Apoteóza povrchnosti
Je síce pravda, že náš rozvinutý neoliberálny kapitalizmus (to myslím bez irónie) život svojich pokorných konzumentov málokedy zaťažuje duchovnými hĺbkami. No fenomény, ktorých sme v uplynulých dňoch a týždňoch svedkami, vo svojej koncentrovanosti a výpovednej hodnote zvláštnou silou obnažujú beznádejnú plytkosť spoločenského vedomia, politického života a verejného myslenia na Slovensku. Navyše, opäť potvrdzujú starú tézu, podľa ktorej bieda duchovná je priamym, neodvratným následkom biedy materiálnej.
Egoizmus a bytostný utilitarizmus takmer všetkých politických strán v našej malej krajine je javom, ktorý spochybňuje pomaly málokto. Ak sa v tomto kontexte a v stave permanentne narastajúcej existencnčej bezperspektívnosti väčšiny jej občanov stále nájdu publicisti venujúci celostránkové komentáre pochybným fúziám a nevkusným dohadovačkám párpercentných straničiek (či už sa nazývajú ľavicové, pravicové, neideologické...), vyvoláva to iba rezignovaný povzdych. Ale ak sa v čase blížiacich rozhodnutí údajných zástupcov ľudu o údajne závažných celospoločenských otázkach diváci najmocnejších médií súčasnosti, celoštátnych televízií nemajú možnosť dozvedieť sa, čoho sa tie údajne závažné rozhodnutia týkajú, malo by nasledovať rozhorčenie.
Kapitola prvá - Ruvačky v politickom bahne Tak je to v prípade novely ústavy i reformy verejnej správy. Novela ústavy je trochu aktuálnejšia (v čase vyjdenia tohto článku už asi bude po predmetnom rozhodnutí). No celá "diskusia" sa v médiách sústredila na to, či prejde. Či budú všetci hlasovať. Či postojačky alebo posediačky. Čo opozícia, čo koalícia. Čo Fico, čo Tuchyňa, čo Duray. Zaujíma, zaujímalo to teda aspoň ctených "strážnych psov" našej formálnej demokracie, nielen v STV a v Markíze, o čom títo ľudia vlastne budú hlasovať?
Obávam sa, že pomenej. Formálne právo verejnosti na informovanosť týmto prístupom nositeľov dôležitých privilégií v procese vyhľadávania a šírenia informácií dostalo ťažkú ranu. Debata o reforme verejnej správy mala a má trochu iný charakter, zato nemenej strastiplný. Odhliadnuc od oprávneného hnevu na nečinnosť dzurindovskej garnitúry pri plnení dôležitého sľubu sa bezprávny, obyčajný sledovateľ správ a faktov, odkázaný na nálady manipulátorov neoliberálnej reality, lepšie povedané karikatúry tejto reality, zase nedozvedel, v čom je pripravovaná reforma taká mimoriadne dobrá alebo zlá, v čom by sa každodenný život ľudí po jej prijatí zmenil.
Samozrejme, okrem najvšeobecnejších téz o decentralizácii. A rozvírenia nacionalistického handrkovania, kde sa najdôležitejšou témou stala akási komárňanská župa - pre obidve strany záležitosť hrdosti politickej "elity". V množstve valiacich sa zaručene odborných stanovísk o jej výhodnosti alebo nevýhodnosti si málokto spomenul, že korene tohto problému významnou mierou spočívajú v Mečiarovom územno-správnom členení z roku 1996, ktoré sa popri vytvorení miniokresov s dôležitou voličskou bázou HZDS postaralo najmä o šovinisticky motivované roztrhnutie dovtedy súvislých regiónov s maďarským obyvateľstvom a ich "prerozdelenie" medzi väčšinovo slovenské regióny.
Kapitola druhá - Tragikomédia v podaní odborov Väčšine pracujúcich občanov mimo Bratislavy asi netreba vysvetľovať, čo nás neoliberálna akumulácia kapitálu stála (či už v réžii Vladimíra Mečiara alebo Medzinárodného menového fondu) a ako sa v núdzi státisícov deň čo deň prejavuje. Najhoršie však je, že masy vyhodených robotníkov a robotníčok, terorizovaných dôchodcov s prostriedkami pod 5 tisíc mesačne, viacdetných matiek, nezamestnaných, invalidov, vykorisťovaných a mnohých iných "premožených" kapitalistickou reštauráciou sa sotva niekto zastane.
Redakcie a redakčné štáby majú predsa lukratívnejšie témy, koniec-koncov reklamy je vždy dosť (vynikajúco ju analyzuje Maroš Trgiňa, SLOVO č. 3/2001). Uznávam, že je príjemnejšie rozpitvávať napríklad ľúbostný život Anny Malíkovej, alebo venovať sa neprehľadným, no možno napínavým vzťahom a javom v slovenskom podsvetí, ako si všímať tisíce permanentne sa odohrávajúcich, nemalou mierou systémovo odvoditeľných ľudských tragédií. Ťažko tiež podobnú aktivitu očakávať od deklarovane ľavicových strán SDĽ a SDSS, ktoré sa už raz zaviazali participovať (a tak trochu aj profitovať) na dokončení reštaurácie kapitalizmu pod záštitou MMF a EÚ.
Ale čo odbory? Veď tie majú obhajobu záumov a práv "ľudí práce" v náplni svojej činnosti. Žiaľ, zväčša iba formálne. Alebo nanajvýš teoreticky. Byrokratické tripartitné štruktúry prinášajú úžitok najmä ľuďom, ktorí sú ich priamou súčasťou. O nejakom boji pracujúcich proti prepúšťaniu (noblesnejšie povedané - "reštrukturalizácii"), nevyplácaniu miezd, zlým pracovným podmienkam, za vyššie mzdy, nemôže byť na Slovensku takmer ani reči. Odbory na permanentné útoky tunelárov, ale aj "poctivých" kapitalistov reagujú zmierlivo, nechajú sa uchlácholiť neurčitými sľubmi; v najlepšom prípade po viac mesiacov nevyplatených mzdách usporiadajú protestné zhromaždenie (MEZ Inžiniering, a.s., Michalovce). Proti plánovaným prepúšťaniam sa možno nanajvýš ohradia, ale aj tak "je to v kompetencii manažmentu" (Slovenské lodenice a.s., Komárno). Ak sa vlastníci výrobných prostriedkov rozhodnú vyhodiť namiesto 600 "iba" 300 zamestnancov, už aj zrušia štrajkovú pohotovosť (KLF-ZVL a.s. Kysucké Nové Mesto), ak ich na rokovanie o osudoch 350 ľudí zamestnávatelia a banky ani neprizvú, akceptujú to bez mihnutia oka, a robotníci namiesto okupačného štrajku suplujú medzitým už prepustenú strážnu službu (Barmiga, s.r.o. v Zlatých Moravciach). Nečudo, že takto (ne)činné, nekompetentné a impotentné odbory sú ich bytostným protivníkom, pravicovým stranám a médiám dobré tak na posmech.
Ale teraz pozor. Pozrime sa, ako si odboroví predáci takého kovopriemyslu predstavujú východisko z krízy. V Práci z 2. februára sa dočítame o návrhoch ako "vytvorenie podnikateľského prostredia, ktoré by umožnilo efektívnejšiu činnosť s tými podnikmi, kde zamestnanci živoria zväčša nie vlastným pričínením". Kľúčová je vraj "hospodárska koncepcia štátu a z toho vychádzajúca reštrukturalizácia priemyslu i podnikového sektora".
Neviem, naozaj neviem, odkiaľ títo údajní obhajovatelia záujmov pracujúcich berú odvahu takto vystupovať v ich mene. Reštrukturalizácia priemyslu i vytváranie podnikateľského prostredia sa predsa dávno uskutočňujú; ibaže nie v záujme pracujúcich, ale na ich úkor. A vlastníci výrobných prostriedkov budú vyvíjať v prvom rade takú "efektívnu činnosť", ktorá podporí maximalizáciu ich zisku. Žiadne okrúhle stoly ich neodradia od prepúšťania, rušenia a premiestňovania výroby, ak to uznajú za vhodné. Ani zopár kolaborujúcich odborových byrokratov. A týmto sa dostávame k leitmotívu článku: Odkiaľ táto neschopnosť alebo neochota myslieť inak ako v intenciách paradigmy víťazného neoliberalizmu? Odkiaľ táto zarážajúca povrchnosť, jednostrannosť, opakovanie niekoľkých vyprázdnených fráz? Návrat starej dobrej prednovembrovej tradície, iba s opačným znamienkom?
Ak v tejto atmosfére všeobecnej pasivity a rezignácie prídu vodiči bratislavských hromadných dopravných prostriedkov s hrozbou štrajku, zákonite ich čaká odsúdenie. Nečudo, veď v tejto krajine je odovzdané prijímanie vlastného osudu pravidlom a opak výnimkou. Odhliadnuc od častej nevrlosti práve vodičov bratislavskej MHD (ktorá je inak vzhľadom na ich pracovné podmienky pochopiteľná) by bol ich štrajk nanajvýš legitímny. Koho však prekvapí, že odborový denník Práca namiesto morálnej podpory vodičov-odborárov z hlavného mesta ich vehementne odsudzuje? Koho už prekvapí, že jeho ekonomická redaktorka Danica Dragulová-Faktorová namiesto serióznej analýzy sociálneho postavenia predmetných "ľudí práce" sa uspokojí s povrchným moralizovaním ohľadom ich údajne vysokých platov, arogantného správania, rukojemníctva chudákov Bratislavčanov (z ktorých hádam väčšina si už môže dovoliť aj auto!) a namiesto ekonomickej analýzy Dopravného podniku Bratislavy (o hospodárení ktorého bolo počuť všelijaké chýry) vystačí s vyhlásením, že DPB na zvýšenie platov aj tak nemá peniaze?!
Kapitola tretia - Zlí Maďari a nacionalizmus Nevôľa z počínania mnohokoaličného vládneho útvaru rastie každým dňom. Existuje v tejto situácii vhodnejší spôsob "odkanalizovania" všeobecného hnevu, ako poukázať na škodlivú politiku Strany maďarskej koalície a na jej údajné vydieranie? Kritika SMK je dnes mimoriadne populárna a uskutočňuje sa z najrôznejších pozícií. Veľmi často je pochopiteľná a akceptovateľná. Až na prípad, keď sa za ňou skrýva obyčajný, povrchný, zjednodušujúci, prozaický, či hoci aj poetický nacionalizmus.
Nacionalizmus, čiže prevažne vydávanie záujmov istej skupiny ľudí (nazvime ju vládnucou triedou) za záujmy celého národa a vyvolávanie nevraživosti voči iným národom je svojím pôvodom i charakterom nevyhnutne pravicový. Hoci sa za trúbením nacionalistických hesiel často skrývajú veľmi konkrétne materiálne úmysly, práve svojou absolútnou povrchnosťou a emotívnou pôsobivosťou dokážu tieto heslá nainfikovať vedomie obrovského množstva ľudí, najmä z tých menej vzdelaných vrstiev. Vďaka tejto infekcii - či trefnejšie povedané očkovaniu - sa potom ľahšie znášajú rôzne šokové terapie, privatizačné balíčky, korupcia a podvody. Nie je náhodou, že najintenzívnejšie besnenie nacionalistických vášní u nás pripadá na obdobie 1990 až 1992, keď sa v mocenských centrách rozhodovalo o naštartovaní kapitalistickej reštaurácie a la Klaus - Mikloš a o obohatení mapy Európy o dva nové štáty.
Existuje však dobrý a zlý nacionalizmus? Podľa tej najjednoduchšej sedliackej logiky - NIE. Mnohí jeho hlásatelia, udržiavatelia zákernej pahreby neznášanlivosti si to však akosi neuvedomujú. Bizarnosť nášho vývoja priniesla, že neoficiálnymi vlastníkmi patentu na nacionálnu toleranciu až antinacionalizmus sa stali deklarovane pravicové, "občianske" prúdy a zoskupenia. Nie je to však trochu aj prispením aktérov, ktorí sa označujú za ľavicových? Z dejín sociálnodemokratického reformizmu poznáme predsa termín sociálpatriotizmus či sociálšovinizmus. Pôvodne ide o označenie politiky sociálnodemokratických strán počas Prvej svetovej vojny, ktoré o. i. hlasovali za vojnové rozpočty. Nakoniec, sami predstavitelia SDĽ si dnes radi spomínajú na svoju niekdajšiu štátotvornú slávu z rokov 1992/93 a nepadne im to najlepšie, keď túto ich historickú rolu dnes kdekto ignoruje...
Ale ostaňme při našej téme. Zvláštnym, u nás dosť rozšíreným druhom nacionalizmu je akýsi metanacionalizmus, ktorý v oduševnenej kritike nacionalizmu tých druhých nebadane "prekĺzne" do nacionalizmu vlastného. Je to častý jav na oboch stranách, teda medzi slovenskou i maďarskou inteligenciou. Klasický postoj tohto metanacionalizmu zaujal nedávno Daniel Šmihula v komentári Ide o územnú autonómiu (SLOVO č. 5/2001). Výrečný je už názov, zahŕňajúci (ne)oficiálneho strašiaka národnostnej politiky u nás, územnú autonómiu.
Či by nemohla byť za istých okolností legitímnou a odôvodnenou požiadavkou maďarskej komunity - túto otázku si autor ani nepoloží. Pripomeňme však, že územná autonómia úspešne funguje v mnohých krajinách Európy - napríklad v Taliansku či Španielsku. Nasleduje ostrá kritika SMK; jej azda najvýznamnejšou pohnútkou je obava z už spomínanej komárňanskej župy a že by sa táto mohla stať "lénom" SMK, kde by ona mohla mať dlhé roky monopolné pozície a zohrávala by dokonca úlohu štátostrany. "Mocenská a existenčná základňa" SMK by bolo niečím smrteľne nebezpečným, kým na teraz existujúcej mocenskej a existenčnej základni všetkých ostatných strán nič nevhodného nie je...
Tým sa dostávame k ďalšej Šmihulom opakovanej výčitke "politického uvažovania v etnických kategóriách". Tu by bolo namieste spýtať sa na genézu tohto javu a pokúsiť sa ho konkretizovať. Autor však namiesto toho rozširuje kritiku pôvodne jedného politického subjektu na kritiku celej maďarskej komunity. Hovorí o "istých negatívnych tendenciách medzi maďarskými spoluobčanmi, o nedostatočnej znalosti slovenčiny, o nadmernom lokálpatriotizme, o častom úsilí vyvliecť sa spod autority slovenských centrálnych orgánov..." Samozrejme, bez jediného príkladu, bez jediného osvetľujúceho faktu, čísla, poukázania na výsledky sociologických výskumov, či aspoň verejnej mienky. Rezultátom Šmihulových úvah je "neschopnosť zbaviť sa pocitu niekdajšej nadradenosti nad Slovákmi"... A pozor, autor nehovorí o "niektorých maďarských spoluobčanoch", ale o maďarských spoluobčanoch en bloc. Existuje krajší príklad povrchného, zjednodušujúceho zovšeobecnenia, ktoré v konečnom dôsledku démonizuje celú komunitu a udržiava nacionalistické predsudky na oboch stranách?
Záver Príkladov každodennej povrchnosti, ktorými nás velitelia i radoví vojaci médií, politiky a celého verejného života obšťastňujú, by sa našlo tisíce. Nemôžeme im ujsť, nemôžeme si ich nevšímať. Apoteóza povrchnosti na Slovensku (inak v tom nie sme až takí výnimoční) bude však realitou dovtedy, kým bude existovať jej materiálna, spoločenská a duchovná základňa.
