Krátky pohľad späť
Len čo sa taxík pohol od starého šanghajského letiska Chung-čiao, po pár metroch opäť zastal v mori iných áut, a ja som sa v ňom ocitol akoby uväznený, vystavený navyše horúcemu a vlhkému vzduchu, ktorý na mňa útočil cez všetky otvorené okná. Jediným rozptýlením v nekonečnom čakaní bol najnovší čínsky hit, ktorý sa ako nepodarený vtip šíril z taxikárovho kazetového prehrávača. Populárny spevák Li z Kantonu v ňom - podľa vzoru Červených gardistov z čias Kultúrnej revolúcie - vyzýval všetkých šoférov, aby usporiadali schôdzu a sľúbili si, že budú dodržiavať pravidlá a budú k sebe slušní a tolerantní.
Spevákov apel nepomohol, obdobie Kultúrnej revolúcie už bolo nenávratne preč, písal sa máj 1994, v podstate už pätnásty rok ekonomickej reformy. Jedným z jej výsledkov, so všetkými kladmi a zápormi, bol aj súkromný taxík a v ňom ja, obklopený inými dopravnými prostriedkami, chodcami a vlhkou horúčavou. Kým auto došlo k hotelu Mier vzdialenému 18 kilometrov od letiska, ostalo ešte viackrát nehybne stáť v rovnako nehybnom vzduchu, vtlačené medzi ostatné autá, autobusy a nespočetné množstvo bicyklistov, ktorí sa predháňali v umení porušiť aj tie najzákladnejšie pravidlá mestskej dopravy. Tým prispeli k tomu, že môj taxík urobil zrejme rekord v pomalosti jazdy. Pred hotel dorazil za rovných 60 minút, čím dokázal, že priemerná rýchlosť áut v meste je 18 kilometrov za hodinu.
Menej bicyklov, viac áut Taký bol môj prvý dojem z prvej návštevy tohto mesta, ktoré je treťou najľudnatejšou aglomeráciou sveta. Odvtedy uplynulo šesť a pol roka a ja som sa spolu s dvoma slovenskými novinármi opäť ocitol v Šanghaji. Lenže, v novembri 2000 sme pristáli už na novom medzinárodnom letisku v novej šanghajskej štvrti Pchu-tung, odkiaľ sme sa po pohodlnej diaľnici a prostredníctvom niekoľkých uzlov nadúrovňových križovatiek dostali do centra mesta. Prechádzali sme popri početných nových závodoch, ústavoch, bankách a obytných štvrtiach, ktoré od mojej prvej návštevy vyrástli v tejto časti Šanghaja na východnom brehu rieky Chuang-pchu, na miestach niekdajších močarísk.
Novou dominantou, po televíznej veži Perla Orientu, sa teraz stala 88-poschodová Ťin-mao, administratívna budova kombinovaná s hotelom, vysoká 420 a pol metra. Je to najvyššia budova Číny a tretia najvyššia budova sveta. Jej tvorcom sa podarilo spojiť pôvab klasickej čínskej pagody s najnovšími vymoženosťami vedy a techniky. Dopravu ponad rieku zabezpečujú dva nové mosty Nan-pchu a Jang-pchu, pod vodou nový tunel a navyše, aj prvá trasa metra dlhá 18 kilometrov. V súčasnosti je vo výstavbe druhá, 20 kilometrová trasa.
Po príchode do centra mesta som sa presvedčil, že môj počiatočný optimizmus bol predčasný aj napriek tomu, že miestna vláda investovala počas uplynulých desiatich rokov do infraštruktúry 36 miliárd dolárov. Ani početné cestné okruhy, mimoúrovňové križovatky a viacúrovňové ulice sa nedokázali vysporiadať s nárastom dopravy v tomto dnes už 15-miliónovom meste. Rozdiel je zrejme iba v tom, že v porovnaní s rokom 1994 ubudlo bicyklov a pribudlo osobných áut. Cyklisti však naďalej zásadne nerešpektujú svetelnú signalizáciu a chodci ich napodobňujú, takže križovatky sa v pravidelných intervaloch menia na prepletenec áut, bicyklov a chodcov. Každý bicykel má síce registračné číslo a zámok, ale ani jeden nemá svetlo. Jazda autom sa mení na film plný napätia, lebo cyklisti, vedení iba akýmsi vnútorným vnuknutím, odbočia z ničoho nič z okraja cesty doľava bez toho, aby sa presvedčili, či to nerobia posledný raz v živote. Viackrát som sa mohol v Číne presvedčiť, že táto vlastnosť bicyklistov naozaj prevláda a má zrejme pôvod v budhizme, podľa ktorého sa osudu vyhnúť jednoducho nemožno.
Sungov zákon Pohľad na ulice Šanghaja, ktoré nie sú o nič menej preplnené ako pred šiestimi rokmi, aj keď medzitým pribudli početné moderné komunikácie, vyvolal vo mne spomienku na stretnutie so zástupcom náčelníka dopravného inšpektorátu Sung Wei-kuom v roku 1994. Šanghaj mal vtedy "iba" 13 miliónov obyvateľov, ale zároveň aj šesť a pol milióna bicyklov a 400 tisíc áut. Tisíce ďalších dopravných prostriedkov sem prichádzalo denne a spolu s nimi aj tri milióny návštevníkov, aby zmätok v doprave znásobili svojou neschopnosťou orientovať sa v uliciach. Sung Wei-kuo vtedy prišiel so svojským zákonom ekonomického rozvoja: keď ožíva ekonomika, ožíva aj ulica. Zatiaľ čo to prvé vítal, druhé mu spôsobovalo bolenie hlavy.
Vlani som sa so Sung Wei-kuom nestretol, ale vzhľadom na premeny Šanghaja sa jeho bolesti hlavy museli poriadne vystupňovať. Mesto si medzitým v Číne upevnilo svoje postavenie jednotky, pokiaľ ide o životnú úroveň obyvateľstva. V roku 2000 bol hrubý domáci produkt na jedného obyvateľa 4165 dolárov, čím sa Šanghaj v životnej úrovni zaradil medzi stredne vyspelé krajiny sveta. Možno teda hovoriť o trojnásobnom náraste od mojej prvej návštevy. Podľa Sungovho zákona, vidieť to predovšetkým na ulici.
Život na Nan-ťing tung-lu Ak niekto pricestuje do Šanghaja priamo z Európy, nezažíva to, čomu cestovatelia hovoria civilizačný šok. Mesto sa v podstate ničím neodlišuje od európskych alebo amerických veľkomiest. Ak si cudzinec nechá návštevu Šanghaja ako záver svojej cesty po Číne, potom je slovo civilizačný šok namieste. Najmä vtedy, keď sa po príchode povedzme z Pekingu ocitne priamo v srdci mesta, v pešej zóne na Nan-ťing tung-lu (Nankinskej východnej triede). Hovorí sa, že táto ulica je najživšou obchodnou pešou zónou v Číne a treba dodať, že zrejme aj najdrahšou, lebo svetoznáme firmy sa tu predbiehajú v ponuke tovaru, ktorého ceny musia aj u Európana vyvolávať závraty.
Na rozdiel od Pekingu, ktorý sa, podobne ako iné administratívne centrá (napríklad Washington), po úradných hodinách a najmä počas víkendu uzaviera do seba a mení na nudné mesto, Šanghaj si svoju vitalitu udržuje dlho do noci a každý deň. Tým má niečo z čara juhoeurópskych miest, kde život pulzuje podobne intenzívne. Nankinská východná trieda je neustále plná mladých, moderne oblečených ľudí a turistov. Novým poznatkom je aj to, že väčšina týchto turistov sú - Číňania. To je nový prvok v spoločnosti, kde masová turistika bola ešte nedávno neznámym pojmom.
Podobne ako iné pešie zóny v mestách ČĽR, aj Nan-ťing tung-lu má svoju sochu typickej čínskej rodiny. Rodičia vedú za ruky svoju dcéru, manželka drží v druhej ruke nákupnú tašku z neďalekého obchodného domu, manžel sleduje okolie cez hľadáčik videokamery. V meste Tiencin má muž na súsoší typickej rodiny "iba" mobilný telefón.
Hotel so slávnou minulosťou Čínska spisovateľka Mien Mien, rodáčka zo Šanghaja, tvrdí, že toto mesto jej umožňuje predstaviť si, ako bude vyzerať Peking o dva roky. Táto schopnosť byť vždy o konskú dĺžku pred ostatnou Čínou je nielen očividná, ale aj tradičná. Šanghajčania akoby sa narodili s prekvapujúcou schopnosťou absorbovať všetko nové. Tu vznikli nielen prvé filmové štúdiá, ale aj prvé revolučné organizácie. Dokonca aj obdobie chaosu označované pôvodne ako Kultúrna revolúcia malo tu svoj štáb v podobe takzvaného "gangu štyroch".
Treba dodať, že na rozdiel od ostatnej Číny Šanghaj dostal možnosť kontaktu so svetom medzi prvými, aj keď to bol paradoxne výsledok národného poníženia po prehratej Prvej ópiovej vojne v rokoch 1839-1842. Cisárska vláda sa vtedy okrem iného zaviazala otvoriť päť svojich prístavov a umožniť cudzím krajinám zriaďovať v nich takzvané koncesie vyňaté z čínskej právomoci. Jedným z takýchto miest bol aj Šanghaj, čo z neho počas nasledujúcich sto rokov urobilo obchodné a finančné centrum juhovýchodnej Ázie. Pribúdali banky a obchodné spoločnosti, predovšetkým na Bunde - nábreží rieky Chuang-pchu. Na Nankinskej triede už v roku 1919 vznikli prvé zahraničné obchodné domy. Rozrastali sa prístavy, vznikali celé priemyselné odvetvia založené na čínskej lacnej pracovnej sile. Popri zahraničných spoločnostiach sa vzmáhala aj domáca buržoázia.
Centrom spoločenského života cudzincov sa stal hotel Cathay (súčasný Mier) postavený v roku 1929 na rohu Bundu a Nankinskej triedy. Jeho majiteľom bol Victor Sasoon, iracký žid britskej národnosti, ktorý zbohatol na obchode so zbraňami a ópiom. Krátko po otvorení hotela, keď Japonsko obsadilo severnú časť mesta za riekou Su-čou a mocnosti sa dohadovali, ako ďalej, robili to práve v luxusných banketových sálach tohto hotela. Boli to slávne časy hotela, keď hosťom podávali ku káve či čaju aj noviny vyhladené horúcou žehličkou, pričom v bare na prízemí vyhrávala džezová kapela. Z bývalej slávy si hotel zachoval deväť apartmánov zriadených podľa štýlu deviatich krajín a ako prekvapenie aj džezovú kapelu. Jej šiesti veteráni dokázali prežiť aj najťažšie obdobie Kultúrnej revolúcie (bubeník si vraj pre istotu zakopal svoje bubnové paličky doma na dvore). Dnes je ich hudba pripomínajúca 30. a 40. roky dvadsiateho storočia pre cudzincov doslovnou atrakciou, na ktorú je problém dostať vstupenky. Netreba osobitne zdôrazňovať, že priemerný vek kapely je 74 rokov.
Súboj dvoch miest Výrazná zmena v postavení mesta nastala v roku 1949, keď po vzniku ČĽR väčšina miestnej buržoázie utiekla do britskej kolónie Hongkong. Uvádza sa, že takto opustilo Šanghaj takmer jeden a pol milióna zámožných obyvateľov tohto mesta nielen so skúsenosťami v podnikaní, ale aj s hnuteľným majetkom. Hongkong teda môže ďakovať za svoju prosperitu emigrantom zo Šanghaja. Paradoxne, sú to práve ich potomkovia a dedičia, ktorí sa v súčasnosti starajú o opačný proces - návrat do Šanghaja, a tým aj upevnenie jeho postavenia vo svete obchodu a financií. Obyvatelia Šanghaja otvorene vyslovujú nespokojnosť s tým, že prvenstvo experimentovať s ekonomickou reformou a otváraním sa svetu, dostalo od ústrednej vlády mesto Šen-čen. Tvrdia, že v súčasnosti prebiehajúci súboj Šanghaj-Hongkong by už bol rozhodnutý v prospech ich mesta. Takto musia čakať až do roku 2010, keď sa očakáva, že ambícia urobiť zo Šanghaja finančné a obchodné centrum nielen Číny, ale aj celej Ázie, sa stane realitou. Prispieť k tomu má výraznou mierou práve východná časť mesta Pchu-tung, nazývaná vo svete často ako čínsky Manhattan.
Pchu-tung sa stáva lokomotívou rozvoja celej Číny a hlavnými časťami jej hnacieho súkolia je finančná a obchodná zóna Lu-ťia-cuej, slobodná obchodná zóna Waj-kao-čchiao, exportná zóna Ťin-čchiao a Hi-Tech park Čang-ťiang. Osobitný význam treba prikladať faktu, že sa sem vracajú nielen tie firmy, ktoré po roku 1949 opustili Šanghaj a prispeli k prosperite Hongkongu, ale bývalú britskú kolóniu opúšťajú aj početné svetové spoločnosti a prenášajú svoj štáb do Pchu-tungu. Tak už urobila Coca-Cola, Philips i Microsoft a to isté plánujú mnohé ďalšie. Dôvod vystihol Andy Sie, výkonný riaditeľ spoločnosti Morgan Stanley Dean Witter: "Hongkong v skutočnosti nikdy nebol bránou, ale oknom do Číny. Prečo by ste tam šli cez okno, keď dvere sú otvorené dokorán?"
Za múrom už nie je Čína 10-percentný ročný rast hrubého domáceho produktu (HDP) zabezpečil, že Šanghaj označujú experti za najúspešnejšie sa reformujúce mesto súčasného sveta, čo mu zasa vytvára záruku, že do desiatich rokov predstihne Hongkong, aj pokiaľ ide o HDP. Ešte predtým bude mať Šanghaj najväčšiu burzu v Ázii nachádzajúcu sa mimo Japonska.
Vyzerá priam ako zázrak, že v spleti bánk, administratívnych budov svetových spoločností, mimoúrovňových križovatiek a moderných obytných štvrtí si mesto zachovalo aj kus pôvodnej čínskej kultúry. Tú predstavuje predovšetkým klasická čínska záhrada Jü-jüan (Záhrada šťastia) vybudovaná v roku 1577 miestnym činiteľom Pan Jün-tuanom ako miesto odpočinku pre starnúceho otca. Označuje sa ako najkrajšia klasická čínska záhrada južne od rieky Jang-cú. Jej tvorcom sa podarilo, presne podľa kánonov filozofie, zosúladiť na malej ploche dvoch hektárov kameň, drevo, kov, vodu a živú prírodu tak, aby vytvárali oku lahodiaci celok. Tomu zodpovedajú aj názvy jednotlivých stavieb, ako Hala nefritovej vznešenosti, Veža šťastia, či Koridor postupného vchádzania do zázračnej krajiny. Tu v tichu, medzi vŕbami a cyprusmi, možno nad pokojnou hladinou jazierok aspoň na chvíľu zabudnúť, že tá Čína, za vysokým múrom, možno už ani nie je Čína.
