Nebezpečná zóna bezpečnosti
"Niet pochybností o tom, že za niektorými provokáciami v Kosove stojí juhoslovanský prezident Slobodan Miloševič," uviedol vlani vo februári generálny tajomník NATO George Robertson. V tom čase sa neúprosne blížilo výročie bombardovania JZR a svetové médiá registrovali pouličné nepokoje v Kosovskej Mitrovici, ako aj zvýšené napätie na juhu Srbska.
Odvtedy prešiel asi rok a výraznejšie zmeny vo výbušnej provincii nebadať. V bezpečnostnej zóne na hranici Srbska a Kosova sú prestrelky medzi príslušníkmi tzv. Oslobodzovacej armády Preševa, Bujanovaca a Medvedje (UCPBM) na dennom poriadku. V Kosovskej Mitrovici lietajú kamene, ba aj bomby, a vo vzduchu cítiť slzotvorný plyn. Chýba len Miloševič, aby to všetko provokoval. No a trochu sa zmenil aj Robertson, Rieka Ibar možno zostala rovnaká, no je v nej teraz iné NATO. Menej rozmýšľa o príčinách konfliktov a viac sa zameriava na spôsoby ich odstránenia. "S juhoslovanskými úradmi a prezidentom Vojislavom Koštunicom sme sa dohodli na prijatí tvrdých opatrení s cieľom potlačenia hŕstky albánskych extrémistov v bezpečnostnej zóne na juhu Srbska," vyhlásil minulý týždeň generálny tajomník aliancie. Ale keďže sila samá nestačí, Robertson navrhuje aj paralelné rozvážne kroky, akým je napríklad politický dialóg či zapájanie albánskej menšiny do riadiacich štruktúr v preševskej oblasti. Summa summarum: vinníkom už nie je Miloševič, ale hŕstka albánskych separatistov (podobné termíny používal Miloševič v prvej fáze kosovského konfliktu), respektíve extrémisti na oboch stranách.
Priepustná hranica s Kosovom Hlavným dôvodom tohto názorového posunu je v každom prípade zmena belehradského režimu. Pred rokom, keď albánske gerily len začínali bojovať za pripojenie oblastí Preševo, Medvedja a Bujanovac ku Kosovu, mali sotva okolo 40 mužov. Zoskupovali sa v päť kilometrov širokej bezpečnostnej zóne, pričom využívali, že príslušníci juhoslovanskej armády a polície tu môžu nosiť iba ľahké zbrane. "Kým bol Miloševič pri moci v Belehrade, Západ sa veľmi nestaral o albánske gerily, keďže tieto boli ďalším nepriateľom Miloševiča," tvrdia pre New York Times diplomati a vojenskí predstavitelia v oblasti. Dnes, aj v dôsledku nedôrazného prístupu mierových jednotiek, UCPBM už ovláda takmer celú bezpečnostnú zónu a v jej radoch podľa amerického denníka bojuje 600 až 800 mužov. Že mierové sily asi nemajú čisté svedomie, potvrdzuje aj fakt, že vyše tretiny členov UCPBM pochádza z Kosova, čo len poukazuje na to, že hranica so Srbskom strážená jednotkami KFOR je dosť priepustná.
Takýto vývoj sa pritom stáva neudržateľným. V pohraničnej zóne separatisti majú výcvikové strediská a pašujú sem z Kosova zbrane, takže je len otázkou času, kedy prepuknú ozbrojené konflikty väčších rozmerov. Jednotky KFOR síce v posledných mesiacoch zatkli niekoľkých mužov a zhabali určitú časť zbraní, no to sotva Albáncov odradí od ďalšieho boja. Navyše, ako uvádza The New York Times, na hraniciach sa doteraz osvedčili iba britskí vojaci s bohatými skúsenosťami zo Severného Írska. Američania, do ktorých sektoru sporná oblasť patrí, údajne neprejavujú veľkú ochotu riskovať konflikt so separatistami. Rusi sú vraj ešte umiernenejší, keďže nechcú, aby ich beztak chladné vzťahy s albánskym obyvateľstvom, ktoré ich považuje za srbských spojencov, prešli do otvorenej nenávisti.
Umiernený prístup Belehradu Inak filozofia konfliktu až nápadne pripomína začiatky kosovskej krízy. Aj vtedy príslušníci albánskych geríl útočili na srbské policajné hliadky s cieľom vyprovokovať odvetu, ktorá obyčajne vyústila do pobúrenia svetovej verejnej mienky a medzinárodnej akcie. Nové belehradské vedenie sa zatiaľ správa umiernene, hoci treba povedať, že zo začiatku ani Miloševičova odpoveď na útoky nebola až taká prudká. Na rozdiel od svojho predchodcu má ale Koštunica niekoľko výhod. V prípade juhu Srbska sa nedá hovoriť o žiadnej zrušenej autonómii, nehovoriac o tom, že celkový imidž nového juhoslovanského prezidenta vo svete je neporovnateľne lepší.
V delikátnej situácii sa však nachádza medzinárodné spoločenstvo. Svetová tlač ironicky poznamenáva, že hlavnou úlohou zahraničnej misie v Kosove sa stáva ochrana Srbov pred Albáncami. Nedávne pouličné nepokoje v Kosovskej Mitrovici, kde proti sebe stáli vojaci KFOR a miestni Albánci, môžu byť signálom, že z bývalých spojencov sa veľmi ľahko môžu stať nepriatelia. Pre Brusel a Washington by v danej situácii určite bolo najjednoduchšie postaviť sa na stranu Belehradu, čomu dokonca posledné vyhlásenia západných politikov a BR OSN, ako aj návrhy na zúženie bezpečnostnej zóny nasvedčujú. Nové vedenie v Belehrade nie je totiž zaťažené minulosťou, na rozdiel od kosovských Albáncov nepresadzuje žiadnu víziu veľkého Srbska, a okrem toho nebráni návratu utečencov. Naopak, to Srbi sa nemôžu vrátiť do Kosova. Na druhej strane, z hľadiska Západu je dosť nebezpečné riskovať konflikt s kosovskými Albáncami. A to nielen preto, že by sa v hre ocitli životy vojakov KFOR, čo je z politického hľadiska vždy citlivé. Takýto vývoj by totiž v celej šírke odhalil nezmyselnosť bombardovania Juhoslávie a ako domček z karát by sa definitívne zrúcal čierno-biely obraz kosovského konfliktu. A to všetko, keď na plné obrátky beží aféra s ochudobneným uránom. Ale, ruku na srdce, krajiny NATO sa do zložitej situácie dostali vlastnou vinou.
