Komu hus, komu prasa
Skoro sme na to zabudli - na malé jubileum. Práve držíte v rukách, resp. čítate na internete 100. číslo nášho politicko-spoločenského týždenníka. To prvé totiž vyšlo 24. februára 1999. Pôvodne sme si hovorili, že okrúhle oslávime tým, že ho urobíme parádnejšie, ale pracovný kolotoč sa na začiatku nového tisícročia tak rozkrútil, že sme sotva stačili s dychom. Veď len minulý týždeň. Okrem rutinérskej roboty sme boli vo Viedni pri tom, keď sa SDĽ a SDSS dohodli na možno historickom rozhodnutí o budúcej integrácii ľavice. Nechýbali sme v bratislavskom Zichyho paláci pri otvorení výstavy s výtvarnými exponátmi, ktorej súčasťou bolo i náš časopis. Na besede klubu SLOVA sme ako hosťa privítali ministra Pavla Koncoša a priamo odtiaľ sme sa ponáhľali do Prešova, kde sme v rámci osláv 10. výročia založenia SDĽ prezentovali naše noviny a, samozrejme, mali sme kopec práce s nahrávaním rozhovorov a ankiet pre budúcu osobitnú prílohu. A preto sme museli odsunúť zasadanie prípravného výboru 2. reprezentačného plesu SLOVA, ktorý sa uskutoční 10. marca.
Nuž, bolo toho dosť. Popri tom všetkom analýza výsledkov ankety, ktorú sme zorganizovali medzi čitateľmi, bola takmer iba víkendovým oddychom. (Bližšie na 13. strane.) Ale bolo to veľmi poučné. Chválili ste nás i kritizovali - najmä tí mladší. Dobre mienené rady ste nám neadresovali márne, veď na základe vašich pripomienok sme k niektorým zmenám pristúpili už v uplynulých týždňoch a ďalšie budú nasledovať. Zdá sa mi však, že ste nás hodnotili až benevolentne. Na našich redakčných poradách sa najčastejšie opakuje známka "za umelecký dojem" dve mínus, technická hodnota je ešte slabšia. Úprimne sme radi, že sa úzkoprso nehádate, koľko percent plochy ktorému politickému subjektu máme venovať a že nás zväčša chápete širšie a perspektívnejšie, ako časopis pre všetkých, pre ktorých sú príťažlivé hodnoty ľavice, demokracie, solidarity a pokrokových tradícií našich dejín.
Pokiaľ ide ešte o obsah, akoby sa medzi respondentmi, ale nielen medzi nimi, vôbec vytvorili dva na prvý pohľad nezmieriteľné tábory. Jedni tvrdia, že by sme sa mali venovať výlučne politike a kultúru prenechať iným periodikám. A tak aj známkovali kratšie beletristické rubriky, žánre a vôbec problematiku z tohto súdka. Podľa druhej názorovej skupiny vraj zase ordinujeme tej politiky priveľa, no kultúry hriešne málo. Jedni zase chcú viac oddychového čítania, športu, či dokonca kuchynské recepty, ako malo svojho času staré Nové slovo. Iní nám zase nemôžu zabudnúť, že sme do týždenníka vpašovali stranu Na zábavu a chceli by mať viac dlhých analytických materiálov. Aj keď ja si myslím, že inteligentného politického humoru je v súčasných slovenských médiách ako šafranu. Pravda, vyžaduje si to určitú latku a tú sa na predposlednej strane usilujeme zdvíhať.
Asi najvtipnejšie túto situáciu komentoval na anketovom lístku Michal Lehotský z Východnej: "Komu hus, komu prasa, komu pečená klobása!" Zlatá cesta bude ako obyčajne kdesi uprostred. Ide teraz o to, aby sme kultúru podávali príťažlivejšie i pre ľudí, čo v nej bezprostredne nepracujú, a pomocou nej by sme trocha skultivovali našich politikov a ich fanúšikov. A naopak - aby mnohí naši čitatelia, ktorí začínajú mať tzv. vysokej politiky a jej hlavných nositeľov plné zuby, pod politickou publicistikou nechápali iba dajaké prázdne frázy, zlostné prestrelky medzi straníckymi odporcami, či klebety zo života blazeovanej spoločenskej smotánky.
