Reklama
Reklama

Záchranca maďarských Židov

Generálna prokuratúra Ruskej federácie v druhej polovici januára právne úplne rehabilitovala legendárneho švédskeho diplomata Raoula Wallenberga, ktorý tesne po skončení Druhej svetovej vojny zmizol v sovietskych väzniciach. Kremeľ už pred niekoľkými rokmi vyhlásil, že podľahol srdcovému infarktu v smutne známom moskovskom väzení Ľubjanka, kde po ňom osta
Počet zobrazení: 1636

Generálna prokuratúra Ruskej federácie v druhej polovici januára právne úplne rehabilitovala legendárneho švédskeho diplomata Raoula Wallenberga, ktorý tesne po skončení Druhej svetovej vojny zmizol v sovietskych väzniciach. Kremeľ už pred niekoľkými rokmi vyhlásil, že podľahol srdcovému infarktu v smutne známom moskovskom väzení Ľubjanka, kde po ňom ostaljeho pas, poznámkový zošit a tabatierka na cigarety.

Sovietske a potom ruské oficiálne miesta uverejnili viacero verzií o skone švédskeho diplomata. Klbko nejasností a záhad sa vlani pokúsil rozmotať známy ruský historik a publicista, osemdesiatnik Lev Bezymenskij v rozhovore pre časopis Novoje vremja náčrtom najpravdepodobnejších hypotéz o osude švédskeho diplomata.

Švédsky veľvyslanec v Moskve v deň rehabilitácie vyhlásil, že jeho krajina bude i naďalej pokračovať vo vyšetrovaní tejto kauzy. Podľa oficiálneho vyjadrenia z roku 2000 Wallenberga v päťdesiatych rokoch popravili. Ruský advokát rodiny Wallenbergovcov však na túto najnovšiu oficiálnu verziu reagoval vyhlásením, že bývalý švédsky diplomat ešte žije v jednom psychiatrickom ústave pri Moskve, že má 88 rokov a že požiadal vtedajšieho prezidenta USA Clintona, aby dal tento prípad vyšetriť.

Dohady a fakty Okrem Leva Bezymenského v časopise Novoje Vremja aj časopis Der Spiegel v roku 1997 uverejnil fakty, ktoré pomáhajú dotvárať dohady o zmiznutí a smrti jedinečného záchrancu Židov. Nemecký týždenník svojho času hľadal riešenie tejto záhady v tajných spravodajských archívoch a v rozhovoroch s tými, čo poznali dôležité informácie o tejto kauze. V Rusku sa týmto prípadom po desaťročia zaoberal spomínaný publicista Lev Bezymenskij, jeho spolupracovník Lev Jelin a v USA historik Axel Frohn.

Niektorí väzni sovietskych gulagov tvrdili, že Wallenberga videli v niektorých pracovných táboroch, iní zasa, že bol vo väzení vo Vladimíre. Bývalý zástupca veliteľa sovietskej zahraničnej špionáže Pavel Suchoplatov, náčelník oddelenia "mokrých" operácií, ktorý zomrel v roku 1996, vyhlásil, že Raoul Wallenberg bol trojitým agentom, ktorý súčasne pracoval pre americkú, britskú i nemeckú tajnú službu. Po odmietnutí pracovať pre sovietsku tajnú službu ho vo väzení usmrtili injekciou s jedom. Sovietska tajná služba disponovala otravnou látkou, ktorá vyvolávala príznaky infarktu. Bol švédsky diplomat naozaj trojitým agentom? Nepochybne, práve jeho aktivity znamenali záchranu veľkého počtu maďarských Židov, ktorých v Nemcami okupovanom Maďarsku doslova vyťahoval z esesáckych vlakov smerujúcich do Osvienčimu. Vystavením švédskych pasov nielenže zachránil pred plynovými komorami desiatky tisíc rasovo prenasledovaných, ale istého generála SS presvedčil, aby sa v budapeštianskom gete nezorganizoval pogrom, čo zachránilo život 70 000 Židom.

Pomohli americké peniaze Podľa spomienok Wallenbergovho fotografa v Budapešti Tamása Veresa, Wallenberg mal vo svojom aute veľa peňazí a zlata, musel sa starať o veľa ľudí. Fotograf nielenže zhotovoval preňho fotografie na pasy, ale fotoaparátom skrytým v šáli dokumentoval esesácky teror v okupovanej Budapešti koncom roku 1944. Tamás Veres si spomína na príhodu, keď Wallenberg v jednej továrni na čokoládu skúpil celý sklad a zaplatil v hotovosti. Kúpil 31 budapeštianskych domov, kde ubytoval svojich vyše 15 000 chránencov, ďalej založil nemocnicu so 40 lekármi, ale tiež detské domovy a domovy dôchodcov, v ktorých sa ukrývali Židia.

Na toto všetko bolo treba značné finančné prostriedky. Hoci Wallenberg pochádzal z bohatej rodiny, nevynakladal vlastné peniaze. Židia v USA tvorili vplyvnú skupinu a prezidentovi Franklinovi Delano Rooseveltovi záležalo na ich hlasoch. Preto dal podnet na zriadenie Úradu pre vojnových utečencov, ktorý mal filiálky v neutrálnych krajinách, vo Švédsku, Švajčiarsku, Španielsku, Portugalsku a Turecku. Prostriedky pre tento úrad poskytovali viaceré americké dobročinné organizácie, ako bol Červený kríž, rôzne náboženské spolky a predovšetkým Spojený židovský pomocný výbor. Podľa niektorých údajov sa na tento účel zhromaždilo okolo 30 miliónov US-dolárov.

Úrad pre vojnových utečencov previedol tieto prostriedky do Švédska a do Švajčiarska, kde americké doláre vymenil predovšetkým za švajčiarske franky a švédske ko5runy, ktoré sa potom použili na podporu prenasledovaných Židov, napríklad na nákup potravín. Vo Švédku sa tieto prostriedky ukladali v banke Enskilda, ktorá patrila dvom Wallenberovým strýkom - Marcusovi a Jacobovi.

Vybrali Walleberga V Maďarsku, k hraniciam ktorého sa blížil front, vtedy židovská komunita predstavovala okolo 700 000 osôb. Po obsadení krajiny nemeckou armádou hľadal na švédskom vyslanectve v Budapešti pomoc veľký počet Židov, ktorí dúfali, že švédsky pas bude znamenať pre nich záchranu. Príslušné úrady severského štátu si uvedomili, že touto problematikou sa bude musieť zaoberať nový pracovník. Voľba padla na Raoula Wallenberga.

Stalo sa tak z iniciatívy amerického ministra zahraničných vecí Cordella Hulla. Finančný atašé amerického vyslanectva v Štokholme Ivar Olsen (bol agentom americkej tajnej služby OSS, predchodkyne dnešnej CIA), ktorý zároveň zastával funkciu zmocnenca Úradu pre vojenských utečencov, odporúčal na švédske vyslanectvo v Budapešti Wallenberga z viacerých dôvodov. Jeho príbuzný bol švédskym ministrom počas Prvej svetovej vojny a klan Wallenbergovcov ovládal bankové obchody, mal veľký vplyv vo švédskom priemysle a venoval sa aj politike.

Mladý Raoul vyštudoval v USA architektúru a pred kariérou v bankovníctve dal prednosť diplomacii. Podľa niektorých odhadov mal v Budapešti od Úradu pre vojenských utečencov k dispozícii vyše 150 000 dolárov, uložených v banke Enskilda. Od americkej a britskej tajnej služby dostal zoznam osôb, pomocou ktorých mal nadviazať kontakt s nemeckými a maďarskými úradmi v Budapešti.

Na zozname bolo uvedené aj meno pražského Žida Fritza Laufera, ktorý bol agentom spravodajskej služby nemeckej armády Abwehru, ale súčasne aj spolupracovníkom americkej tajnej služby OSS. V podobnom postavení bol aj maďarský Žid Andor (Bandi) Grosz, ktorý pašoval tovar, peniaze a správy medzi Budapešťou a Istanbulom.

Násilný odsun maďarských Židov do nacistických vyhladzovacích táborov vrcholil na jar 1944. Za sedem týždňov maďarská polícia deportovala do koncentračných táborov na nacistami okupovanom území Poľska 434 351 židovských spoluobčanov. V dôsledku nátlaku spojencov maďarský regent admirál Horthy prikázal 6. júna 1944 zastaviť transporty Židov, ktorých v krajine ostalo okolo 300 000. Jeden z vedúcich činiteľov židovskej pomocnej organizácie Waad Joel Brand vybudoval tajnú sieť, ktorá sprostredkúvala úteky Židov z okupovaného Poľska a Slovenska cez Maďarsko do rumunského prístavu Constanza a odtiaľ do Palestíny.

Jeden z hlavných organizátorov holokaustu Adolf Eichmann si pozval 25. apríla 1944 Joela Branda a povedal mu, že je pripravený prepustiť milión Židov z nacistických koncentračných táborov, ak za nich dostane 10 000 nákladných áut, 1000 ton kávy a nejaké mydlo a čokoládu. Sľúbil mu, že ak dostane do dvoch týždňov pozitívnu odpoveď, zastaví činnosť osvienčimského vyhladzovacieho tábora a vyhodí ho do vzduchu. Za celou akciou stál nepochybne Reischführer SS a náčelník Gestapa Heinrich Himmler. Ten dal naozaj dočasne zastaviť prevádzku plynových komôr, delegácia Medzinárodného červeného kríža mohla navštíviť "ukážkový" tábor v Terezíne a 1700 maďarských Židov mohlo odcestovať do Švajčiarska.

O tomto rozhodnutí sa nejako dozvedel predák palestínskych Arabov jeruzalemský muftí Amín. V tom čase bol v Berlíne a protestoval u Hitlera, ktorý prikázal akciu zastaviť. S takýmito obchodmi tiež nesúhlasili Briti, ktorí si neželali zväčšenie počtu Židov v Palestíne a posilnenie nacistického vojenského potenciálu veľkým počtom nákladných áut. V Istanbule nechali Branda zaistiť.

Továreň na smrť - nacistický vyhladzovací tábor v Osvienčime - fungovala ďalej, Wallenberg masovo vydával švédske ochranné pasy. Gestapo Wallenbergovu činnosť tolerovalo, čo zrejme súviselo s tým, že Himmler hľadal kanály na Západ a možnosť záchrany. Takúto cestu hľadal napríklad prostredníctvom švédskeho diplomata Bernadotta. Himmler síce veľmi dobre vedel, že je odióznou postavou, no asi chcel svoj život vymeniť za životy zvyšku Židov na nacistami okupovanom území. Signály o podobných aktivitách mohli zachytiť Sovieti, ktorí sa obávali dôsledkov separátnych rokovaní západných mocností s Nemcami.

Otázniky zostávajú Podľa niektorých prameňov americká špionáž v decembri 1944 hlásila, že vyslanecký radca Wallenberg je pod ochranou Waffen-SS. Ôsmeho mája 1945, teda v čase, keď už bol Wallenberg nezvestný, telegrafoval americký generál Key z hlavného štábu americkej armády v Taliansku ministrovi zahraničných vecí USA, že "Sovieti by mohli mať veľmi presvedčivé dôkazy o kolaborácii Wallenberga s nacistami". Možno sa domnieval, že ku generálovi Keyovi sa dostali sovietske informácie či dezinformácie, že Wallenberg umožnil útek mnohým ľuďom, ktorých by veľmi radi dostali so svojich rúk sovietske orgány. Išlo nielen o sovietskych občanov, čo spolupracovali s nacistami (napríklad vlasovcov), ale aj o emigrantov, ktorí ušli počas revolúcie alebo občianskej vojny. Wallenberg však pracoval aj pre americkú výzvednú službu OSS. Túto informáciu potvrdil v roku 1984 jeho nevlastný brat Dardel.

Nepochybné je však jedno. Raoul Wallenberg mal také významné postavenie, že už o jeho zatknutí, ale aj o ďalšom osude mohol rozhodnúť iba Stalin. Lenže kým Stalin bol vo vlastnej krajine krutým tyranom, v medzinárodných vzťahoch už vystupoval opatrnejšie. Navyše, Švédsko bolo štátom, s ktorým mal ZSSR vždy korektné vzťahy a neskrýval záujem tieto vzťahy udržiavať aj do budúcna.

Po zatknutí Wallenberga sovietskou tajnou službou už nik o ňom nepočul a všetky stopy sa stratili. Podľa správy šéflekára väzenskej nemocnice v Ľubjanke Raoul Wallenberg mal údajne zomrieť 17. júla 1947 na infarkt. Podľa prekvapujúcich tvrdení Leva Bezymenského Wallenberga po oslobodení Maďarska sovietske orgány nielenže nezatkli, ale údajne on sám hľadal spojenie s Červenou armádou. Odcestoval vraj so svojím šoférom do Moskvy, kde mu pripravili program ako zahraničnému hosťovi. Bezymenskij predpokladá, že vtedajší šéf sovietskej tajnej služby NKVD Lavrentij Berija sa prostredníctvom rodiny Wallenbergovcov pokúšal nadviazať kontakty so šéfom SS a Gestapa Himmlerom.

Príčin mohlo byť viacero. Berija zodpovedal za vývoj moderných zbraní, a mal teda záujem o nemeckých odborníkov na raketovú a jadrovú techniku. Pod Himmlerovou kontrolou bol aj ulúpený majetok povraždených Židov, z ktorého sa značná časť nachádzala v bankách rôznych krajín, napríklad Švajčiarska. Mohli tu byť aj iné dôvody. Podľa historika a publicistu Bezymenského Wallenberg neprijal návrh stať sa tajným agentom Sovietov, no do istej miery s nimi spolupracoval. Potvrdil to posledný šéf KGB Kriučkov v roku 1997. Wallenberg sa pri verbovaní za sovietskeho tajného agenta možno dozvedel veci, ktoré znamenali to, že keď tento záchranca desiatok tisíc ľudských životov odmietol, musel zomrieť.

Okolo Wallenberovho prípadu ostáva veľa nejasností. Niekoľkokrát sa napríklad vyslovila otázka, prečo postupovalo Švédsko v prípade svojho diplomata akosi nedôrazne, laxne - malo predsa naporúdzi aj účinnejšie prostriedky. Rehabilitácia Raoula Wallenberga je z ruskej strany oneskorená. Hádam však možno dúfať, že v objasňovaní tejto záležitosti sa bude pokračovať.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama