Mierobijca s prívlastkom ručný granát
Ešte pred dvoma rokmi považovala izraelská verejnosť pravicového politika Ariela Šarona za paranoidného, keď nasilu vsugerúval Židom vlastnú posadnutosť myšlienkou, že Palestínčania doteraz neakceptovali fakt izraelskej existencie.
Pravda, vtedy podľa Demokratického inštitútu pre výskum verejnej mienky až 67 percent Izraelčanov v dosiahnutie mieru s Palestínčanmi verilo. Krátko pred minulotýždňovými predčasnými voľbami to však bola len necelá pätina. Už len z toho je zrejmé, že voľby dopadli, ako dopadli. Oficiálny kandidát pravicovej strany Likud (keďže ústava ako kandidáta na premiéra v predčasných voľbách pripúšťa len člena parlamentu, nemohol sa volieb zúčastniť šéf strany Benjamin Netanjahu) vyhral v dueli s odstupujúcim premiérom Ehudom Barakom s 25-percentným náskokom, keď získal 62,6 percenta hlasov oprávnených voličov.
Dravec dravcov Šaron nie je tá istá značka ako Barak, ale chuťovo sa podľa Palestínčanov obaja navzájom nelíšia. Barak naprával to, čo "buldozér" - ako Šarona nazývajú jeho priatelia - demonštroval ako minister vnútra v roku 1982 pri masakre v palestínskych utečeneckých táboroch Sabra a Šatila pri Bejrúte, keď do krvavého kúpeľa poslal 2000 Palestínčanov. Izraelskí vojaci odišli z južného Libanonu až nedávno, po 22 rokoch okupácie. "Dravec dravcov", to je jeho ďalšia prezývka, sa v rôznych ministerských podobách zaslúžil o šťavnaté osídľovanie palestínskych území židovskými osadníkmi. Kvôli jasnej demonštrácii postoja k nedeliteľnému Jeruzalemu si tu kúpil vilu a vyzdobil ju desiatkami Dávidových hviezd.
Hoci tvrdí, že nie je teroristom, smelo sa hlási k tomu, že to bol on, kto vyzýval izraelskú vládu, aby "zlikvidovala Jásira Arafata". V neposlednom rade tento "ručný granát", ako Šarona zase prekrstili americké internetové noviny, svojím premysleným výstupom na posvätnú Chrámovú horu (súčasť Jeruzalema) so sprievodom vládnych vojakov povolil uzáver na rozbuške doteraz trvajúcej palestínskej intifády Al-Aksá. A hoci mu donedávna kryl chrbát aj samotný Barak, až počas predvolebnej kampane priznal, že práve Šaronov prejav zapálil tlejúce ohnisko v regióne.
Ťažko nájsť kompromis Svet prijal inak očakávané víťazstvo pravice v Izraeli s miernym mrazením na chrbte. Americký prezident Bush si pohovoril s egyptským kolegom Mubarakom predtým, než sa po pol hodine od vyhlásenia výsledkov odhodlal zablahoželať novému premiérovi a nádejať sa na strategickú spoluprácu. Aj Rusko si potrebuje udržať, ak nie priamo zlepšiť svoju pozíciu, no a rovnaký scenár sa dal očakávať aj od Európskej únie a ďalších krajín. Všetci aktéri potrebovali počuť Šaronovo: "Krajina vykročila na novú cestu. Na cestu mieru a jednoty doma, na cestu za realistickým mierom s Arabmi". Je zaujímavé, že A. Šaron dostal oveľa väčšiu podporu, ako sa to podarilo v roku 1999 Barakovi pri víťazstve nad B. Netanjahuom. Pritom Šaron nesľubuje návrat pôdy. Rozhodne jeho návrh "na kompromis" s Palestínčanmi zahŕňa len polovicu tej pôdy, ktorú mal v rokovacom kufríku Barak (95 percent okupovaného územia).
Šaron sa vôbec nemieni zaoberať návratom utečencov a tvrdí, že "celé obdobie minulých rozhovorov nás naučilo, že priepasť je neprekonateľná aj v takých otázkach, akou je konečný štatút Jeruzalema". Je zrejmé, že za takýchto okolností sa kompromis len ťažko hľadá. Šaronovo rozhodnutie neustúpiť Palestínčanom, pretože Izrael má v dôsledku ich intifády oslabenú bezpečnosť, je dozaista vierohodný. Najmä keď si spočítame obete. Izrael stratil za tých pár mesiacov 47 ľudí, teda štvrtinu z toho, čo podľa oficiálnych štatistík stratil v tom istom čase pri dopravných nehodách! To nie je výmysel, to je seriózny údaj štatistikov, ktorý priznal aj sám Barak.
Ekonomická vojna "Sme vo vojne. Vo vojne, ktorú rozpútal Izrael proti palestínskemu ľudu." S týmto názorom palestínskeho vedenia nemusí súhlasiť každý, dokonca tak nerobia ani mnohí Palestínčania po niekoľkonásobnom uzavretí hraničných priechodov s Egyptom a Izraelom zo strany Tel Avivu či jediného medzinárodného letiska v Gaze. Ekonomické straty sú však ohromujúce. Štatistiky, ktoré priniesol The Economist, napríklad tvrdia, že od 8. októbra minulého roka, keď sa začali prvé nepokoje, vzrástla nezamestnanosť v Gaze z 11 na rovných 50 percent, pričom počet tých, ktorí majú príjem 2 USD a menej na deň, vzrástol z 21 na 32 percent. Príznačné sú aj ďalšie údaje OSN, resp. agentúry UNRWA, podľa ktorých 85 percent Palestínčanov, teda asi 127 tisíc rodín, potrebuje nejakú formu potravinovej pomoci.
Od 29. septembra, keď sa intifáda začala, izraelská armáda rozdelila Gazu na tri enklávy - strednú, severnú a južnú a zároveň zrovnala približne 400 hektárov palestínskej pôdy, zväčša pozdĺž 16 izraelských osád nachádzajúciich sa v oblasti. Len do 21. novembra buldozéry zrovnali so zemou 20 palestínskych príbytkov, 40 z nich poškodili a vypálili približne 5000 olivových a citrusových stromov. Je zrejmé, že počas rokovaní s Izraelčanmi sa zdecimovaná palestínska ekonomika dosť ťažko bude deklarovať za základ budúceho štátu, nehovoriac už o počte osadníkov.
Výmenné obchody Na druhej strane si ale treba uvedomiť, že ani "Arik" Šaron nemôže zasadnúť za stôl s človekom, ktorého chcel odstrániť, bez toho, aby politicky nemodifikoval svoju pozíciu. Najmä keď chce pred svetom skutočne deklarovať vlastný záujem o pokračovanie blízkovýchodných rozhovorov (USA už vypúšťajú slovo mierové). Bude teda kupovať čas, pravdepodobne cez "predaj" pre Izrael nezaujímavých bodov agendy (slabo osídlené ale rozlohou značne veľké miesta s neúrodnou pôdou výmenou za východný Jeruzalem, poskytnutím finančných prostriedkov do Fondu EÚ na podporu zotrvania utečencov v krajinách dočasného útočiska a pod.).
Toto všetko je však možné len vtedy, ak sa udrží v premiérskom kresle do novembra 2003. Najvýhodnejšie by preňho bolo vytvorenie veľkej koalície so súperiacou Stranou práce. Ehud Barak by v nej mohol dostať kreslo ministra obrany, Šimon Peres zase ministerstvo zahraničných vecí, no tretia strategická pozícia vo vláde - financie - by pripadli Likudu. Barak sa z politiky vytratiť nechce a sám priznal, že ak Šaron bude pokračovať v mierovom procese, obrannej politike a samozrejme, v dobre nalinkovanej ekonomickej politike a sociálnej starostlivosti, prijme miesto v jeho vláde.
Obavy z nových volieb Šaron by sa však v oblasti ekonomiky rád spoliehal na vlastných ľudí - Silvana Shaloma pre oblasť financií, Reuven Rivlin by zas potenciálne mohol dostať ministerstvo spravodlivosti alebo komunikácie. Do úvahy prichádzajú aj Netanjahuovi spolupracovníci - Meir Sheetrit (exminister financií), Limor Livnatová (exministerka komunikácií), Yehoshua Matza (exminister zdravotníctva), Tzipi Livneová (tzv. Likudská princezná) a ďalší. Favoritom na ministerskú pozíciu je aj bývalý šéf diplomacie Šlomo Ben-Ami, predseda parlamentu Avraham Burg, či Haim Ramon. Z ostatných strán by novú Šaronovu vládu národnej jednoty mohli dotvoriť aj prívrženci ďalších strán - David Levy, Dan Meridor, Yitzak Levy či Rehavam Zeevi. Toto všetko je možné, len ak sa Šaronovi podarí s novými spolupracovníkmi prijať návrh rozpočtu do 31. marca, inak hrozí, že Knesset do 90 dní podľa ústavy vypíše nové predčasné voľby.
Nových volieb sa obávajú najmä analytici. Osemnásť parlamentných strán je predsa len dosť, aby sa tu pri zostavovaní kabinetu nerozohrávali partie o vlastné záujmy. Svet sa zase obáva vytriezvenia voličov z prístupu Šarona k politike so susedmi a vôbec k mierovému procesu. Hoci budúcnosť Šaronovej vlády je značne otázna, na druhej strane je sporné, či by k rozpadu do marca, resp. v prípade úspešného rozpočtu (predpokladá sa s rovnakými výdavkami 240 mld. NIS) v prvých mesiacoch došlo. Skôr nie. Veď ako trefne poznamenal politický analytik na Hebronskej univerzite Yaron Ezrahi, "ak izraelská verejnosť zabudla, aký úder zasadil bývalý šéf Likudu Benjamin Netanjahu domácej ekonomike pred rokom a pol, tak sa nečudujte, že si nepamätá, čo Šaron urobil (v politike proti Palestínčanom) pred 20 rokmi".
Autorka (1974) je redaktorka Hospodárskeho denníka
