Všetko - len nie elégia
Monografie o historických osobnostiach skrývajú v sebe veľa rizík - pre autora, rovnako ako pre čitateľa. Tieto riziká sú tým väčšie, čím kratší čas nás delí od historických udalostí, v ktorých vystupovali. Pripomínam si často a v duchu prosím o odpustenie významného historika Václava Vojtíška, ktorý napriek našim pochybnostiam nám, študentom, pripomínal, že história je to, čo sa odohrávalo najmenej pred 50 rokmi.
Tie mladšie udalosti a ich aktívni účastníci sú ešte pritesne spojení so súčasnosťou, ešte nie sú k dispozícii všetky potrebné pramene, ešte je to priveľmi živé, ešte nepreboleli všetky porážky a nedostali sa do správnych súvislostí všetky víťazstvá. To však neznamená, že nie je mimoriadne dôležité zmocniť sa historických udalostí a osobností, ktoré v nich vystupovali, hoci aj s rizikom, že analýzy ešte nebudú dôsledne objektívne, ale s každým novým historickým dielom, s každou novou analýzou sa bude otvárať pravdivý obraz doby a úlohy jednotlivých osobností.
Odmietol zriecť sa pravdy Potvrdzuje to nová práca Ivana Laluhu Alexander Dubček - politik a jeho doba (Nová Práca, Bratislava 2000). Laluha má ako autor dve nesporné výhody. Po prvé, nie je to jeho prvý pokus zachytiť túto kľúčovú osobnosť slovenských, českých i európskych dejín. Po roku 1990 vydal niekoľko prác venovaných tejto téme a v každej sa postupne prepracúva hlbšie do problematiky. Po druhé, dlhé roky s Alexandrom Dubčekom spolupracoval, nazeral aj do tých stránok jeho aktivít a spôsobu myslenia, ktoré sa z písomného zdrojového materiálu len ťažko môžu identifikovať. Preto je v jeho poňatí osobnosť tohto politika plastickejšia, životnejšia, na druhej strane nie je postihnutá čítankovo romantizujúcim postojom autora, ktorý mal k osobnosti blízky osobný vzťah.
Laluhov Dubček je organickou súčasťou epochy, ktorú sme my starší prežívali s ním, epochy zložitej, ako epochy v dejinách zvyčajne bývajú. To iba politickí karieristi každého druhu vždy vystupovali ako tí frajtri, čo sú vždy až po bitke generálmi a vystupujú z pozície ľudí, čo už dávno všetko najlepšie vedeli, len ich tá neposlušná história nechcela pochopiť. A bývajú to aj takí, ktorí tie najťažšie časy normalizácie prežívali v kryte svojej malej kariéry, volali na slávu tým, ktorým sa na slávu volalo, hlasovali tak, aby nemali problémy a iba vševedúci vie, čo si vlastne naozaj mysleli.
V tých časoch ľudia ako Dubček nosili svoju kožu na trh a podobní iným veľkým osobnostiam svetových dejín odmietali odvolať, zriecť sa pravdy, ktorú objavili, hoci aj oni mohli pokojne prezimovať na teplom miestečku, ktoré by im strana za mlčanie láskavo pridelila. A práve podobní antitotalitní "revolucionári" len s veľkým sebazaprením odpúšťali Dubčekovi jeho postoje, keď sa odmietal podvoliť. Zostával tu počas dvadsiatich rokov normalizácie ako výkričník, ako hrozba pre "štátnikov" typu Gustáva Husáka, ktorí vedeli pochopiť normalizáciu ako svoj hviezdny čas a urobiť kariéru, hoci aj za cenu zrady. Je zaujímavé, že dnešní kritici ľahšie odpúšťajú komunistickú minulosť Husákovi ako Dubčekovi. Zrejme preto, že v podobnej situácii by sa správali ako Husák, a nie ako Dubček.
1989 - začiatok cesty k slobode? Laluhovi sa podarilo postihnúť proces ideového vyzrievania Alexandra Dubčeka od zanieteného ľavicového aktivistu k stúpencovi sociálnej trhovej ekonomiky a politického pluralizmu. K tomuto poňatiu organizácie spoločnosti a politiky sa pritom nedostal až počas svojho vynúteného vnútorného exilu, ale už po 20. zjazde sovietskych komunistov, keď nám hoci nedôsledná, ale zásadná kritika totalitného kultu osobnosti otvárala oči.
Bolo by nehistorické (a Laluha to ani nerobí) špekulovať o tom, čo by sa stalo, keby nás v auguste 1968 neprišli umravniť tanky "spojencov". Už v politike Pražskej jari sú totiž v zárodočnej forme obsiahnuté princípy sociálne trhovej ekonomiky a politického systému demokratického súperenia politických strán. Brežnev to zrejme pochopil oveľa lepšie, ako sú Dubčekovi kritici ochotní si to dnes uvedomiť, alebo dokonca priznať. Laluha uvádza príznačné Dubčekovo vyjadrenie z roku 1991 v interview Slobodnému piatku, v ktorom na otázku, prečo vystúpil z dresu VPN, odpovedal: "Ja som nevystúpil, iba som ostal tým, čím som bol, iní sa posunuli doprava a tým sme sa rozdelili..."
Pramene dokazujú, že na česko-slovenskej politickej scéne viedol Dubček boj proti línii "bezbrehého liberalizmu", za koncepciu sociálnej trhovej ekonomiky. Nebol to relikt jeho ideologickej minulosti, ale naopak - pohľad na moderný kapitalizmus "zreformovaný na nepoznanie", o ktorý v ošiali vidiny prvotnej akumulácie kapitálu nemali politici z obidvoch strán Moravy záujem Ukazuje to i tŕnistá cesta približovania oboch častí federácie k európskym poriadkom, ktorý fakticky ešte neprejavujú.
Podľa kritiky, ktorú Dubčekovi adresovali a adresujú aj jeho bývalí "spojenci", sa zrejme najviac previnil tým, že sa nezabetónoval vo svojom ideologickom a politickom vývoji, ako to urobil Vasil Biľak a ľudia jeho razenia, ale dovolil si ísť ďalej. Tak by sa Dubčekov odkaz ľahšie pochoval spolu s totalitným režimom a mladá generácia by sa mohla domnievať, že cesty k slobodnej spoločnosti začínajú až rokom 1989, až zamatovou revolúciou. Dejiny boja proti totalitnému režimu nezačínajú ani rokom 1989, ani rokom 1968, a majú nielen česko-slovenský, ale európsky a globálny charakter.
Laluhova práca si nekladie za cieľ presnejšie definovať zmysel Dubčekovho posolstva súčasnosti a budúcnosti v širšom kontexte, ale naznačuje jeho "európsky" rozmer. Vypovedajú o ňom svedectvá takých predstaviteľov európskej politiky, ako boli Olaf Palme či Willy Brandt. Je na počudovanie, s akou samozrejmosťou berú niektorí naši slovenskí súčasníci správy o orientácii dnešných významných európskych i svetových politikov, o "bojovej" mladosti nemeckého ministra zahraničia Joschku Fischera, Javiera Solanu, Billa Clintona, ale Dubčekovi komunistickú minulosť nikdy neodpustia. Ide o prejav viery v samospasiteľnosť teórií, že trh vyrieši všetko, že moderná spoločnosť ani v najmenšom nepotrebuje intervenciu štátu, že jediným zmyslom života miliónov pracujúcich je umožniť vlastníkom výrobných prostriedkov ísť za vlastnými záujmami, bez ohľadu na obete, bez ohľadu na cenu, ktorú za to celá spoločnosť zaplatí. V tomto zmysle je Dubčekov odkaz varovaním. A Laluhova kniha o tom vypovedá.
