Reklama
Reklama

Prázdne patetické gesto

Činohra SND sa rozhodla vstúpiť do nového milénia ráznym krokom a s kritickým stanoviskom k stavu slovenskej spoločnosti týchto dní. Vybrala si na to bezmála štyridsaťročnú hru nemeckého dramatika Petra Weissa Prenasledovanie a zavraždenie Jeana Paula Marata hrané hereckou skupinou Charentonského ústavu pod vedením pána de Sade. Túto hru uviedla
Počet zobrazení: 954

Činohra SND sa rozhodla vstúpiť do nového milénia ráznym krokom a s kritickým stanoviskom k stavu slovenskej spoločnosti týchto dní. Vybrala si na to bezmála štyridsaťročnú hru nemeckého dramatika Petra Weissa Prenasledovanie a zavraždenie Jeana Paula Marata hrané hereckou skupinou Charentonského ústavu pod vedením pána de Sade. Túto hru uviedla 20. januára 2001 v Divadle P. O. Hviezdoslava v réžii Vladimíra Strniska so skráteným názvom Marat-Sade.

Po premiére a opätovnom prečítaní textu sa nedá inak, len konštatovať, že inscenácia tejto hry na našej prvej scéne sa omeškala minimálne o jedno volebné obdobie. Hra je fikciou vybudovanou z historicky reálnych skutočností, osobností, názorov i polemík o ideáloch a realite francúzskej revolúcie. Z vôle autora vychádzajúcej z historických skutočností sa táto dramatická dišputa odohráva ako predstavenie chovancov psychiatrického ústavu, čo znamená nielen ďalšiu dejovú, ale aj významovú inscenačnú rovinu.

Text tejto hry znie dnes na Slovensku aktuálne svojím kritickým hodnotením dôsledkov revolučnej spoločenskej zmeny - veď ktoráže revolúcia neprináša so sebou okrem ideálov aj balast, korupciu, kriminalitu, prevrátenie hodnôt a morálky, sklamanie z vyvolaných nádejí i vyvolených vodcov. Inscenátori sa sústredili práve na túto stránku predlohy, všetky možné významové vrstvy inscenácie sa ako cez šošovku zbiehajú a sústreďujú predovšetkým na verbálnu aktuálnosť hry a spôsob adresovania kritických výziev tým iným, ktorí sú zodpovední za všetkých a za všetko.

Kto komu a čo vyčíta Niektorým divákom budú isto príjemne znieť repliky o úplatných a skorumpovaných ministroch, či refrén "už máme po krk našej biedy a sľúbené zmeny chceme dnes, a nie až bohvie kedy". Iným sa to môže zdať málo, veď takými slovami ich v reálnom živote často zasypávajú tí, ktorí majú na všetko jednoduché riešenia a opätovne vyvolávajú ďalšie nesplniteľné nádeje.

Zdá sa, že divadelné možnosti, ktoré poskytuje predloha, teda forma divadelného predstavenia chovancov psychiatrického ústavu, inscenátorov zaskočili. Táto rovina hry nepriniesla v inscenácii takú novú kvalitu, ktorá by priamočiaru politickosť zaradila do umeleckého obrazu. Skôr pripravila inscenátorom ťažko riešiteľný problém v tom, ako zahrať "bláznov", ktorí hrajú divadlo a pritom zachovať a pretlmočiť principiálny svetonázorový spor, vyjadrený cez postavy neúprosného a nemilosrdného revolucionára Marata a individualistického voľnomyšlienkára de Sade. Režisér s väčšou či menšou invenciou zaplnil inscenáciu, a to aj v scénografii a kostýmoch, množstvom rôznych symbolov, znakov, podobenstiev, či alúzií, ktoré túto rovinu hry často viac znejasňujú, ako obohacujú.

Bezradnosť hercov Marat (Emil Horváth) dostáva šance na to, aby presviedčal svojimi argumentmi, keďže ho režisér k zásadným prehovorom nechá vyviezť aj s jeho zátiším s vaňou (podľa obrazu L. V. Davida) až k proscéniu, zatiaľ čo de Sade (Marián Geišberg) musí so svojimi argumentmi chodiť dozadu, do hĺbky javiska za Maratom. E. Horváth využil tieto výjazdy na proscénium na to, aby aj ukazovákom nasmerovaným do premiérového publika názorne adresoval revolučné kritické repliky. Geišbergov de Sade bol aj tým, že odchádzal argumentovať od divákov, pasívny a priama myšlienková konfrontácia protagonistov hry v jej divadelnom obraze vlastne nenastala.

Juraj Slezáček v postave riaditeľa ústavu Coulmiera (v alternácii Štefan Bučko), ktorý sa pokúša udržať predstavenie svojich chovancov v medziach schváleného scenára a uhladzovať možné trecie plochy, či Dušan Tarageľ ako Vyvolávač stvárňovali jednoduché dramatické postavy a rutinovane ich zvládli. Ostatní herci poväčšine živelne oscilujú medzi expresívnym vonkajškovým stvárňovaním chovanca ústavu a hraním historickej osobnosti, čím spoluvytvárajú karnevalový mumraj, v ktorom často zaniká zmysel ich extravagantného konania a myšlienkové roviny hry sa stierajú.

Výraznejší zástoj v inscenácii majú Štyria speváci (František Kovár, Gabriela Dzuríková, Zuzana Marošová/Kristína Turjanová, Vladimír Obšil), ktorí spevácko-pohybovými vstupmi rytmizujú inscenáciu a dramatizujú jej vyznenie apelatívnymi songmi. Nebyť týchto starostlivo pripravených "protestsongov" (hudba Hans Martin Majewski v inštrumentácii Petra Mankoveckého a v podaní Monkey Orchestra priamo na javisku), inscenácia by pôsobila ako scénické čítanie, v ktorom inscenátori podriadili a obetovali umelecký obraz aktuálnosti replík, navyše maskovaných, nevedno načo, formou divadelného predstavenia pacientov v blázinci. Možno to má dokumentovať, že všetky revolúcie prinášajú šoky z nesplnených očakávaní, a že (revolučná) politika je plná šialenstva a bláznov.

Ľubimov už o dva roky skôr A o čom inscenoval túto hru ruský režisér Jurij Ľubimov s hercami známeho Divadla na Taganke? Postavy presunul z blázinca do cirkusu. Tam, za mrežami pripomínajúcimi klietku, hrajú Moskovčania svoj príbeh, šíria posolstvo zosynchronizované pohybovo (priam artisticky), slovne, spevne. Schopnosť ovládať myseľ, telo i jazyk a vytvárať asociatívne narážky na súčasnosť však v tomto priestore, kam sa hráči uchýlili dobrovoľne, nie je len akýmsi hraním sa na odpor, ale jasne definuje nesúhlas s režimom. Ľubimovova inscenácia vyvoláva rozporuplné reakcie európskych divákov - za i proti. Nie však preto, že by niekoho urážala, ale v porovnaní s jeho politickým divadlom zo 70. rokov je to málo.

A v Bratislave? Je to dosť?

"Marat, čo sa to z našej revolúcie stalo, Marat, večne do zajtra čakať sa nám už zunovalo, Marat, my už máme po krk našej biedy a sľúbené zmeny chceme dnes a nie až bohvie kedy," spieva sa z javiska. Marat i de Sade (a mnohí iní v 20. storočí) spoznali, že revolúcia požiera svoje deti. To, samozrejme, vedel aj Peter Weiss, a vari i preto napísal túto hru.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama