Castrov ostrov kráča svojou cestou
Kubánsky vodca Fidel Castro svojho času vysielal do Afriky (ale i do niektorých krajín Latinskej Ameriky) vojakov, aby pomáhali prebúdzajúcim sa národom bojovať proti neokoonializmu a za nezávislosť. Dnes tieto krajiny potrebujú čosi iné a Kuba im opäť podáva pomocnú ruku - tentoraz v oblasti zdravotníctva.
Koncom roku 1999 pracovalo v 58 krajinách sveta 3140 kubánskych lekárov a iných zdravotníckych pracovníkov. Niektorí z nich tam možno plnia aj iné poslanie, no všetci (hoci ich pôsobenie možno označiť za skvelý propagandistický ťah Havany) zachraňujú ľudské životy a starajú sa o zdravie tých, ktorí si nemôžu dovoliť platiť za lekársku pomoc (podľa Hippokratovej prísahy bezplatnú) veľké peniaze. Najčerstvejším príkladom kubánskej aktivity bola pomoc obetiam zemetrasenia v Salvadore, kam z Havany okamžite poslali 50 lekárov. Napriek tomu, že Salvador poskytuje útočisko protikubánskym bojovníkom. Ľudské životy boli prednejšie ako medzivládne rozpory.
Škola aj pre druhých Prostým ľuďom postihnutým živelnými pohromami i chudákom žijúcim na okraji spoločnosti však nepomáhajú len samotní Kubánci, ale aj lekári z daných krajín, ktorí získali odborné vzdelanie na Castrovom ostrove. Keď na Kube otvorili latinskoamerickú školu zdravotných vied, prezident označil jej budúcich absolventov za apoštolov a tvorcov humánnejšieho sveta. Rektor tejto klasickej, 6 ročníkov trvajúcej školy s kapacitou 9000 študentov Juan Carrizo Estévez jeho slová doplnil: "Chceme vychovať lekárov s hlbokým citom pre humanitárnu medicínu, a nie doktorov, pre ktorých je medicína obchod a pacient zákazníkom."
Havana všetkým študentom platí dopravu, jedlo, učebnice, štipendium 100 kubánskych pesos (päť dolárov) a výdavky na základné životné potreby. Argentínčanka Patricia Legarretová, ktorá chce po skončení štúdia pracovať v odľahlých oblastiach Patagónie pripomína, že Kubánci sú sami v ťažkej ekonomickej situácii, no neváhajú pomôcť druhým. Celeo Armando Solís Palma z Hondurasu spravodajcovi agentúry Reuters zas povedal, že vždy chcel študovať medicínu, ale nemal na to, dokiaľ nezískal štipendium na Kube. Tejto krajine chce poďakovať tak, že po návrate domov odíde na vidiek, aby mohol pomáhať ľuďom zomierajúcim len pre svoju biedu.
Z kubánskych lekárov vysielaných do zahraničia tam niektorí zostávajú ako emigranti. Nedávno napríklad traja zostali vo Venezuele, pričom ako dôvod uviedli obmedzenú slobodu prejavu a ekonomické problémy na Kube. Prevažná väčšina lekárov sa však vracia domov aj s ušetrenými dolármi, ku ktorým dostanú finálnu odmenu. Na Kube zarobia lekári maximálne 400 pesos za mesiac, čo je v prepočte asi 20 dolárov, no vzhľadom na skromné podmienky, za ktorých sa v krajine žije, to rozhodne nie je zanedbateľná suma.
Briti sa Kubou inšpirujú Koncom minulého roka na Kube hľadali inšpiráciu a nápady experti z Britskej národnej zdravotníckej služby (NHS). Spolu so stovkou rodinných lekárov skúmali, ako dokáže karibský ostrov s nedostatkom liekov a peňazí, a navyše diskriminovaný hospodárskym embargom zaisťovať vynikajúcu zdravotnú starostlivosť za zlomok výdavkov, ktoré stojí zdravotníctvo vo Veľkej Británii. (Tu stojí zdravotná starostlivosť na osobu ročne tisíc dolárov, zatiaľ čo na Kube len 10 USD.) Labouristická vláda by totiž chcela reformovať NHS a orientovať ju viac na zefektívnenie nákladov a uspokojenie práv pacientov. Mimochodom (ako napísal britský The Guardian), na Kube majú pacienti vplyv na zdravotníctvo na všetkých úrovniach, a to i na jeho riadenie... Navyše chce britský minister zdravotníctva pričleniť vedúcu úlohu v reforme NHS rodinným lekárom a na karibskom ostrove práve úroveň, obetavosť a veľký počet rodinných lekárov prispeli k dosiahnutým dobrým výsledkom.
Keď nastúpil Fidel Castro koncom 50. rokov do funkcie prezidenta, bola na ostrova úmrtnosť typická pre ostatné rozvojové krajiny - priemerný vek mužov bol 48 rokov a žien 54. Dnes je priemerný vek mužov 74 rokov (toľko má aj Castro), čo je len o pol roka menej ako v USA a rovnako ako v Británii a u žien 76 (v Británii 79). Kojenecká úmrtnosť je 7,1 na 100 000 pôrodov, čo nie je oveľa viac ako v Británii. Dobré výsledky kubánskeho zdravotníctva sú zapríčinené na prvý pohľad absurdne aj tým, že v krajine panuje nedostatok. Keďže je menej mäsa a ešte aj to je na prídel, konzumuje sa viac zeleniny a ovocia. Keďže verejná i súkromná doprava nedostačuje, ľudia chodia prevažne peši alebo na bicykloch, čím si tiež upevňujú zdravie.
Symbol nezlomnosti Na Kube dnes panuje socializmus "kasárenského typu" a s odporcami režimu sa nezaobchádza v rukavičkách, pred čím nemožno zatvárať oči. Na druhej strane si však treba uvedomiť, že krajinu podstatne decimuje hospodárska blokáda trvajúca takmer štyri desaťročia. Za tejto situácie možno považovať takmer za zázrak, že hospodárstvo ešte neskolabovalo. Havana sa v podstate drží modelu, ktorý zaviedol v Číne svojho času Teng Siao - pching. Spočíva v opatrnom uplatňovaní pragmatických reforiem, s prihliadnutím na vnútornú stabilitu krajiny a s cieľom posilniť daný politický systém, teda miestny variant socializmu.
Viacerým latinskoamerickým krajinám sa kubánsky príklad pozdáva, čo sa pochopiteľne stretáva s nevôľou zo strany USA, ktoré by na svojom "zadnom dvore" neradi pociťovali ľudový odpor voči svojim neokolonialistickým praktikám. Preto sa Spojené štáty viackrát s požehnaním Kongresu i neoficiálne s pomocou CIA pokúšali odstrániť Fidela Castra, predstavujúceho symbol nezlomnosti voči veľmocenským snahám o nadvládu nad suverénnymi štátmi. Kubánsky prezident prežil vo svojom úrade deväť kolegov z USA, no desiaty George W. Bush (resp. tím, ktorý ho z pozadia riadi) bude zrejme tým posledným. Nejde ani tak o Castrov vek, ako skôr o snahu novej americkej administratívy ponechať európske problémy na starosť svojim partnerom z NATO a sústrediť sa zrejme na "poriadok" vo svojom okolí. Aj aféra s Pilipom a Bubeníkom tu môže byť pre Washington dobrou zámienkou na pritvrdenie pozície v protikubánskom kurze.
