Ľudia Violy Ivaškovej

Radšej by som písal o pani Violke samotnej, ako o jej fotografiách. Z jednoduchého dôvodu: o fotografiách sa treba vysloviť vecne. Oceniť objavnosť námetu, hĺbku obsahu, precíznosť formy, posúdiť kompozíciu, skúmať prácu so svetlom... A načo toto všetko? Fotografie treba pozerať. Ak ste ich nevideli, načo ich rozpitvávať?

Predovšetkým však: Na fotografických portrétoch Violy Ivaškovej nie je podstatná forma, plochy, svetlo, ale obsah, výraz, atmosféra. Keby sme hovorili o remesle, aj by sme jej mohli čo-to vyčítať. Má príkladne komponované, čisté zábery, nájdu sa však aj menej vydarené. Občas sa jej do obrazu votrie rušivé pozadie.

Mala by viac hierarchizovať prvky v obraze. Nie je to problém, stačí vhodný objektív, svetlo, odclonenie, iný uhol záberu. Hovorili sme spolu o tom, no pani Violka sa tvrdohlavo odmieta zlepšiť. A robí dobre. Keby si dala povedať, bola by dokonalá, ale stratila by svojráz. To ako keby sme insitnému maliarovi vyčítali chyby v perspektíve a žiadali technologickú precíznosť. Zrejme by to dokázal napraviť, ale jeho maľby by sa stali mŕtvymi, prázdnymi.

Svätá naivita Aby nedošlo k nedorozumeniu: fotografické portréty Violy Ivaškovej nie sú diletantské. Jej portrét Juraja Jakubiska predčí ten, čo nedávno priniesol renomovaný denník. Jej fotografia Ladislava Chudíka je azda najlepšia, akú som kedy videl. Podaril sa jej Ladislav Ballek, Vincent Šikula, vystihla Petra Gregora, Ladislava Pittnera... Fotografuje umeleckú elitu, zájde i k politikom. Nejeden portrétovaný je veru spokojný s fotografickým výsledkom. A to je nemalá forma uznania.

Ivaškovej portréty sú výstižné, prosté. Osobnosti nepredstavujú ako exkluzívne tvory z iného sveta, ale ako obyčajných ľudí. Súčasne však vyjadrujú pred nimi rešpekt, až obdiv. (Mám podozrenie, že do niektorých je autorka zamilovaná.) Teší sa na stretnutie s ľuďmi, má ich rada, baví ju fotografovanie. Úprimne až detsky sa nadchne a na jej fotkách je to vidieť. Že je to príliš jednoduché, málo? Pozrite si fotografie renomovaných fotoreportérov! Neraz nič nehovoria. Aj preto nič, že im chýba práve tá svätá naivita.

Pomocné orgány srdca Znie to dosť ošúchane, ale o fotografiách Violy Ivaškovej platí, že vznikajú skôr srdcom ako okom. Avšak oko a fotoaparát sú pomocnými orgánmi jej srdca, ktoré vycíti dušu portrétovaných. Tak zachytí ich prirodzený prejav, spodobní fyzickú príťažlivosť. Pripomína, že portrét je obrazom nielen fotografovaného, ale aj vzťahu fotografujúceho k nemu.

Nuž, čistému všetko čisté. Práve preto sú fotografie Violy Ivaškovej osviežením nielen novín, pre ktoré pracuje, ale aj oživením kaviarne hotela Kyjev, kde vystavovala portréty z umeleckého i politického sveta. V marci tam nainštaluje portréty slovenských spisovateliek.
Autor (1940) je vysokoškolský pedagóg na Katedre žurnalistiky FF UK