Reklama
Reklama

Pôda má svoju hodnotu aj cenu

Občas sa zdá, ako keby bolo družstevné vlastníctvo zakázané, a pritom je to jedna z regulárnych foriem podnikania. Aký máte vzťah k zakladaniu družstiev? Nedá sa táto myšlienka ďalej rozvíjať? - Je to podnetná otázka a môžem vás ubezpečiť, že opatrenia, ktoré sme urobili na ministerstve, sú opatreniami systémovými, smerujúcimi k rozvoju.
Počet zobrazení: 1053

Pavel Koncoš

Koncom januára si Klub nového SLOVA pozval na svoje tradičné stretnutie ministra pôdohospodárstva SR Pavla Koncoša. Otázky sa týkali všetkých oblastí jeho širokého rezortu a tiež aktuálneho diania na našej politickej scéne. Prvou témou, ktorá neustále rezonuje v spoločnosti, bola pôda a najmä tá neidentifikovaná. Zaujímalo nás, ako sa minister stavia k prípadnému kompromisu v tejto otázke.

"Nedomnievam sa, že v materiáli, ktorý sa zrodil ako základ možnej dohody, sa uzatvoril kompromis. Zákon nepozná kompromis. Buď platí, alebo nie. Ak chceme čosi zmeniť, treba zmeniť zákon. Chceme, aby mala pôda známeho konkrétneho vlastníka a postupujeme podľa zákona 229/91 o vlastníckych vzťahoch k pôde, so zákonom 330/91, ktorý hovorí o usporiadaní vlastníckych vzťahov a o Slovenskom pozemkovom fonde a v zmysle zákona 180/95 a jeho novely. Tá takisto hovorí o usporiadaní niektorých vlastníckych vzťahov k pôde. Mojou úlohou, cieľom a záujmom je urobiť všetko pre to, aby si konkrétni vlastníci, aj keď zatiaľ neznámi, mohli vlastníctvo pôdy vybaviť a deklarovať. Na ministerstve pôdohospodárstva sa to darí plniť, no žiaľ, nie vždy z pozície štátneho rozpočtu. Katastrálny úrad tiež zaostáva v zostavovaní registrov obnovenej evidencie pozemkov. Aj z tých dôvodov, že ho nezmyselne zaradili do štátnej správy, no tiež preto, že ešte ani raz sa rozpočet katastrálneho úradu nenaplnil do požadovanej výšky. Len na pozemkové úpravy treba ročne viac ako 400 miliónov korún, ak chceme stihnúť rok 2005. Pritom v tomto roku dostal kataster len 80 miliónov korún. Ak by sme pokračovali takýmto tempom, tak vlastníctvo pozemkov a pôdy na Slovensku nebude vybavené ani po roku 2010.

Avšak aj po roku 2005, ak by sa stihli vysporiadať registre obnovenej evidencie pozemkov, všetka pôda prejde do vlastníctva štátu. Tak je to logické v zmysle našich zákonov od čias rímskeho práva. Opustená vec vždy prechádza do vlastníctva štátu a štát sa môže rozhodnúť, čo s ňou ďalej. Presadzujem zásadu, že pôda má svoju hodnotu aj cenu. Priemerná úradná cena stanovená niekedy na začiatku deväťdesiatych rokov je na Slovensku 38 tisíc korún za hektár. Na základe skúseností z doterajšieho zostavovania registra obnovenej evidencie pozemkov podľa jednotlivých katastrov, keď viac ako polovica pozemkov sa nedá vlastnícky doložiť a jednoducho vlastníci sa nehlásia o svoje práva, by zostalo okolo 300 až 350 tisíc hektárov pôdy na Slovensku po roku 2005 s nevysporiadaným vlastníctvom, čo pri priemernej cene 38 tisíc korún za hektár, ktorá, samozrejme, ako trhová môže byť a iste aj bude podstatne vyššia, je viac ako 13 miliárd korún. Štát nemôže hazardovať s takouto hodnotou a nie je jedno, či túto pôdu predá poľnohospodárom, ktorí ju určite veľmi radi kúpia, alebo či si ju ponechá sám a bude ju prenajímať v dlhodobých prenájmoch tak, aby stabilizoval podnikanie na pôde. Výnosy z predaja alebo z nájmov v takom prípade využije na ďalšie zúrodňovanie pôdy, ktoré je veľmi aktuálne aj v súvislosti s klimatickými zmenami, ktoré prežívame a zrejme majú dlhodobý a trvalejší charakter. Alebo či štát túto pôdu jednoducho komusi daruje. Trebárs aj obciam. Štát i panovníci v histórii darovali pôdu aj do vlastníctva obcí, aj do vlastníctva šľachtických rodov, ale vždy to bolo za zásluhy. Neviem o tom, že by obce v súčasnosti mali nejaké mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenska. Ešte raz sa vrátim k tej dohode: ak sa tam zdôrazňuje, že významnú časť po roku 2006 prevedie štát na obce, môže sa diskutovať, čo je to významná časť. Podľa môjho názoru významná časť pre obce je tá, ktorá pomôže obce rozvinúť, zrýchliť ich rozvoj. Aj starostovia, primátori a ZMOS sa prikláňajú k riešeniu, ktoré ponúkame: previesť bezplatne do vlastníctva obcí pôdu v zastavaných územiach, prípadne pôdu, ktorá je vhodná na verejnoprospešné stavby."

Občas sa zdá, ako keby bolo družstevné vlastníctvo zakázané, a pritom je to jedna z regulárnych foriem podnikania. Aký máte vzťah k zakladaniu družstiev? Nedá sa táto myšlienka ďalej rozvíjať?
- Je to podnetná otázka a môžem vás ubezpečiť, že opatrenia, ktoré sme urobili na ministerstve, sú opatreniami systémovými, smerujúcimi k rozvoju. Ak som spomínal len jeden ukazovateľ, pokles HIM a NIM, práve v takom krutom roku, aký poľnohospodári prežili v roku 2000, sa tento pokles podarilo zastaviť. Práve v tomto roku sa obrátila situácia v investovaní do poľnohospodárskych podnikov a investície vzrástli celkovo o viac ako 6 percent. Dokonca strojové investície sa zvýšili takmer o 40 percent. A čo je veľmi dôležité, vzrástli majetkové podiely v obchodných spoločnostiach podnikajúcich v poľnohospodárstve. Nemálo, o viac ako 12 percent. Podnikateľská sféra v poľnohospodárstve sa teda stabilizuje. Treba úprimne povedať, že na druhej strane klesá počet družstiev, ktoré v súčasnosti na Slovensku obhospodarujú asi 50 percent poľnohospodárskej pôdy. Ostatnú, asi 10-12 percent, obrábajú obchodné spoločnosti, malí farmári, alebo fyzické osoby. Z hľadiska podpory rozvoja družstevníctva nerobíme nejaké osobitné výnimky, ale hľadáme možnosti podpory družstiev jurkovičovského typu. Sú to rôzne družstvá a organizácie, slúžiace na riešenie obchodných otázok medzi poľnohospodármi pri nákupe materiálov, či už priemyselných hnojív, chemických ochranných prostriedkov, ale aj pri hľadaní odbytu a rokovaniach o výške odbytových cien. Podpora takýchto foriem podnikania je všeobecne zakotvená v dotačných smerniciach, pričom osobitný dôraz kladieme na podporu výrobno-odbytových združení. U družstiev v ovocinárstve a zeleninárstve uhrádzame z dotácií aj časť prevádzkových nákladov v prvých troch rokoch po založení takejto organizácie. Po transformačnom procese a privatizácii sa doslova rozpadli celé odvetvia, pričom ovocinárstvo a zeleninárstvo je typickým príkladom. Keď sa rozpadli veľkoobchodné sklady, nemal na Slovensku kto ovocie a zeleninu nakupovať a uskladňovať. Na to doplatili drobní pestovatelia z rôznych končín a osobitne z juhu Slovenska. Dnes sa situácia postupne zlepšuje. Len pre rozvoj ovocinárstva, zeleninárstva a vinohradníctva, vrátane budovania skladov máme vyčlenených 250 miliónov korún. Vo vyspelých krajinách sveta a v celej západnej Európe smeroval prirodzený vývoj k spoluvlastníctvu farmárov vo väčšine výrobných prostriedkov v spracovateľskom priemysle. Napríklad v Dánsku, ktoré som nedávno navštívil, pôsobí na celom území štátu jedno družstvo mäsiarov, ktoré je vo vlastníctve farmárov. Jeho ročný obrat je takmer 30 miliárd dánskych korún. Na celom území Dánska ďalej pôsobia dve mliekárenské družstvá, ktorých členmi sú farmári, výrobcovia mlieka a ročný obrat každého z nich je viac ako 20 miliárd. Po privatizácii, ktorá na Slovensku prebehla, sa len v niekoľkých prípadoch stali spoluvlastníkmi spracovateľských podnikov aj poľnohospodári. Všade inde sú spracovateľské podniky v rukách fyzických, osôb alebo bohvie koho. A tak sme dnes veľmi radi, že do spracovateľského priemyslu vstupuje zahraničný kapitál, že vstupujú práve farmári a združenia farmárov zo zahraničia. Vo vlastníctve takýchto obchodných spoločnosti, ktoré sú v rukách rakúskych, nemeckých a belgických farmárov je už takmer celý cukrovarnícky priemysel. Náprava tu zrejme nebude možná, len postupné kapitálové prerastanie zo spracovateľského priemyslu do poľnohospodárskej prvovýroby, alebo naopak.

Ako by ste však tento stav dali do súvislosti s otázkou potravinovej bezpečnosti?
- Po tom, čo sme v procese privatizácie na Slovensku atomizovali celý spracovateľský priemysel a toto odvetvie sa rozdelilo vlastnícky podľa fabrík, sme dnes svedkami toho, že v mnohých odvetviach je polovica fabrík na lopatkách. V niektorých prípadoch to súvisí aj s koncentráciou kapitálu a investícií, no mnohí vlastníci tiež možno v dobrej viere išli do privatizácie a dnes jednoducho nie sú schopní zabezpečiť zdroje investícií do prevádzky a na technologický rozvoj. Typickým príkladom je bankrot mliekárne v Nitre. Privatizovali ju domáci podnikatelia, ktorí rozhodne nešli do privatizácie s cieľom tunelovať, ale rozvíjať. Splátky úverov boli pre nich takou obrovskou záťažou, že ich to nakoniec položilo. Fatra Banská Bystrica sa zase po niekoľkonásobnom tunelovaní dostala do rúk nových vlastníkov zo Štúrova a teraz je spravovaná dobre. Je schopná vykúpiť nadúrodu jabĺk zo širokého okolia a celú produkciu jablčného koncentrátu vyviezť do zahraničia. Z vlastnej produkcie zabezpečujeme len asi 60 až 70 percent potreby jabĺk na Slovensku, preto podporujeme zakladanie ovocných sadov a zo štátnych prostriedkov je dotácia na jeden hektár možná až do 300 tisíc korún. Samozrejme, treba rátať s veľkou konkurenciou z krajín, ktoré majú možno lepšie podmienky na pestovanie jabĺk ako my. Uvedomme si tiež, že tak isto, ako sú známe paradajkové vojny medzi štátmi únie, sú známe aj vojny s jablkami, iným ovocím, zeleninou aj s vínom.

Prioritou našej vlády je vstup do Európskej únie v roku 2004. Znamená to otvorenie našich trhov, prísun tovarov z vyspelejších krajín_ Ako by na to reagovalo naše poľnohospodárstvo?
- Možnože je aj namieste položiť otázku, ako je pripravená na vstup do EÚ všeobecne slovenská ekonomika. Triezvi ekonómovia a národohospodári odhadujú, že Slovensko môže byť pripravené na vstup do Európskej únie o 15 až 20 rokov. Ak sa hovorí o skoršom vstupe, ide o politické rozhodnutia. Tie však musia rešpektovať rozdielnosti v úrovni hospodárenia aj rozdiely v tvorbe hrubého domáceho produktu na obyvateľa na Slovensku i priemer EÚ. Treba veľmi zvažovať, či pri skoršom vstupe bude slovenská ekonomika schopná odolať liberalizačným tlakom a vôbec konkurencii vyspelého priemyslu, teda i vyspelého poľnohospodársko-potravinárskeho komplexu Európskej únie. Potrebovali by sme do poľnohospodárskej prvovýroby investovať asi 12 miliárd korún a rovnaký objem aj do potravinárskeho priemyslu. Máme zatiaľ veľmi málo fabrík, ktoré môžu získať súhlas EÚ na vývoz potravín do jej členských krajín. Treba si však uvedomiť, že ak vstúpime do únie, tak žiadna fabrika, ktorá nebude spĺňať kritériá, nemôže predávať potraviny ani na domácom trhu. Ak sa nepripravíme a neotvoríme dokorán dvere zahraničnému kapitálu, aby do týchto fabrík investoval, bude to mať veľmi negatívne dôsledky na slovenské poľnohospodárstvo. Jednoducho - na Slovensku nebude mať kto nakupovať poľnohospodárske výrobky. Neobávam sa však toho, lebo je skutočne veľký záujem investovať do potravinárskeho priemyslu na Slovensku s cieľom rozvíjať ho. Poľnohospodári sú dostatočne kreatívni, aby vedeli využiť prednosti EÚ a zdroje, ktoré zo spoločnej poľnohospodárskej politiky môžu plynúť. Komisár EÚ pre poľnohospodárstvo a rybolov pán Fischler, no tiež ministri poľnohospodárstva členských krajín deklarujú, že nebudú súhlasiť s tým, aby boli priame platby pre poľnohospodárov v nových členských krajinách EÚ na rovnakej úrovni ako priame platby pre farmárov v súčasných členských krajinách. Na druhej strane sú však ochotní tento rozdiel kompenzovať platbami z kohéznych zdrojov, platbami do znevýhodnených oblastí v poľnohospodárstve, platbami na udržanie a skvalitnenie životného prostredia a trebárs aj platbami, ktoré zabezpečujú riadené úhorovanie pôdy. Všetky prepočty nasvedčujú tomu, že príjmy poľnohospodárov by sa zvýšili. Mierne by sa zvýšili aj ceny potravín, na čo treba obyvateľstvo pripraviť. Požiadali sme Európsku úniu, aby sa pôda nemohla predávať cudzím občanom na obdobie 10 rokov, no EÚ sa tomu bráni. Niet ale dôvodu, aby sme sa bránili dlhodobým prenájmom aj pre cudzincov, ktorí by trvalo žili tu a pôdu obrábali. V Dánsku nemôže kúpiť pôdu ani dánsky občan, ak na nej nepracuje. Nielen ja si teda myslím, že pôda patrí tomu, kto ju obrába. Dlhodobé prenájmy doriešime v priebehu tohto roka. Každý podnikateľ musí mať totiž určité istoty, pretože na pôde investuje vždy na niekoľko rokov dopredu.

Poznáme vás ako predstaviteľa tých síl, ktoré sa usilujú o rovnosť vlastníctva štátneho, družstevného, súkromného. Akú máte v tomto postoji politickú podporu?
- Mám veľké obavy o osud takých klenotov v našom odvetví, ako je Národný žrebčín Topoľčianky, ako je Agrokomplex či Agroinštitút v Nitre, ale aj dostihová dráha Štátneho závodiska v Bratislave, či Lesopoľnohospodársky majetok Ulič-Ubľa, kde v prípade privatizácie neostane kameň na kameni. Existujú totiž obrovské tlaky od mojich kolegov v súčasnej slovenskej vláde na sprivatizovanie tohto majetku. Pritom chov lipicánov v susednom Rakúsku sa napríklad stále zabezpečuje v štátnom žrebčíne, španielska jazdecká škola vo Viedni ako súčasť tohto žrebčína je stále štátna a mohol by som pokračovať. Ak som spomínal Výstavisko Agrokomplex, pripomeňme si, že brnenské výstavisko sa najskôr sprivatizovalo nemeckou firmou a dnes mesto Brno nákladne kupuje akcie naspäť. Budapešť tiež privatizovala svoje výstavisko a neskôr ho štát za drahé peniaze kupoval späť. Ak hovorím o Agroinštitúte, je naším cieľom v rozpore s Milanom Ftáčnikom, aby poľnohospodárske učňovské školstvo patrilo nášmu rezortu. Chceme v Agroinštitúte zabezpečovať aj vzdelávanie dospelých a celoživotné vzdelávanie. Je tiež veľký tlak na privatizáciu školských majetkov, ktoré sú v správe krajských úradov. V Maďarsku pristúpili k tomuto kroku a v súčasnosti štát vynakladá obrovské peniaze na kúpenie novej pôdy pre poľnohospodárske školy, aby mali vôbec kde vyučovať a zabezpečovať praktický výcvik žiakov a študentov. Na Slovensku si ešte stále niektorí myslia, že práve privatizácia je tým krokom, ktorý zabezpečí prosperitu. Veľký omyl.

V praxi sa ľavicová politika na Slovensku prejavuje ako brzdenie pravicovej politiky. Realizáciu skutočných ľavicových cieľov pravica nedovolí a dôsledkom toho sú aj nízke preferencie SDĽ. Neexistuje zrejme iné východisko, než sa rozhodne postaviť proti politike pravice. Aký je váš názor na to?
- Ľavicové strany na Slovensku a obzvlášť SDĽ, lebo tá je stále najsilnejšou ľavicovou stranou, sa ocitli vo veľmi zložitej situácii. Ak nepôjdeme do rozhodných stretov s pravicovými stranami tam, kde do stretov treba ísť, tak sa obávam, že v najbližších voľbách skončíme ako Ľuptákovo Združenie robotníkov Slovenska, a to bude na dlhé obdobie veľmi zlá pozícia nielen pre ľavicových politikov, ale predovšetkým pre sociálno-ekonomický vývoj na Slovensku. Tie strety sa aj dejú. Veď si pripomeňme Magvašiho sociálne zákony zablokované podpredsedom vlády Miklošom, moje strety s niektorými politickými stranami v koalícii a podobne. Veľmi vážne teraz pracujeme na opatreniach, ktoré treba urobiť ešte v tomto roku a v roku 2002 aj z hľadiska ekonomiky i z hľadiska sociálnej politiky. Ukazuje sa, že budeme musieť ísť do vážneho stretu aj pri riešení takého náročného problému, akým bolo ozdravenie bánk, na ktoré nenadväzuje ozdravenie podnikateľskej sféry. Celé pravicové spektrum sa totiž nazdáva, že jediným možným krokom smerujúcim k ozdraveniu sú konkurzy. Dnes je na Slovensku v konkurzoch viac ako 20 tisíc podnikov. Sudcovia, ktorí sa tým zaoberajú, sú jednoducho zahltení a nevládzu s tým hýbať. A tak sa konkurzy stali pomaly ešte väčším "klondajkom" ako bola privatizácia. Konkurzy na Slovensku totiž vo veľmi málo prípadoch smerujú k oživeniu výroby vo fabrikách, skôr sa vlečú, čím pretrváva kríza v podnikoch. Sú aj svetlé výnimky. Konkurzom vcelku úspešne prešla viac ako rok odstavená magnezitka na Hačave, ktorá zo štátnych prostriedkov pohltila takmer dve miliardy korún, prešla procesom privatizácie a takmer sa zničila, pričom ide o jednu z troch fabrík s takouto technológiou na svete (Izrael, Juhoslávia a Slovensko). Fabrika a technológia schopná vyrábať čistý horčík nielen pre priemyselné využitie a potravinárstvo, ale aj pre farmaceutický priemysel. Bohužiaľ, takýchto príkladov je málo. Nemožno sa spoliehať len na nové investície, že zabezpečia rapídne zvyšovanie počtu pracovných miest. Ak neoživíme, čo sa oživiť dá a čo oživiť treba, bude tá bieda celých regiónov pokračovať a ešte niekoľko rokov budeme hovoriť o dvadsaťpercentnej miere nezamestnanosti. Mohol by som pokračovať aj v ďalších oblastiach, ale myslím si, že toto je zásadný zlom a zásadný stret, do ktorého SDĽ musí ísť. Som veľmi rád, že v tom s nami spolupracujú aj priemyselníci, národohospodári, ekonómovia, ktorým osud Slovenska leží na srdci.

V čom je vlastne politika vášho rezortu ľavicová?
- Ak by sme si mysleli, že ľavicové je spojené s družstevným, asi by sme nie vždy mali pravdu. Už som tu niektoré prvky ľavicovosti spomenul, ako trebárs snahu o spoločenský charakter obchodných spoločností, o družstvá jurkovičovského typu. Ľavicovosť je aj v našej snahe zabezpečiť potravinovú bezpečnosť Slovenska, pod ktorou chápeme nielen dostatok výroby potravín z vlastných zdrojov, ale aj prístupnosť potravín v požadovanej kvalite a štruktúre pre všetky vrstvy obyvateľstva. Teda hovoríme tiež, a nebojím sa to povedať, aj o politike lacných potravín. Takto je potravinová bezpečnosť štátu deklarovaná aj organizáciou FAO, takto sa prijala na Svetovom potravinovom summite. Ľavicovosť je aj v komplexnom ponímaní rozvoja vidieka a v prepojení aktivít poľnohospodárov s ostatnými aktivitami na vidieku, ľavicovosť je aj v starostlivosti o životné prostredie, teda nielen o jednostranné drancovanie pôdy. Možno sem zaradiť aj môj zápas o primerané rozdeľovanie zdrojov štátneho rozpočtu pre poľnohospodárstvo, pre poľnohospodársko-potravinársky komplex, aj keď si treba uvedomiť, že gro financií pre toto odvetvie sa musí zabezpečiť z iných zdrojov ako zo štátneho rozpočtu.

Aký je váš postoj k riešeniu otázok ohľadom životného prostredia?
- V Rakúsku je minister poľnohospodárstva zároveň aj ministrom životného prostredia. Treba si uvedomiť, že ministerstvo ako ústredný orgán štátnej správy už neriadi priamo žiadnu farmu, žiadneho poľnohospodára, žiadne družstvo, žiadny štátny majetok. Samozrejme, že záujmy poľnohospodárov sa trochu bijú so starostlivosťou o životné prostredie. Ale súvisí to aj s ekonomickou silou odvetvia. A môžem vás ubezpečiť, že v mnohých prípadoch naše poľnohospodárstvo, aj vďaka tomu, čo tu bolo vybudované, zaobchádza so životným prostredím oveľa šetrnejšie ako poľnohospodárstvo v niektorých vyspelých štátoch. Ťažko hovoriť o ochrane životného prostredia trebárs v severnej i južnej Amerike, kde majú veľké farmy na výkrm dobytka pod holým nebom len v ohradách aj 100 tisíc kusov bez akejkoľvek močovkovej či hnojovicovej žumpy. Jednoducho ohradí sa, zošliape, zničí a ide sa ďalej. U nás sú predpisy na ochranu životného prostredia pomerne náročné, tlak zo stany ministerstva na farmárov je dosť silný, no na druhej strane aj dotačná podpora. Vždy sme mali prísnejšie predpisy ako ostatný svet, o čom svedčí aj súčasná situácia s BSE a nielen s BSE. Nechceli sme urobiť z kráv a z oviec mäsožravce, nemali sme povolené skrmovanie mäsokostnej múčky, ani niektorých inhibítorov, ktorých výroba bola založená na báze antibiotík. Vždy sme sa snažili byť v dostatočnom predstihu, aby sme chránili zdravie obyvateľstva a životné prostredie. Budeme to tak robiť naďalej a chvalabohu, ešte raz to chcem zdôrazniť, tie investície, ktoré idú do poľnohospodárstva, sa skutočne do dôsledkov riešia.

Ako vidíte tendencie vývoja kvality našich lesov? Stále sa veľmi veľa dreva vyváža von a málo sa spracúva...
- Z hľadiska kvality sa zdravotný stav našich lesov v posledných desiatich rokoch rapídne zlepšil. Samozrejme, súvisí to aj s tým, že mnoho fabrík padlo. Nemohol by som povedať, že toto zlepšenie nastalo vďaka napríklad ochranárskym opatreniam v lesníctve alebo vápneniu lesov proti kyslým dažďom, lebo sa to jednoducho robí len na veľmi malej výmere. Z hľadiska obnovy lesa sme sa dostali na požadovanú úroveň a ročne sa obnoví novou výsadbou 11 až 12 tisíc hektárov lesa. Čo je veľmi dôležité, prechádza sa aj z hľadiska ochrany životného prostredia na úplne nové spôsoby hospodárenia v lesoch, kde sa holoruby, napríklad na začiatku 90. rokov, robili na 75 percentách výmery z celkovej ťažby a dnes klesli asi na 25 percent s tým, že sú veľmi prísne predpisy na veľkosť holorubných plôch a táto veľkosť je daná zákonom. Vývoz dreva veľmi úzko súvisí s tým, čo sa v transformácii hospodárstva na Slovensku udialo. Prestali sa stavať byty, prestal sa vyrábať nábytok, prestali sa podporovať mladé rodiny. Dnes mnohé drevárske fabriky stoja a ja nabádam štátny podnik Lesy Slovenskej republiky a jeho vedenie, aby sa usilovali získať vlastníctvo napríklad drevárskej fabriky v Polomke, píly v Gašparove, drevárskej fabriky v Pezinku, preglejky v Žarnovici, ktorá je v konkurze, a mnohých ďalších. Myslím, že sa im to z veľkej časti aj podarí, keď už nie v týchto veľkých drevárskych kolosoch, tak aspoň v horehronských pílach, aby aspoň takto zhodnotili drevo, získali zdroje, ktoré budú spätne investovať do obnovy a zveľaďovania lesa.

Ako je slovenské poľnohospodárstvo pripravené na prichádzajúce klimatické zmeny - aj čo sa týka agrotechnologických postupov pri pestovaní rastlín?
- Vo vedení ministerstva sa vážne zaoberáme aj dôsledkami trvalých klimatických zmien a globálneho otepľovania. Prijali sme opatrenia, ktoré smerujú najmä do revitalizácie odvodňovacích a zavlažovacích zariadení. Za 10 rokov transformácie sa takmer nič neinvestovalo. Myslím si, že sme na dobrej technologickej úrovni zvládli pestovanie kukurice, u najlepších pestovateľov úrody aj v minulom roku prekročili šesť ton z hektára. Iniciujeme pestovanie sóje na východnom Slovensku, pretože tam sú vlahové pomery zatiaľ najlepšie. Iniciujeme pestovanie sóje aj na Žitnom ostrove, do podmienok, kde sú vybudované závlahy. Jednou z takýchto plodín je aj cirok zrnový, o ktorom taktiež predpokladáme, že bude plodinou budúcnosti. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že neobstojí osočovanie politikov zo strany maďarskej koalície, ktorí tvrdia, že gro štátnych prostriedkov by malo smerovať do južných intenzívnych oblastí. Z hľadiska dlhodobých zmien sa totiž predpokladá, že práve toto pásmo bude možno najproblematickejšie zabezpečovať poľnohospodársku výrobu a že z hľadiska vlahových pomerov bude najlepšie pásmo Považia, začínajúc Malými Karpatami, a severného Slovenska.

Zaujímalo by nás stanovisko ministerstva a otázka legislatívy pri geneticky upravovaných potravinách...
- Legislatíva je schválená, predkladal som už v januári do vlády zákon o ochrane genetických zdrojov rastlín, to však skôr súvisí s ochranou dedičstva jednotlivých odrôd, alebo aj rastlín, ktoré potenciálne môžu slúžiť na poľnohospodárske využitie. Máme legislatívu, ktorá upravuje aj dovoz a výrobnú spotrebu geneticky upravovaných potravín. Je možné ich dovážať, musia byť však označené. Keby neboli geneticky modifikované niektoré rastliny, či už sója alebo repka ozimná, tak niektoré štáty Latinskej Ameriky už majú vážne problémy so zabezpečením výživy. My nedovoľujeme dovoz geneticky modifikovaného osiva. Do Európy sa doviezla lahôdková kukurica z geneticky modifikovaného osiva, ktorá spôsobovala najmä u detí alergie a dosť vážne kožné ochorenia. Takže treba sa zaujímať o tieto trendy, ale treba i veľmi citlivo narábať s výdobytkami vedy. Bohužiaľ, doteraz takmer všetko, čo veda dosiahla a vymyslela, bolo zneužité, nielen využité v prospech ľudstva. Aj z týchto dôvodov veľmi citlivo vnímame hlasy odporcov geneticky modifikovaných potravín. Máme zvládnutú legislatívu a Ústredný kontrolný skúšobný ústav poľnohospodársky má celé narábanie s geneticky modifikovanými rastlinami pod kontrolou.

Ako vyzerá na Slovensku situácia v zásobovaní s vodou?
- Aktuálnou je transformácia štátnych podnikov vodární a kanalizácií do majetku obcí. Vytvoria sa akciové spoločnosti, ktorých akcionármi sa stanú obce a ich akcie sa rozdelia na všetky obce podľa počtu občanov, bez ohľadu na to, či majú vodovod, čističku, kanalizáciu. Samozrejme, ak ich mesto či obec prevádzkuje z vlastných zdrojov a vloží tento majetok do akciovej spoločnosti, navýšia sa aj akcie tohto mesta či obce v akciovej spoločnosti. Teda neprevádza sa majetok, ale prevádzajú sa akcie. Je to z toho dôvodu, že máme záujem udržať funkčnosť vodovodných sústav. Do tejto oblasti treba v najbližších rokoch investovať 68,5 miliardy korún. Nie je však doriešené dlhodobé úverovanie, pretože návratnosť týchto investícií je najmenej 12-15 rokov. Banky pritom poskytujú úvery len na päť rokov. Aj tu je množstvo nadnárodných spoločností, ktoré pôsobia v danej oblasti. Usilujú sa nájsť kontakty v nových akciových spoločnostiach, ktoré majú po transformácii vzniknúť, vstúpiť do nich, investovať a zrejme aj zabezpečiť návratnosť vloženého kapitálu. To už, pravda, bude predovšetkým v rukách týchto akciových spoločností a starostov či primátorov, ktorí budú voliť orgány akciových spoločností. Pripravujeme tiež zákon o vodovodoch a kanalizáciách, kde by sa vymedzili povinnosti prevádzkovateľov vodovodov, a teda vymedzili by sa aj právomoci, či možnosti vstupovať do prevádzky vodovodov. Je to totiž prinajmenšom taká dôležitá oblasť ako energetika, ak sa dostane do nezodpovedných rúk, občania môžu veľmi doplatiť v cene vodného a stočného. V súvislosti s transformáciou energetiky je veľmi citlivá otázka Vážskej kaskády a Gabčíkova. Usilujeme sa o to, aby Gabčíkovo bolo opäť štátnym podnikom, vyňatým zo Slovenských elektrání a.s., aby bolo samostatným štátnym podnikom. Zodpovedá to aj medzinárodnej zmluve s Maďarskom, podľa ktorej polovica výnosov z tohto majetku prináleží Maďarsku. Samozrejme, očakáva sa dobudovanie dolného stupňa.

spracoval Tibor Mrocek

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama