Advokát je v situácii lekára

Juraj Trokan
Narodil sa 3. februára 1943 v Trenčianskych Tepliciach. Do roku 1960 študoval na gymnáziu v Trenčíne, neskôr po šiestich semestroch zanechal štúdium na Stavebnej fakulte v Bratislave. V roku 1970 nastúpil na prokuratúru a o osem rokov sa stal starším prokurátorom Mestskej prokuratúry v Bratislave. V roku 1990 ho zvolili za šéfa tejto prokuratúry. O rok neskôr sa stal šéfom Krajskej prokuratúry pre západoslovenský kraj. V roku 1968 bol členom predsedníctva Zväzu slovenských vysokoškolákov, istý čas aj jeho tajomníkom. V 70. rokoch vstúpil do Strany slovenskej obrody, neskôr bol zakladajúcim členom Demokratickej strany. Do roku 1968 úprimne obdivoval a veril ideám komunizmu. Je rozvedený a má dve deti.

Advokátom ste desať rokov, predchádzajúcich dvadsať ste pôsobili ako prokurátor. Čo je ťažšie?
- Obe práce sú zaujímavé, no advokácia je určite niečo iné. Z hľadiska právnej náročnosti je pestrejšie.

Ktorá oblasť vás však viac zaujala?
- Vždy som chcel byť advokátom, no v tom čase to nešlo. Zrejme to bolo vtedy nejakým spôsobom politicky usmerňované a advokátov bolo málo. Dostať sa medzi nich bol veľký problém. Keď potom prokuratúra robila nábor, prihlásil som sa.

Myslíte si, že je na Slovensku prebytok alebo naopak nedostatok advokátov?
- Musíme si uvedomiť, že úloha práva v spoločnosti rastie. Keď som ho chcel študovať, moji rodičia mi vtedy povedali, že to vôbec nemá význam. Vtedy sa tvrdilo, že právnikov nebude v socializme treba, lebo ľudia budú uvedomelí a nebudú sa hádať. Dnes je situácia taká, že advokátov a komerčných právnikov je dosť. Okolo troch tisíc. Nie je to číslo, ktoré by sa už nemohlo uživiť. Otázka je, za akých podmienok títo ľudia pracujú. Sú tu limitujúce faktory. Musím zdôrazniť, že naša legislatíva niektoré základné veci v tomto smere nevyriešila a provizóriá, ktoré tu platia od roku 1990 dnes už vôbec nespĺňajú kritériá doby. Potrebná je najmä zmena v trestnoprávnej oblasti. Zdôraznil by som, že kozmetické úpravy, ktoré sa tu v poslednom čase neustále opakujú, iba zneprehľadňujú situáciu.

Čo je príčinou toho, že zmeny sa v legislatívnej oblasti nedejú?
- Viete, sme mladý štát a zmeny sú závislé od kvality ich prípravy a od vôle. Domnievam sa, že súčasná politická scéna spôsobuje, že úsilie je veľmi rozdrobené. Je tu strašne veľa rôznych záujmov a politici si riešia bezprostredné problémy udržania sa pri moci. Možno by aj bola vôľa tieto veci usporiadať, ale možnosti a príprava meškajú. Nie je to ani jednoduchá otázka. Tieto zmeny treba pripravovať dlhé roky. Nemôžeme sa dostať do situácie, ako teraz, že keď sa vyskytne problém, tak meníme zákon. A ten ani nezačal poriadne pôsobiť v praxi a už ho znova meníme. Napríklad sme v poslednom čase spravili strašne veľa skutkových podstát trestných činov, aby sme vystihli duch doby. Problémy s platobnými kartami, tunelovanie firiem. Ale tieto nové skutkové podstaty sa nevžili, nie sú stíhané. To trvá roky. Som za kvalitnú prípravu. Jedine po nej na základe určitého konsenzu možno veci prijímať.

Napríklad si uvedomujem legislatívny proces v súvislosti so zmenou ústavy. Nikto nepochybuje, že zmeniť ústavu treba. Bolo to možno potrebné urobiť aj skôr. Osobne som bol členom komisie pre prípravu ústavy tesne po revolúcii, kde som mal na starosti prokuratúru a súdnictvo. Tento proces je nevyhnutný, ale nie je možné povedať, že keď som ja vo väčšine, tak nebudem s vami komunikovať o tom, čo je pre mňa príjemné alebo nepríjemné. Tento recept možno vedie rýchlo k výsledku, nie však ku kvalite. V konečnom dôsledku sa to dotkne všetkých a týmto postupom sa vytvárajú zbytočné problémy.

Nemyslíte si, že bola novela ústavy pripravovaná krátko?
- Neviem to posúdiť. Môžem kritizovať iba to, že v legislatívnom procese absentuje diskusia v právnickej obci. Domnievam sa, že základný zákon štátu by mal byť prerokúvaný po širšej diskusii minimálne medzi právnikmi, nieto ešte vo verejnosti. Celá spoločnosť sa k novele ústavy dostane ako k hotovej veci. Obdobne sa schvaľovala posledná novela trestného poriadku, keď celý legislatívny proces pri prijímaní dĺžky väzby bol zvládnutý za niekoľko hodín a do novely sa dostali ustanovenia, ktoré v pôvodnej tlači v parlamente ani neboli. Napríklad ustanovenie o náhradnom obhajcovi.

Ste vždy presvedčený o vine alebo nevine svojho klienta?
- Takto otázka vôbec nestojí. Advokácia je profesia. Advokát poskytuje právne služby za peniaze. Kvôli kvalite jeho služby si musí ponechať určitý nadhľad na vecou, aby nebol závislý a subjektívny. Viac - menej nemá možnosť odmietnuť právnu pomoc. Len z veľmi špecifických dôvodov. To znamená, že je v situácii lekára, ku ktorému privedú pacienta, ktorého možno nemá rád. Lekár je pritom na tom horšie, pretože on nesmie pomoc vôbec odmietnuť.

Klienta musím vziať. Poskytujem mu služby v trestnoprávnej oblasti aj keď viem, že je vinný. Predstavte si, že asi 90 percent ľudí, na ktorých je žaloba podaná, má advokáta a sú odsúdení. Ako by to vyzeralo, keby som povedal: Myslím si, že si vinný, a preto ťa nebudem obhajovať. Mojou povinnosťou je poskytovať právnu pomoc aj vinným. Ak je pri nejakom čine trestná sadzba päť až desať rokov, nie je mu predsa jedno, koľko dostane. Keby obhajoba nebola kvalitná, tak možno rozhodnutie súdu nebude správne. V konaní pred súdom sa na jednej strane poskytujú dôkazy v prospech obžalovaného, na druhej strane v jeho neprospech. Od kvality podania dôkazov závisí konečný verdikt súdu.

Sú podľa vás sudcovia na Slovensku apolitickí?
- Myslím si, že dnes je justícia zárukou demokracie na Slovensku. Vidím dlhé roky tendenciu všetkých vlád, ktoré tu boli prakticky od roku 1938, mocenskými prostriedkami ovplyvňovať právny systém, právo a rozhodnutia súdov. Domnievam sa, že v podstate súdy nikdy neboli také slobodné ako po revolúcii. Nemám inú možnosť ako dôverovať slovenskej justícii.

Zastupujete dvoch predstaviteľov Mečiarovej strany - I. Lexu a R. Žiaka. Neobávate sa toho, že dostanete nálepku HZDS?
- Dostal som ju v tom momente, ako som prevzal obhajobu poslanca Ivana Lexu. Vyhodili ma z Demokratickej strany. Doposiaľ mi to však nik oficiálne nedoručil. Ale veľmi mi to pripomína situáciu, keď za komunizmu vyhodili zo strany niekoľko obhajcov, ktorí obhajovali nepriateľa. Musím sa nad tým pousmiať. Vychádza to z toho, že naša spoločnosť je plná rôznych predsudkov. Nikdy som nebol členom a dokonca ani sympatizantom HZDS. Pre mňa sú to veľké a zaujímavé kauzy.

Vzali ste ich len pre zaujímavosť?
- Vzal som ich preto, že boli zaujímavé aj ekonomicky. V podstate nemusím riešiť sto malých prípadov, pretože tieto kauzy ma plne vyťažia. Pozrite sa, je to prvý raz po mnohých desaťročiach, že tu máme prípravu politických procesov. Osobne som bol vždy opozičník v tom smere, že som sa nikdy nesnažil ísť po prúde. Aj v minulosti existovali politicky pretláčané kauzy, ale štát to nikdy nerobil tak nešikovne ako teraz.

Aj vy ste spomínali, že kauza Ivana Lexu patrí medzi politické. Domnievate sa práve preto, že na exriaditeľa SIS sa vzťahuje európsky dohovor o vydávaní, ktorý zakazuje vydanie v prípade politického procesu?
- Ten sa vzťahuje na každého. Hovorí, že nemožno nikoho vydať za politicky trestný čin ani iný čin s tým súvisiaci. V tejto súvislosti mám predovšetkým na mysli trestné činy sabotáže, ktoré sú vyslovene politické. Za sabotáž kedysi odsudzovali roľníkov, ktorí neodovzdávali vajíčka. Chcem poznamenať ešte jednu vec. S obľubou využívame všetky možné ustanovenia totalitného trestného poriadku. Napríklad konanie proti ušlému. To normálny svet nepozná. Veď ak proti niekomu niečo máme, a tento sa zdržiava v zahraničí, tak premlčacia doba sa prerušuje. Každý normálny štát čaká, či sa daný človek vráti, prípadne sa po ňom pátra. Tento paragraf bol vydaný na to, aby sa kopečkári, teda tí, ktorí ušli za hranice, nemohli vrátiť. Vtedy dostali tri až päť rokov, a keby sa teraz vrátili, tak by boli pozatváraní. Takto sa vlastne vyrábajú emigranti. Skôr by sme mali počkať, kým nám niekoho vydajú. Vydávacie dohovory majú totiž ustanovenie, že pokiaľ niekoho vydajú, tak sa môže proces opakovať.

Právna kvalifikácia trestného činu sabotáže tak, že ide o ťažký následok, je vyložene účelová, pretože z toho skutku žiadny taký následok nevyplýva. Muselo by sa dokázať, že takéto konanie zapríčinilo neprijatie Čechov do NATO. To je ako keby si niekto doma vymyslel na počítači plány ako prepadne napríklad Indiu, iný to prezradí a obvinia ho zo sabotáže.

V októbri minulého roka ste sa vyjadrili, že v skutkoch, na ktoré sa nevzťahuje amnestia nehrozí Ivanovi Lexovi žiadna ujma. Kde beriete túto istotu?
- Na tom trvám. Poznám príslušné spisy a dôkazová situácia, o ktorej viem, ma naďalej utvrdzuje v tom, že z hľadiska môjho poznania práva mu nehrozí žiadna ujma. Zoberme jednotlivé veci ako triptych, výbušnina KDH, to, že sa mal na chodbe dozvedieť, že jeho podriadený kradne a nič neurobil, alebo že nejakí príslušníci SIS údajne dostali odmeny. V posledne menovanom prípade je dôkazová situácia takáto: Ivan Lexa podpísal prijatie do pracovného pomeru. Viac o tých ľuďoch ako každý riaditeľ, ktorý má veľa zamestnancov, nevedel. Z toho niekto vymyslí zodpovednosť Lexu za to, že jeho podriadení tam možno spravili škodu.

Začalo sa už v nejakých skutkoch Ivana Lexu konanie proti ušlému?
- Konanie proti ušlému nemalo byť, malo sa najprv prerušiť trestné stíhanie. Nemožno aj konať proti ušlému, aj vydať zatykač. Tento paralelný postup len nasvedčuje snahe dotiahnuť niektoré veci dokonca len preto, že sa zvolebnieva. Ak máte na mysli konanie proti ušlému v štádiu konania pred súdom, tak žiadny súd nezačal. Podľa mojich informácií boli podané tri obžaloby. Všetky sú v štádiu preskúmavania súdom.

Položme si hypotetickú otázku. Domnievate sa, že v skutku, na ktorý sa amnestia vzťahuje (zavlečenie Michala Kováča ml. do cudziny) by mohla vášmu klientovi hroziť nejaká ujma?
- Celá záležitosť bola podľa môjho názoru nedostatočne vyšetrená. V prípravnom konaní po začatí trestného stíhania neboli vypočutí niektorí svedkovia, na ktorých celý prípad stál. V spise chýba strašne veľa vecí. Otázna je účasť môjho klienta na skutku. Myslím si, že daný skutok sa stal a pán Kováč bol do cudziny zavlečený. Poviem vám to takto: v spise neexistujú žiadne priame dôkazy o účasti Ivana Lexu v podobe svedeckých výpovedí. Sú to len výpovede pána Svěchotu, ktorý ich ale zobral späť. Pokiaľ ide o vašu otázku, nemôžem vám dať ani kladnú, ani zápornú odpoveď. Platí totiž zásada voľného hodnotenia dôkazov súdov a ja len zdôrazňujem to, že neexistuje žiadny priamy dôkaz o účasti môjho klienta na zavlečení pána poškodeného.

Podľa vás sú amnestie síce legálne, ale nemorálne.
- Pamätáte sa na Nixonovu aféru Watergate? Vtedy mu dal viceprezident Ford už vo funkcii prezidenta milosť. Predpokladám, že sa to väčšine Američanov nepáčilo. Je to ale zvykové právo, ktoré sa stalo ústavným právom hlavy štátu. Keď dal prezident Václav Havel amnestiu, ja som bol vtedy prokurátor a strašne sa mi to nepáčilo. Všetci gauneri, ktorých som žaloval za vraždu, sa mi prišli do kancelárie vyhrážať. Tiež som si nemyslel, že je to morálne. Rešpektoval som ale rozhodnutie prezidenta republiky. Každopádne by sme mali zastaviť kolotoč amnestií. Predstavte si, že sa tu budú stále meniť politické skupiny. Predsa nemôžeme chcieť, aby po roku volieb bol vždy rok trestných stíhaní. Trestné právo je príliš hrubý bič na to, aby sa ním dala regulovať spoločnosť.

V akom štádiu je vaša žiadosť na Európskom súde pre ľudské práva v Štrasburgu?
- Neustále tento svoj spis dopĺňame. Na tento súd sme sa obrátili v prípade kauzy Ivana Lexu s troma základnými porušeniami záväzkov Slovenskej republiky. Predovšetkým sa pri jeho stíhaní nedodržiava dohovor pokiaľ ide o spravodlivý, férový proces a prezumpciu neviny. Ďalej, že je stíhaný za amnestovaný skutok a v súvislosti s ním bol zatknutý. Sťažnosť máme v Štrasburgu viac ako rok, no nemôžeme očakávať, že zajtra rozhodne. Som presvedčený o tom, že tento súd bude rozhodovať v prospech môjho klienta. Otázne je, či mu to bude platné.

Čo myslíte, bude?
- Samozrejme, môže tam byť majetková alebo morálna satisfakcia. Môj klient sa zrejme rozhodol, že nemôže dôverovať týmto orgánom, keď oni vyrábajú proti nemu obvinenia ako na bežiacom páse. Robí mi to určitú paralelu napríklad s kauzou Mikuláša Černáka. Normálny policajt by nemal problémy s päťročnou väzbou, pretože zdravý rozum kázal podať žalobu za vydieranie. Takto by po roku dostal Černák napríklad osem rokov a vraždu by potom mohli vyšetrovať tak dlho, ako by chceli. Ale toto je stále robenie propagandy. Keď jeden z tých malých skutkov pána Lexu bol taký istý a úžasný ako to polícia tvrdí, čo im bránilo dať to po dvoch až troch mesiacoch na súd? Lexa by už teraz bol odsúdený.

Akým spôsobom komunikujete so svojimi klientmi?
- S pánom Lexom nekomunikujem. Koniec koncov, všetko od neho viem a nič nové sa nedeje. S Rudolfom Žiakom som v spojení telefonicky alebo elektronickou poštou.

Bývalý podpredseda HZDS R. Žiak sa podľa vašich slov spojil s vyšetrovateľom. Znamená to, že sa chce vrátiť na Slovensko?
- On sa chcel vždy vrátiť. S vyšetrovateľom sa spojil len preto, že začali vykrikovať, že sa skrýva a podobne. Nechápem, ako sa môže skrývať niekto, kto sa verejne pohybuje. Sám som poslal mail pánovi Žiakovi, aby dal vyšetrovateľom nejaký kontakt na seba. V situácii, keď o sťažnosti prokurátor nerozhodol, ho nemožno zatknúť. Okrem toho, čo urobil Žiak je také hrozné a tajné, že to ani nikto nesmie vedieť. Lebo keby si to niekto prečítal, tak by sa všetci rehotali.

S hosťom SLOVA sa zhovárala Jana Matúšová