Prečo demonštrovali
Na fotografii spred skoro troch desaťročí mladík v motocyklistickej prilbe mláti policajta. Ten policajt sa volá Rainer Marx, mladík v prilbe zasa Joschka Fischer. V súčasnosti sa pripomína aj iná obeť demonštrantov, policajt Jürgen Weber, ktorého v roku 1976 zasiahla zápalná fľaša. Nespomína sa však napríklad meno študenta Bruna Ohnesorga, ktorého v roku 1967 zastrelila polícia, ani mená iných obetí spomedzi demonštrantov.
Veľké demonštrácie mládeže a najmä študentov zasiahli v šesťdesiatych rokoch celú západnú Európu. Demonštranti protestovali najmä proti americkej vojne vo Vietname a študenti požadovali najmä modernizáciu systému vysokoškolskej výuky. V Nemecku sa pridali ďalšie príčiny.
V rokoch 1963-1966 sa vo Frankfurte nad Mohanom konali procesy s príslušníkmi SS, ktorí boli dozorcami v nacistickom koncentračnom tábore v Osvienčime. Spôsob, akým sa proces viedol, ale i pomerne nízke tresty vyvolali protesty svetovej verejnej mienky. Nemecká verejnosť bola konfrontovaná so svojou minulosťou. Reakcie boli rôzne. Predstavitelia krajnej pravice tvrdili, že za minulosťou sa konečne musí urobiť hrubá čiara a že treba prestať so "špinením do vlastného hniezda". Tí najkrajnejší dokonca začali tvrdiť, že nacistické zločiny neexistovali, že sú iba propagandistickým výmyslom - zrodil sa pojem "osvienčimská lož".
Ľavicovo orientovaná mládež začala čoraz hlasnejšie protestovať proti tomu, že v Nemeckej spolkovej republike nielenže žijú neodhalení a nepotrestaní nacistickí zločinci, ale že títo sú dokonca na kľúčových miestach štátneho aparátu a pôsobia vo vplyvných profesiách.
"Veľká koalícia" Hospodársky zázrak, ktorým sa západné Nemecko pýšilo na začiatku 60. rokov, začal v ich polovici strácať dych. Prehlboval sa schodok štátneho rozpočtu, narastala nezamestnanosť a prejavovali sa čoraz zrejmejšie príznaky hospodárskej recesie. Politicky sa čoraz hlasnejšie začal prejavovať pravicový i ľavicový radikalizmus. V decembri 1966 CDU-CSU a SPD vytvorili vládu "veľkej koalície". Tejto koalícii sa podarilo stabilizovať ekonomiku a prijať viacero demokratických reforiem (napr. v oblasti vzdelávania alebo trestného práva, trestne postihovaní prestali byť homosexuáli).
Väčšina nemeckej verejnosti túto "veľkú koalíciu" akceptovala, no opozícia voči nej nebola predsa len zanedbateľná. Argumentovala tým, že parlamentná demokracia potrebuje demokratickú konfrontáciu medzi vládnou stranou (stranami) a opozičnými poslancami. Začalo sa formovať protestné hnutie Mimoparlamentná opozícia (APO). Podnetom k jej aktivizácii bola príprava a prijatie tzv. núdzových zákonov. Spolkový snem mohol podľa nich vyhlásiť stav ohrozenia alebo stav obrany štátu, keď sa mohli obmedziť základné občianske práva.
Študenti protestovali na demonštráciách najprv proti profesorom s nacistickou minulosťou. Núdzové zákony podľa ich názoru priradili NSR k autoritatívnym štátom. Zároveň demonštrovali proti obchodným domom ako symbolom konzumnej spoločnosti a tlačovému koncernu Axela Springera, ktorého obrázkové časopisy vraj ohlupovali široké masy. Väčšina obyvateľstva študentské protesty odsudzovala, čo políciu priam podnecovalo k čoraz ostrejším zákrokom. Brutálni boli už nielen policajti, ale aj demonštranti. Tí najprv hádzali kamene, ale potom aj zápalné fľaše a začali sa vytvárať skupiny, ktoré mali počas demonštrácií na policajtov útočiť.
Cesta k terorizmu Protestné hnutie malo viacero inšpiratívnych zdrojov: predstaviteľov frankfurtskej školy Marcuseho a Adorna, Che Guevaru a Castra, Mao-ce Tunga a Trockého, ale aj anarchistov Bakunina a Kropotkina. Tieto ľavicové zdroje viedli k tomu, že študentská revolta začala zdôrazňovať svoju spojitosť s robotníckym hnutím. Medzi robotníkmi sa im však nepodarilo získať väčšiu odozvu. Odborové organizácie síce podporili protesty proti núdzovým zákonom, ale inak nepodnikli nič viac.
V lete 1968 som bol v západnom Nemecku. Keď som sa zhováral s ľavicovo zameranými študentmi, tí sa s horkosťou sťažovali, že nemecké robotníctvo "zmeštiačtelo". Keď som sa sociálnodemokratického poslanca pýtal, prečo robotníci nepodporujú študentov, odpovedal mi, že požiadavky študentov sú im nezrozumiteľné a že sú so svojím postavením v zásade spokojní. Nechcú, aby sa drasticky zmenilo - vedia dobre, ako to vyzerá v "robotnícko-roľníckej" NDR. Radikálni študenti i sociálnodemokratický poslanec sa zhodli iba v tom, že vyjadrili sympatie k vtedajšiemu obrodnému procesu u nás.
Situácia, v ktorej sa ocitla radikálna mládež v Nemecku, sa už niekoľko ráz v dejinách opakovala. Medzi jej vodcami dochádzalo k rozkolu. Časť si uvedomila, že svoje politické ciele presadí iba dlhodobou trpezlivou politickou prácou. Rozišli sa do rôznych politických strán, prešli k sociálnym demokratom, boli pri obnove činnosti západonemeckej komunistickej strany a zapojili sa do hnutia zelených, ktoré sa preformovalo do politickej strany. Žiaľ, druhá časť sa nechala inšpirovať svojimi anarchistickými vzormi a nastúpila cestu priamej akcie - teroru. Vzniklo niekoľko teroristických zoskupení, najznámejšou bola skupina Baader-Meinhofová. Najprv bola ich teroristická činnosť motivovaná možno úmyslom podnietiť priamou akciou sociálnu revolúciu, no neskôr už išlo o vydieranie a násilie pre násilie.
Časť radikálnych vodcov, medzi nimi aj Joschka Fischer, sa dopustila hrubej politickej chyby. Hoci im bolo jasné, že cesta násilia je kontraproduktívna, istý čas videli v teroristoch svojich bývalých súdruhov a nedokázali sa s nimi včas radikálne rozísť. Preto sa dnes teroristi môžu odvolávať na kontakty s nimi... Podľa niektorých názorov hnutie mládeže v západnom Nemecku v roku 1969 vyhaslo, keď sa skončila "veľká koalícia" kresťanských a sociálnych demokratov, podľa niektorých bolo porazené. Niektoré ciele sa mu však podarilo dosiahnuť. Dnešní Nemci mladej a strednej generácie sú programovo protinacistickí, ich vzťah k príslušníkom iných národov a kultúr je tolerantnejší než v 60. rokoch a celkovo je nemecká politická kultúra demokratickejšia. Z bývalých radikálov sa stali politici, ktorí presadzujú svoje ciele demokratickou cestou, hoci sa niekedy musia ospravedlňovať za "hriechy mladosti".
