Reklama
Reklama

Slovenský žiak T. G. Masaryka

Tomáš Garrigue Masaryk inšpiroval koncom 19. storočia na Slovensku politický prúd hlasistov. Ten však nepredstavoval nejaký filozofický smer, ale hnutie mladej slovenskej inteligencie, ktorá vystúpila s programom ideovej, mravnej a kultúrnej obrody národa.
Počet zobrazení: 1044

Tomáš Garrigue Masaryk inšpiroval koncom 19. storočia na Slovensku politický prúd hlasistov. Ten však nepredstavoval nejaký filozofický smer, ale hnutie mladej slovenskej inteligencie, ktorá vystúpila s programom ideovej, mravnej a kultúrnej obrody národa.

Lenže V. Šrobára, P. Blahu, A. Štefánka a M. Hodžu nemožno považovať za filozofov. Až Svätopluk Štúr nadväzoval na dielo T. G. Masaryka ako filozof. Kým Masaryk patril prevažne 19. storočiu, on sa musel teoreticky i prakticky vyrovnávať s problémami, ktoré prinášalo 20. storočie.

Hľadanie vlastnej cesty Narodil sa na jeho začiatku, 24. januára 1901 v Hodslaviciach, neďaleko Jičína. Jeho cesta k filozofii nebola jednoduchá. Svoje štúdium síce formálne zavŕšil až v skoro zrelom veku (v roku 1936), ale publikovať začal už v 20. rokoch. Do kultúrno-politického magazínu Prúdy, ktorý chcel byť pokračovaním tradície hlasistov, prispieval recenziami a esejami o umení, kultúre a duchovnom dianí doby. Hoci ich uverejňoval ešte pred hlbším štúdiom filozofie, možno v nich nájsť zárodky nosných myšlienok jeho filozofickej koncepcie. Chcel v nej kriticky sledovať hlavné myšlienkové prúdy vo svete a ich pozitívne prvky tvorivo prepracovať tak, aby pomohli modernizácii života na Slovensku.

Vo svojej doktorskej práci z roku 1936 K logickým problémom súčasnej filozofie Štúr kriticky prehodnocuje logistiku, logicizmus, filozofiu hodnôt, fenomenológiu, intuicionizmus a Heideggerovu filozofiu existencie. Žiaľ, v tejto práci nepochopil Husserlov význam pre konštituovanie moderného chápania vzťahu filozofie a vedy. Dôležitejšie však je, že pochopil nebezpečenstvo iracionalizmu. Ten je jednak svedectvom dobovej choroby ducha, ktorá má nedozierne dôsledky. Tie analyzoval v práci Nemecká vôľa k moci, ktorá však vyšla až na konci 60. rokov.

Proti ľudáckej totalite Ľudácky režim vojnového slovenského štátu považoval Svätopluka Štúra za svojho nepriateľa a počas svojej existencie ho odsúdil k nezamestnanosti. Okrem kritiky nacizmu v knihe Nemecká vôľa k moci sa venuje aj kritike ľudáctva. V knihe Zmysel slovenského obrodenia dokazuje, že medzi ideológiou slovenského národného obrodenia a teóriou i praxou vojnového slovenského štátu nie je žiadna kontinuita. Pravda, problém videl v celej jeho zložitosti, nepopieral myšlienkové ustrnutie na Slovensku v poslednej tretine 19. storočia a v tejto súvislosti sa kriticky vyjadril o Svetozárovi Hurbanovi-Vajanskom. Hoci si ho cenil ako spisovateľa, kritizoval jeho ideový konzervativizmus. Pripomenul, že pod Vajanského patronátom vyšiel v Slovenských národných novinách článok Františka Jehličku Novoveká filozofia a Slováci, kde sa popierala novoveká filozofia a hlásal návrat do stredoveku.

Ešte po Druhej svetovej vojne sa Svätopluk Štúr dostáva do sporu s filozofmi, ktorí chceli nadväzovať na ideológiu vojnového slovenského štátu - M. Chladným-Hanošom, J. Bubánom, C. Dudášom, J. Dieškom a inými, ktorí mu nedokázali tolerovať jeho protiklerikálne postoje a odmietanie steologizovania filozofie.

Svätopluk Štúr sa dopustil podobnej chyby, ako napríklad E. Beneš. Po vojne sa malo Československo zahraničnopoliticky orientovať na Sovietsky zväz a mali sa v ňom uskutočniť rozsiahle sociálne reformy. Zdôrazňoval, že chod trhovej ekonomiky sa neprípustne podriaďuje individuálnym alebo skupinovým záujmom a neslúži spoločnosti ako celku. Človek v kapitalistických vzťahoch vystupuje v odľudštenej podobe, redukovaný na hmotné kvantum a proces výroby je ťažko odhadnuteľné mechanické fátum. Treba zdôrazniť, že sa síce vyslovoval za spoločenskú kontrolu hospodárstva, najmä kapitálových zdrojov, no nemala to byť totalitárna, centrálne riadená spoločnosť.

Nesúhlasil s komunistickými metódami Svätopluk Štúr spočiatku akceptoval vývoj, ktorý nastúpilo povojnové Československo. Existovala tu, aspoň určitý čas, názorová pluralita a aj povojnová republika sa hlásila k odkazu T. G. Masaryka. Najprv sa mu zdalo, že jeho protivníci sú predovšetkým ideoví pohrobkovia vojnového slovenského štátu. Až po čase si začal uvedomovať, že vývoj smeruje k takému typu spoločnosti, ktorý nemôže akceptovať.

Po vojne mohol pôsobiť na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského - najprv ako docent a od roku 1946 ako profesor. Po roku 1948 začal dávať čoraz viac najavo, že nemôže súhlasiť s metódami vtedajšej moci a najmä narastajúcimi útokmi proti T. G. Masarykovi. V roku 1950 musel odísť z univerzity a do roku 1961 pracovať v Univerzitnej knižnici. Až v roku 1968 sa mohol vrátiť na Filozofickú fakultu, odkiaľ ho v roku 1970 vyhnala tentoraz normalizácia. Zomrel 12. februára 1981.

Zavŕšením jeho celoživotného úsilia bola kniha Marxisticko-leninská vôľa k moci, ktorá mohla vyjsť až v roku 1991. Cesta k náprave spoločenských nedostatkov nemôže byť násilná, východiskom k prerodu spoločnosti nemôže byť myšlienkový primitivizmus, pseudoracionalizmus. V tejto knihe, ako aj v Nemeckej vôli k moci, odsúdil tie politické a myšlienkové smery, ktoré zavrhli základné mravné hodnoty v mene iných, či už rasových alebo triednych.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama