Nájsť tú správnu mieru

Martin Huba - všestranná osobnosť našej kultúry - je dobre známa slovenskému i českému televíznemu, no najmä divadelnému divákovi. Účinkuje vo viacerých tituloch uvádzaných na činohernom javisku SND. Nezabudnuteľná je napríklad postava Prospera v predstavení W. Shakespeara Búrka, ale i úloha v hre Agathy Christie Desať malých černoškov. Druhú zo spomínaných pripravil i režijne
Počet zobrazení: 989

Martin Huba - všestranná osobnosť našej kultúry - je dobre známa slovenskému i českému televíznemu, no najmä divadelnému divákovi. Účinkuje vo viacerých tituloch uvádzaných na činohernom javisku SND. Nezabudnuteľná je napríklad postava Prospera v predstavení W. Shakespeara Búrka, ale i úloha v hre Agathy Christie Desať malých černoškov. Druhú zo spomínaných pripravil i režijne. V tejto sezóne pripravuje ako režisér v spolupráci s Martinom Porubjakom Tančiareň, titul inšpirovaný filmom E. Scolu. Uvedený bude v marci v Divadle P. O. Hviezdoslava. Pôsobí i v pražskom ND a v Divadle na Zábradlí. Svoju prácu a odkaz mladším kolegom odovzdáva i ako pedagóg na VŠMU. Počas bohatej umeleckej činnosti získal nemálo významných ocenení a pritom zostáva neustále priateľským človekom.

Sme na začiatku tretieho tisícročia. Aké zmeny z posledného obdobia považujete za podstatné?
- To, čo považujem v poslednom období za prelomové, bol asi proces, ktorý sa začal pred desiatimi rokmi, keď sme sa všetci, a nielen my, v oblasti kultúry, ocitli v nových súradniciach. Odvtedy ma niečím novým prekvapil každý rok. Niečím v pozitívnom zmysle slova, iným v negatívnom. Niekde človek očakával viac schopností, šikovnosti. A to nie iba od okolia, ale i od seba samého. V iných veciach je zase prekvapený, že dopadli ako dopadli.

Konkrétnejšie?
- U väčšiny obyvateľov našej krajiny je zjavná túžba cítiť sa ako súčasť civilizovaného sveta. Možno sme si mnohí, seba nevynímajúc, daný proces predstavovali rýchlejšie a ľahšie. Čím ďalej, tým viac prichádzam k záveru, že sú veci, ktoré sa urýchliť či preskočiť nedajú. Napríklad záležitosti, ktoré sa následne neustále komplikujú. Je dôležité upokojiť sa, odhadnúť svoje možnosti, svoje kvality, svoju užitočnosť pre svet, do ktorého sa chceme dostať. Až potom si všetci uvedomíme, že časový horizont si vyžaduje svoju dĺžku.

A čo posledný rok druhého tisícročia?
- V poslednom roku ma príjemne prekvapilo, že snaha dostať sa do už spomínaného civilizovaného sveta je nielen proklamovaná, ale aj úprimne myslená. Nejde vždy tak razantne, jednoznačne a podľa predstáv, ktoré si človek vytvára. Bolo by smiešne myslieť si, že naše očakávania musia byť rovnaké. Osobne však cítim, že túžba stať sa súčasťou Európy je poctivá. Dúfam, že sa nemýlim. Toto je v poslednom období moja najväčšia radosť.

Myslíte si, že sa v kultúre niečo zlepšilo, či naopak - zhoršilo po posledných voľbách, keď do funkcie ministra nastúpil Milan Kňažko?
- Priznám sa, že som pomerne opatrný v tom, aby som zlepšenie či zhoršenie v kultúre hádzal priamo na jednotlivca. Je asi dôležitejšie odhadnúť, o čo sa dotyčný usiluje. To je jedna stránka veci. Tou druhou je, do akej miery sa mu to darí. Pokiaľ ide o osobu pána Kňažka, mám zväčša pocit, že smerovanie a snaha presadiť určité priority je v mnohom podobná mojim predstavám. Niekedy však nadobúdam dojem, že má dosť veľké rezervy v zložení svojho tímu.

Nedávno sa poriadne zatriasli steny Českej televízie. Aký názor máte na tento problém?
- Je to dosť dojímavé i drzé. Tento dojem nadobúdam z rétoriky tej strany barikády, ktorá neustále situáciu zjednodušuje nutnosťou dodržiavať zákon. Samozrejme, že treba, aby sa zákony dodržiavali. Ale pritom je nevyhnutné, aby boli zákonné a kvalitné. V mojom živote som bol už svedkom mnohých tragédií a nezákonností, ktoré sa odohrali v mene zákona. Bol som súčasťou sveta, ktorý v jeho mene vešal ľudí, strieľal na hraniciach, rozdeľoval rodiny. Vždy to bolo v mene zákona. Každá strana, čo toto zlo páchala, sa oháňala práve dodržiavaním zákona.

Ako hodnotíte situáciu v českej legislatíve, ktorá podnietila vznik nepokojov v ČT?
- Ak som si vedomý, že zákon nie je dobrý a má veľkú dieru, je asi nezákonné presadzovať jeho dodržiavanie. V českom parlamente je pripravený už nový zákon. Takže vzniklo odôvodnené podozrenie, že išlo o nejaké rýchle uplatňovanie starého zákona, kým tam ešte tá diera je. Neviem si inak vysvetliť, ako môže jedna rada, ktorej trvalo mesiac, kým našla jedného riaditeľa, v druhom prípade nájsť riaditeľa za 24 hodín. Niečo sa mi tu vidí dosť nekalé.

Nezdá sa vám, že súčasná priveľká komercionalizácia ničí pravé hodnoty nielen v umení, ale i v živote?
- Áno, ale to je proces, ktorý sa dal predpokladať. "Kokakolizácia kultúry" bola asi nevyhnutná. Teraz je dôležité, aby bola kultúra dostatočne silná a tento proces prežila. Trochu sa bojím, či ten tlak komercionalizácie nie je príliš masívny a či nezasahuje veľmi široké spektrum mladých ľudí. Ponúka im zjednodušujúci a vábivý výklad sveta, ale falošného. Je to akási virtuálna realita zbavená fantázie ľudského pôvodu.

Ubúda vašich konzumentov?
- Konzument je trochu nepresný termín. Asi je lepšie spýtať sa, či ubúda ľudí, pre ktorých bola kultúra nevyhnutnou súčasťou bytia. Nuž, nedorastajú. Aspoň nie v takom počte, ako by si popri náraste počtu obyvateľstva kultúra zaslúžila. Vzniká nepriama úmera. Čím je komerčnejšia, tým je konzumentov schopných prijímať kultúrne hodnoty menej.

Máte možnosť sledovať zmeny na vašich študentoch i pri svojej pedagogickej práci?
- Určite, veď sú to normálni mladí ľudia. Usilujem sa toto nebezpečenstvo eliminovať. Chcem ponúknuť aj iný uhol pohľadu, možno i na ten istý problém. Je to však podobné ako s vodou či s elektrinou. Ide tam, kde je odpor menší, kde je silný, zastaví sa. Som presvedčený, že väčšina mladých ľudí by bola schopná vnímať svet hlbšie. Problém spočíva len v tom, že sa im nevenuje dostatočná starostlivosť. Dnes je informačných zdrojov priveľa a ku kvalitným i k menej kvalitným informáciám sa dá dostať pomerne jednoducho. Tie menej kvalitné sú však "krajšie zabalené" a stojí menšiu námahu sa o ne zaujímať. Mnohí tomuto lákaniu podľahnú.

Divadlo v Bratislave, v Prahe, réžia, škola... Máte široké pole pôsobnosti. Nemáte občas pocit, že je tých aktivít akosi priveľa?
- Často. Možno práve v tomto období akosi intenzívnejšie uvažujem, že už stačilo a niečo treba zanechať. Asi by som sa už mal venovať menej náročným záležitostiam.

Čo tým máte na mysli?
- Je to veľmi zvláštne, pretože sa to všetko nabaľuje a jedno s druhým súvisí. Je to komplikované. Niežeby som často neuvažoval o tom, ktorej z vecí sa vzdám. Vždy sa však ukáže, že to nie je len záležitosťou môjho rozhodnutia, ale mnohých súvislostí. Tým nechcem povedať, že sa nebudem usilovať niečo vynechať.

Čo by to bolo?
- To posledné, čo by som opustil, by bolo herectvo. S ním dosť úzko súvisí réžia. Z toho vyplýva, že asi najjednoduchšie by bolo zanechať školu. Tu sa však vynára otázka, či to nie je egoistické. Na druhej strane by som asi nemal byť taký egocentrický. Nikto nie je nenahraditeľný a myslím si to aj o sebe.

Rodičia vás vychovávali prísnou rukou. Vaša matka Mária Kišoňová-Hubová, svojho času popredná operná speváčka, a otec Mikuláš Huba, herec, vám poskytli pomerne tvrdú štartovaciu plochu. V čom vidíte jej výhodu a, naopak, nevýhodu?
- Pozitívne je, že mám určitú pravouhlú súradnicu, ktorá mi pomáha prežiť. Som si vedomý, že ak chcem niečo dosiahnuť, musím pre to aj niečo obetovať. Na druhej strane táto prísnosť dáva prekážku k spusteniu mechanizmu fantázie, k tomu slobodnejšiemu videniu sveta.

Kde si to najviac uvedomujete?
- V mojej profesii. Tá ma neustále ťahá na dve strany. Na tej jednej, práve, keď sa dostane k slovu fantázia, obyčajne "padnem na nos". Na strane druhej, ak to príliš prešpekulujem, nikoho nemusí zaujímať to, čo vytvorím. Je dôležité nájsť tú správnu mieru. V tom mi, podľa mňa, výchova pomohla.

Čo hovoríte na ťahajúce sa budovanie novostavby SND?
- Na to nehovorím nič. Zatiaľ som sa s touto myšlienkou nevyrovnal. Je mi však jasné, že ak sa niečo začne, malo by sa to i dokončiť. Ak by som mal a mohol vyzvať verejnosť, budem nás nahovárať, aby sme si tú budovu obľúbili.

Prejdime od divadla k vášmu súkromiu. Akého najkrajšieho vyznania ste sa vy ako rodič dočkali od svojich dvoch dcér?
- Najkrajšie veci sa nevyslovujú. V živote som od mamy nepočul, že ma má rada. To najkrajšie odznie v tichu. Je dosť dôležité, aby sa vám s niekým dobre mlčalo, a aby to mlčanie bolo obsažné. Je síce pravda, že mlčať o radosti, že nás dcéra odmenila prekrásnou vnučkou, sa nedá. Bolo by však naivné myslieť si, že to robili pre mňa. Tak to zariadil život. Ale vrátim sa k tomu tichu. Som veľmi vďačný životu, že moja žena i moje dcéry toto ticho chápu, ctia, vytvárajú a strážia ho.

Ako by ste charakterizovali sám seba?
- Som mierne cholerický, náročný... Ale herec asi potrebuje dosť zlých vlastností. Zápas medzi takýmito zlými vlastnosťami a túžbou nebyť až taký nemožný je asi hlavným palivom jeho temperamentu.

Veľakrát sa už písalo a hovorilo o tom, že negatívne vlastnosti, teda záporná postava si vyžaduje od herca oveľa viac námahy a je zaujímavejšia ako kladná.
- Ja sa priznám, že je v tom taký malý egoizmus. Zo strany herca je takáto rola oveľa zaujímavejšia, bohatšia, a najmä viacpólová. Snažím sa v takejto postave nájsť jej kladné stránky. Nájsť bod, kedy a prečo sa človek zlým začal stávať. Zlým sa nikto nerodí. Každý mal obdobie plienok a prvých krôčikov. V dramatickej práci ma zaujíma, kde sa to stane, kedy osud rozhodne, že sa človek stáva záporným. Ja považujem zápornosť za krivdu osudu. To ma na tejto práci najviac priťahuje - obhajovať, vlastne chápať zlo aj napriek jeho odsúdeniu. Treba si uvedomiť, že dotyčný je obeťou zla v sebe samom.

Nachádzate občas vo vami stvárnených postavách vlastnú reflexiu?
- Ja ju tam vedome hľadám. Analyzujem postavu dovtedy, kým ju tam nenájdem. Psychodramatický moment nastáva, keď nájdem svoj osobný problém, ktorý je súčasťou aj daného dramatického hrdinu. Ak svoju traumu priznám a psychodramaticky ju "predhrám", oslobodím sa od nej.

"Hráte" často ?
- Ja by som to nazval skôr obranou. Čím som však starší, tým sa to stáva zriedkavejšie. Pokúšam sa skrývať čoraz menej vecí. Dôvod na "hranie" je menší.


Dokážete odpúšťať? - Som človek dosť intenzívneho, ale nie dlhého hnevu. Viem sa rozčúliť, no pomerne rýchlo zabúdam. Obyčajne sa snažím pozrieť na vec aj z pohľadu dotyčného.

Ste zástancom pokojného života a oddychu v prírode?
- Je dobré, ak má človek tzv. harmonizujúce zóny. Môj pracovný život je priveľmi hektický. Je dosť dôležité mať takéto útočisko. Vďaka starým rodičom a rodičom som ten pokoj začal nachádzať v horách. Starí rodičia ma naučili nebáť sa ich a voľne sa v nich pohybovať. To považujem za celoživotné šťastie. Vôbec funkciu starých rodičov vnímam v živote dieťaťa za dosť rozhodujúcu a kľúčovú.

Ako ste oslávili Silvester roku 2000?
- Moja mladšia dcérka Miriam ochorela, tak sme odvolali všetky dohovory. Musím sa priznať, že v tomto som dosť veľký "morous" a najradšej som doma sám. Tolerujú mi to. Tentoraz to dopadlo tak, že ma mladšia dcéra odmenila svojou chorobou. To bolo to najlepšie, čo mohlo byť. Boli sme doma.

 

zhovárala sa Jana Jurkovičová, študentka žurnalistiky

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984