Úniky z chu-tchungov
Hustý žltkastý štipľavý dym, ktorý zaplnil úzku pekinskú uličku, bol pre mňa prekvapením. Nechápal som, kde sa tu berie, iba niekoľko sto metrov od moderného hotela Milénium. Už samotný názov hotela napovedá, že patrí medzi tie najnovšie, podobne ako početné vysoké administratívne budovy po oboch stranách rušnej výpadovky. Po pár krokoch som zistil, že dym sa plazí po sivočiernej škridľovej streche za tehlovým múrom podobnej farby. T
akže tu, iba niekoľko sto metrov od moderného hotela, sa nachádza tradičný pekinský chu-tchung. Torzo bývalých úzkych uličiek, lemovaných vysokým múrom, za ktorým sú staré obydlia obyvateľov starého Pekingu. Monotónny sivočierny múr prerušuje na jednom mieste výklad malého obchodíka a o pár metrov ďalej úzka vchodová brána. Farba múru pôsobí depresívne, ale patrí k tradícii čínskeho hlavného mesta. Vyzerá to síce tak, akoby vznikla zmiešaním vápna s veľkým množstvom sadzí, ale takouto farbou sa v starom Pekingu povinne odlišovali domy bežných obyvateľov od obydlí vysokých úradníkov a cisárskej rodiny usadenej za vysokým červeným tehlovým múrom a pod zlatožltými strechami palácov Zakázaného mesta.
Môj dom, môj hrad Cez pootvorené vráta nazerám dnu do ešte užšej uličky a tam vidím pôvod štipľavého dymu. Žena oblečená v bielom plášti zápasí s akousi primitívnou pieckou, ktorú kŕmi briketami, ale výsledkom je iba dym unikajúci tade, kade nemá. Jej biely plášť je v ostrom kontraste s tým, čo práve robí.
Rozhodneme sa porušiť súkromie a nazeráme do uličky širokej len niečo vyše metra. Žena v plášti je príliš zaneprázdnená zápasom s pieckou a dymom, takže bez problému prejdeme popri nej a drzo, ako to len novinári vedia, nazeráme cez sklenené dvere a okná do súkromia rodín obývajúcich tento prízemný komplex pozostávajúci, ako sme sa dozvedeli neskôr, z bytov pre dvanásť rodín.
Pre domy v starých pekinských chu-tchungoch platilo to staré anglické "môj dom, môj hrad". Do ulice, a teda na verejnosť, ukazovali iba holý tmavosivý tehlový múr, zatiaľ čo celý život rodiny sa odohrával v átriových domčekoch s malými dvormi, do ktorých ústili aj okná. Takýto popis sa, samozrejme, hodí pre zámožnejšie rodiny. Tie chudobnejšie sa museli uspokojiť s oveľa skromnejším bývaním a ich okná a dvere neústili do klasického átriového dvora či malej záhradky, ale do úzkej uličky. Asi do takej, po ktorej sme sa teraz opatrne posúvali, čakajúc na reakciu domácich.
Tradičný, čiže malý Vyzerá to tak, že obyvateľom tohto chudobného chu-tchungu zvedavosť cudzincov neprekáža, lebo jeden manželský pár, ktorý sme cez sklenené dvere pristihli, ako si v malej kuchynke pripravoval obed, vyšiel von, na druhej strane uličky otvoril dvere a urobil gesto naznačujúce pozvanie. V malej predsieni slúžiacej zároveň ako jedáleň sa už na malom stolíku parí z misy polievky. Vedľa je miska narýchlo podusenej zeleniny a ešte jedna s mäsom. Pri protiľahlej stene je veľký farebný televízor, z čoho usudzujeme, že táto malá miestnosť slúži aj ako obývačka. Po troch krokoch vchádzame do ďalšej miestnosti oddelenej od "obývačkovej jedálne" veľkým skleneným oknom, pod ktorým je umiestnený radiátor ústredného kúrenia. Ten zrejme súvisí s malou pieckou a dymom, ktorý produkuje. Manželia Tchangovci nás posadia na gauč a keďže obed, ktorý si pripravili pre seba, sme odmietli, prijímame zo slušnosti studený zelený čaj v papierovom obale, donesený z neďalekého obchodu.
Tak, toto je tradičný byt podľa noriem zo šesťdesiatich rokov, keď na jedného obyvateľa čínskych miest pripadali asi tak tri štvorcové metre obytnej plochy. Hneď vedľa gauča je vysoký sekretár naplnený plyšovými hračkami a elektrospotrebičmi, z ktorých podľa obrázku na škatuli rozoznávam sušič na vlasy. Na samom vrchu skrine tróni Maova busta z umelého bieleho mramoru. Sekretár má ešte jednu funkciu. Oddeľuje spálňu manželov od miesta, kde na rozťahovacom gauči spáva ich 16-ročný syn. V manželskej spálni je miesto akurát tak pre jednu širokú posteľ a trojdverovú skriňu na šaty. V synovej spálni je miesto nanajvýš pre jeden stôl s moderným počítačom. Chlapec vraj chce byť umeleckým maskérom a rodičia tvrdia, že syn si nevie predstaviť život bez počítača. Pán Tchang je už dôchodca a celý život pracoval v obvodnej mestskej administratíve, jeho manželka je ešte stále zamestnaná v kníhkupectve. Ako nám povedali, o dva roky by mal zmiznúť aj tento zvyšok chu-tchungu. Má ustúpiť moderným budovám pripravovaným pre olympiádu v roku 2008. Manželia Tchangovci majú vraj sľúbený moderný dvojizbový byt.
Bez nostalgie Likvidácia starých uličiek Pekingu vyvoláva v Číne polemiku. Objavujú sa hlasy, že by sa mali iba obnoviť a zachovať, iní sú za ich úplnú likvidáciu. Podobná polemika sa objavila aj na začiatku éry ČĽR, keď mestská vláda dala strhnúť staré pekinské hradby a nechala iba hlavnú bránu. Možno ju teraz vidieť na južnom konci Námestia nebeského pokoja, neďaleko Maovho mauzólea. Pýtame sa manželov Tchangovcov, či im nebude ľúto za starým obydlím, kde prežili väčšinu svojho života. Otázka ich prekvapí, nechápu jej podstatu. Prečo by mali cítiť nejakú nostalgiu? Dostanú predsa nový moderný byt. Tým sa končí aj dôvod pokračovať v debate o zachovaní tých častí starého Pekingu, ktorým navyše chýba čaro starých átriových domov. Je iba ich nepodarenou a skromnejšou imitáciou z krátkeho obdobia oživenia medzi politikou "veľkých skokov" a chaosom "kultúrnej revolúcie".
O skutočných bytových pomeroch v Číne sa cudzinec dozvie väčšinou iba vtedy, keď sa menia k lepšiemu. Ako príklad možno uviesť vyhlásenie 52-ročnej pani Chuang Wen-šeng, ktorá žila 30 rokov v podobnom prízemnom domčeku v prístavnom meste Ťien-ťing: "Bola to izba s rozlohou 12 metrov štvorcových, ktorá zabezpečovala ubytovanie šesťčlennej trojgeneračnej rodine. Každý deň po práci som sa bála ísť domov, lebo tam bol sotva priestor na státie. Frustrovaná som sa často celé hodiny túlala ulicami. Ešte horšie to bolo v období dažďov. Raz, po silnej búrke voda zaplavila náš byt a rodina strávila celú noc vo vode."
Chuang Wen-šeng si v roku 1998 za úspory a vládny príspevok kúpila dvojizbový byt. A, ako povedala, keď doň vkročila, začala hlasno nariekať. Najviac jej bolo ľúto, že sa toho dňa nedožila jej matka, ktorá umrela iba krátko pred sťahovaním. Treba ešte dodať, že v podmienkach, aké opísala Chuan Wen-šeng, žije ešte stále značná časť obyvateľov veľkých čínskych miest. Manželia Tchangovci budú zrejme na svoje terajšie bývanie spomínať podobne. Na nostalgiu u nich niet miesta.
Prvý krok k podnikaniu Opúšťame skromný byt manželov Tchangovcov. V úzkej uličke žena v bielom plášti bdie nad pieckou, ktorá sa zrejme už umúdrila a nedymí. Za nami je aj monotónny sivý múr chu-tchungu, ktorý sa od tých tradičných stavieb, obrátených do seba, do vnútra, líši iba jedným - skleneným výkladom malého obchodíka. Koncepcia ekonomickej reformy a otvárania sa svetu, odštartovaná na začiatku 80. rokov, získala takto zaujímavú symboliku. Chu-tchungy sa začali otvárať zo svojej uzavretosti práve tým, že v sivých múroch ich obyvatelia prebúrali otvor, aby priestor za ním premenili na malý obchodík. Bol to prvý krok k podnikaniu, keď otec reformy Teng Siao-pching vyhlásil, že bohatnúť už nie je priestupok proti revolúcii.
Návšteva chu-tchungu v Pekingu mala to čaro, že bola náhodná, neplánovaná. Čínski hostitelia majú často tendenciu ukazovať návštevníkom a najmä novinárom to najlepšie. Nejde o snahu predvádzať im povestné potemkinovské dediny, či v tomto prípade potemkinovské byty, ale skôr o snahu pochváliť sa. Lenže, znižuje to dôveryhodnosť. Tak, ako keď "za socíka" prichádzali k nám novinári zo Západu a pri pohľade na dedinské vily boli presvedčení, že existuje nejaká špeciálna trasa pre cudzincov.
Vzorový blok v Šanghaji Takýto pocit som mal v roku 1999, keď kolegovi Jurajovi Alnerovi a mne ukázali v modernej šanghajskej ekonomickej zóne Pchu-tung najnovšie bytovky. Celý blok bol ohradený vysokým múrom (akoby to bola pozostalosť toho, čo sme videli v Pekingu) a pri vstupnej bráne bol neustály dozor. Také niečo som predtým videl iba pri bytovkách milionárov v americkom Las Vegas. Prijali by sme to aj my doma, ako vítanú ochranu pred zlodejmi. Byty boli na vysokej úrovni, tie najdrahšie, za pol milióna jüanov, dokonca na dvoch poschodiach. Ako nám vtedy povedal riaditeľ správy sídliska Čang Ji-ling, cieľom bolo poskytnúť obyvateľom čisté nebo, zeleň, čistú vodu, krásnu krajinu a ľudskú svornosť.
Preto najväčším prekvapením bola úroveň občianskej vybavenosti. Neďaleký park bol plný dôchodcov, ktorí využívali tamojšie početné zariadenia na telesné cvičenia. Bosý dôchodca chodil po prstenci riečnych kameňov vsadených okolo fontány, lebo vraj je to dobré na upevnenie zdravia, akási prirodzená akupresúra. Dôchodkyne dvíhali rozličné závažia, či ťahali za šnúry. Lenže, celková atmosféra napovedala, ako keby to bolo divadlo predvádzané pre nás. Neostávalo nič iné, iba položiť cvičencom pár krížových otázok, aby bolo jasné, či to všetko robia pre nás, alebo pre seba. Nepochodili sme, pani, ktorá ťahala za šnúry, čím dvíhala akési závažia, povedala, že sem chodí každý deň, lebo má čosi s kĺbami na rukách a poradili jej, že takéto cvičenie pomôže. Napriek tomu sa nám zdalo neuveriteľné, čo úrady v tejto vzorovej šanghajskej štvrti robia predovšetkým pre svojich starších obyvateľov. Napríklad i tým, že neďaleko bloku, ktorý sme navštívili, vybudovali úzky kanál, v ktorom si dôchodcovia môžu zarybárčiť.
Navštívili sme početné zariadenia ako súčasť obytnej štvrte. Aj také, ktoré u nás postupne zanikajú, ako povedzme kultúrne stredisko, kde si možno zahrať šachy alebo tradičný madžong, prípadne si aj zdriemnuť, ako sme pristihli jedného dôchodcu sediaceho v kresle a prikrytého obrázkovým časopisom. Podstatné ale bolo, že keď sme asi po hodine prechádzali autom opäť popri parčíku, ešte stále bol plný cvičencov. S tým rozdielom, že okolo fontány chodila tentoraz bosá po okruhliakoch nejaká postaršia žena, zatiaľ čo muž dbajúci predtým o zdravie počas našej prítomnosti, mal toho už dosť a sedel na obrubníku fontány.
Ako prekonať nedôveru Novinári sú však nedôverčivé osoby, a preto sme počas ďalšej návštevy Číny v roku 2000 svoj kontrolný mechanizmus zdokonalili. V osobitnej ekonomickej zóne v meste Ťien-ťin sa tiež chválili množstvom moderných bytov postavených pre zamestnancov firmy Motorola a boli ochotní zaviesť nás do jednej z nových obytných štvrtí, kde domy hýrili farbami a okolie zeleňou.
Otázka, či by sme mohli vidieť aj vnútro bytu, ich mierne zaskočila. Napriek tomu sme ukázali na neďaleký vchod do domu pred nami a povedali sme - napríklad tu. Sprievodcom sa uľavilo, bola to ulica, kde bývali zamestnanci administratívy, a teda podľa hierarchie najvyššie postavené osoby vo vedení firmy, pochádzajúce z domáceho prostredia. Vošli sme teda do vchodu a zazvonili pri najbližšom byte. O chvíľu sa zjavila mladá vysoká neupravená žena a keď sa dozvedela, že chceme narušiť jej súkromie, zabuchla pred nami dvere.
Všetko je relatívne Pobrali sme sa o blok ďalej, kde byty už neboli také honosné, lebo patrili nižšej kategórii technických zamestnancov. Schodište pripomínalo svojou úrovňou a čistotou naše paneláky v Petržalke. Tentoraz sme mali šťastie. Dvere nám otvorila staršia žena a bez váhania nás pozvala do vnútra. Ako uviedla, dcéra prišla pred chvíľou z práce, aby počas obedňajšej prestávky nakŕmila svojho kojenca. Ten teraz odpočíval v spálni na veľkej manželskej posteli, zatiaľ čo jeho matka pripravovala v kuchyni obed pre seba a matku. Veľká hala bytu, ktorá slúžila zároveň ako jedálenský kút, bola spojená so zasúvacími dverami s obývačkou. Koberec bol plný hračiek od výmyslu sveta. Jediné dieťa, čo je pre Čínu bežné, ba dokonca pre mestské rodiny niečo ako predpis, budú zrejme hýčkať ako malého princa až do svojej dospelosti.
Byt mal celkovo dve spálne a pracovňu zapratanú knihami. Zaujímavé však bolo, že v pracovni bola tiež široká a zrejme aj používaná posteľ. Usúdil som z toho, že v tomto štvorizbovom byte síce oficiálne žije manželský pár, babička a dieťa, ale množstvo postelí naznačovalo prítomnosť najmenej dvoch ďalších osôb. Bytový problém pretrváva, a Číňania sa akosi nevedia zbaviť predstavy, že toľké izby by nemali byť poriadne využité. Duch preľudnených starých chu-tchungov bdie aj nad ekonomickou reformou.
Zážitky z návštevy bytov rozličných kategórií v krátkom časovom odstupe vedie v našej malej skupinke novinárov k debate o životnej úrovni bežných obyvateľov Číny a jej premenách. Aby sme dostali komplexnejší obraz o bývaní, opýtame sa našej sprievodkyne, rodenej obyvateľky Pekingu, slečny Wang, ako býva ona. Vysvitlo, že spolu s rodičmi a sestrou - študentkou, obývajú trojizbový byt. "Má rozlohu iba 80 štvorcových metrov," dodáva.
Ďalšia debata na tému bytový problém ustala. Náš dvaapolizbový byt na Kramároch má iba 64 štvorcových metrov.
