Slovenský žiak T. G. Masaryka

Tomáš Garrigue Masaryk inšpiroval koncom 19. storočia na Slovensku politický prúd hlasistov. Ten však nepredstavoval nejaký filozofický smer, ale hnutie mladej slovenskej inteligencie, ktorá vystúpila s programom ideovej, mravnej a kultúrnej obrody národa.
Počet zobrazení: 1097

Tomáš Garrigue Masaryk inšpiroval koncom 19. storočia na Slovensku politický prúd hlasistov. Ten však nepredstavoval nejaký filozofický smer, ale hnutie mladej slovenskej inteligencie, ktorá vystúpila s programom ideovej, mravnej a kultúrnej obrody národa.

Lenže V. Šrobára, P. Blahu, A. Štefánka a M. Hodžu nemožno považovať za filozofov. Až Svätopluk Štúr nadväzoval na dielo T. G. Masaryka ako filozof. Kým Masaryk patril prevažne 19. storočiu, on sa musel teoreticky i prakticky vyrovnávať s problémami, ktoré prinášalo 20. storočie.

Hľadanie vlastnej cesty Narodil sa na jeho začiatku, 24. januára 1901 v Hodslaviciach, neďaleko Jičína. Jeho cesta k filozofii nebola jednoduchá. Svoje štúdium síce formálne zavŕšil až v skoro zrelom veku (v roku 1936), ale publikovať začal už v 20. rokoch. Do kultúrno-politického magazínu Prúdy, ktorý chcel byť pokračovaním tradície hlasistov, prispieval recenziami a esejami o umení, kultúre a duchovnom dianí doby. Hoci ich uverejňoval ešte pred hlbším štúdiom filozofie, možno v nich nájsť zárodky nosných myšlienok jeho filozofickej koncepcie. Chcel v nej kriticky sledovať hlavné myšlienkové prúdy vo svete a ich pozitívne prvky tvorivo prepracovať tak, aby pomohli modernizácii života na Slovensku.

Vo svojej doktorskej práci z roku 1936 K logickým problémom súčasnej filozofie Štúr kriticky prehodnocuje logistiku, logicizmus, filozofiu hodnôt, fenomenológiu, intuicionizmus a Heideggerovu filozofiu existencie. Žiaľ, v tejto práci nepochopil Husserlov význam pre konštituovanie moderného chápania vzťahu filozofie a vedy. Dôležitejšie však je, že pochopil nebezpečenstvo iracionalizmu. Ten je jednak svedectvom dobovej choroby ducha, ktorá má nedozierne dôsledky. Tie analyzoval v práci Nemecká vôľa k moci, ktorá však vyšla až na konci 60. rokov.

Proti ľudáckej totalite Ľudácky režim vojnového slovenského štátu považoval Svätopluka Štúra za svojho nepriateľa a počas svojej existencie ho odsúdil k nezamestnanosti. Okrem kritiky nacizmu v knihe Nemecká vôľa k moci sa venuje aj kritike ľudáctva. V knihe Zmysel slovenského obrodenia dokazuje, že medzi ideológiou slovenského národného obrodenia a teóriou i praxou vojnového slovenského štátu nie je žiadna kontinuita. Pravda, problém videl v celej jeho zložitosti, nepopieral myšlienkové ustrnutie na Slovensku v poslednej tretine 19. storočia a v tejto súvislosti sa kriticky vyjadril o Svetozárovi Hurbanovi-Vajanskom. Hoci si ho cenil ako spisovateľa, kritizoval jeho ideový konzervativizmus. Pripomenul, že pod Vajanského patronátom vyšiel v Slovenských národných novinách článok Františka Jehličku Novoveká filozofia a Slováci, kde sa popierala novoveká filozofia a hlásal návrat do stredoveku.

Ešte po Druhej svetovej vojne sa Svätopluk Štúr dostáva do sporu s filozofmi, ktorí chceli nadväzovať na ideológiu vojnového slovenského štátu - M. Chladným-Hanošom, J. Bubánom, C. Dudášom, J. Dieškom a inými, ktorí mu nedokázali tolerovať jeho protiklerikálne postoje a odmietanie steologizovania filozofie.

Svätopluk Štúr sa dopustil podobnej chyby, ako napríklad E. Beneš. Po vojne sa malo Československo zahraničnopoliticky orientovať na Sovietsky zväz a mali sa v ňom uskutočniť rozsiahle sociálne reformy. Zdôrazňoval, že chod trhovej ekonomiky sa neprípustne podriaďuje individuálnym alebo skupinovým záujmom a neslúži spoločnosti ako celku. Človek v kapitalistických vzťahoch vystupuje v odľudštenej podobe, redukovaný na hmotné kvantum a proces výroby je ťažko odhadnuteľné mechanické fátum. Treba zdôrazniť, že sa síce vyslovoval za spoločenskú kontrolu hospodárstva, najmä kapitálových zdrojov, no nemala to byť totalitárna, centrálne riadená spoločnosť.

Nesúhlasil s komunistickými metódami Svätopluk Štúr spočiatku akceptoval vývoj, ktorý nastúpilo povojnové Československo. Existovala tu, aspoň určitý čas, názorová pluralita a aj povojnová republika sa hlásila k odkazu T. G. Masaryka. Najprv sa mu zdalo, že jeho protivníci sú predovšetkým ideoví pohrobkovia vojnového slovenského štátu. Až po čase si začal uvedomovať, že vývoj smeruje k takému typu spoločnosti, ktorý nemôže akceptovať.

Po vojne mohol pôsobiť na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského - najprv ako docent a od roku 1946 ako profesor. Po roku 1948 začal dávať čoraz viac najavo, že nemôže súhlasiť s metódami vtedajšej moci a najmä narastajúcimi útokmi proti T. G. Masarykovi. V roku 1950 musel odísť z univerzity a do roku 1961 pracovať v Univerzitnej knižnici. Až v roku 1968 sa mohol vrátiť na Filozofickú fakultu, odkiaľ ho v roku 1970 vyhnala tentoraz normalizácia. Zomrel 12. februára 1981.

Zavŕšením jeho celoživotného úsilia bola kniha Marxisticko-leninská vôľa k moci, ktorá mohla vyjsť až v roku 1991. Cesta k náprave spoločenských nedostatkov nemôže byť násilná, východiskom k prerodu spoločnosti nemôže byť myšlienkový primitivizmus, pseudoracionalizmus. V tejto knihe, ako aj v Nemeckej vôli k moci, odsúdil tie politické a myšlienkové smery, ktoré zavrhli základné mravné hodnoty v mene iných, či už rasových alebo triednych.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984