Nový termín - starý fenomén
V poslednom období sme svedkami doslovnej expanzie termínu globalizácia, a to nielen v mediálnej oblasti. Týmto fenoménom sa zaoberajú seriózne i menej seriózne inštitúcie, tak štátne ako i neštátne, stáva sa predmetom intelektuálskych diskusií i vyučovacou látkou na vysokých školách. No aj napriek tomu je globalizácia, respektíve fenomén, ktorý sa za týmto pojmom ukrýva, stále zahalená akýmsi nejasnom s tisícorakou tvárou.
Na istej diskusii sa úplne demonštrovala spomínaná neznalosť globalizácie a jej procesov. Pozvaný ekonomický expert ich transformoval len do oblasti ekonomickej, jeho oponentka zastupujúca environmentálne hnutie sa zasa nedokázala celkom preniesť len cez ich číre ekologické aspekty. Plénum to pochopilo ako boj medzi politickou pravicou a ľavicou, pričom odporcov globalizácie označili ako ľavičiarov, div že nie za staré aparátnicke štruktúry usilujúce sa o návrat totalitného režimu, a anarchistov. Pramálo z jej obhajcov si uvedomovalo, že globalizácia nie je len o ekonomike, a že jej dopad, či už pozitívny alebo negatívny, sa týka všetkých, bez rozdielu politického zmýšľania a svetonázoru.
Áno, do istej miery treba priznať, že globalizácia sa dnes chápe najmä v ekonomických mantineloch, a že pre väčšinu ľudí znie synonymicky so Svetovou bankou či Medzinárodným menovým fondom. No globalizačné snahy existovali v dejinách odpradávna. Či to bola mocenská rozpínavosť starovekých panovníkov, imperialistické a koloniálne záujmy svetových mocností, náboženská netolerantnosť Vatikánu, ako aj moslimského sveta, či celkom nevinná predstava humanistu Jána Amosa Komenského o univerzálnom školstve s univerzálnym svetovým jazykom - latinčinou, to všetko má charakter globalizácie.
Antropologický pohľad Zaoberajúc sa procesmi globalizácie, natíska sa otázka, či tento jav je alebo nie je prirodzenou črtou ľudstva a či sa začal prejavovať už pri jeho kultúrnej kolíske, alebo až v modernom, respektíve postmodernom svete. Darwinovská antropológia, ktorá skúma rôzne národy sveta, sa zameriava na neviditeľné spoločné základy ľudskej kultúry ako takej a povrchné rozdiely medzi jednotlivými kultúrami pripisuje najmä vonkajším, prírodným vplyvom. Nespochybňuje rozličnosť a rozmanitosť kultúr, neuberá im na ich formálnej autonómnosti, považuje ich však za výtvor jedinej ľudskej prirodzenosti, ktorá sa rôzne prejavuje v rôznom prostredí. A skutočne, pod tou najpestrejšou mozaikou kultúrnych prejavov, rituálov, zvykov, sa všade vo svete objavujú rovnaké vzory priateľstva, rodinného života, politiky, morálky a náboženstva. Evoluční antropológovia to vysvetľujú vrodeným základom jednotnej ľudskej psychiky už od 19. storočia, keď s touto myšlienkou prišiel Angličan Edward Burnett Tylor.
Ak teda budeme vychádzať z toho, že človek predstavuje iba jeden biologický druh, aj keď svojou inteligenčnou danosťou čo ako zložitý, môžeme uňho predpokladať tendencie vytvárať niečo jednotné, univerzálne, charakteristické pre celé ľudstvo. Ak sa pokúsime charakterizovať globalizáciu ako homogenizáciu ľudskej kultúry, vidíme, že istá jej forma tu bola dokonca už v praveku, v dobe ľadovej. Pred desiatkami tisíc rokov bolo totiž ľudstvo na približne rovnakej materiálnej i duchovnej úrovni, nech to bolo kdekoľvek vo svete. Všade jestvovala kultúra lovcov, pretože lov, popri zbieraní divo rastúcich plodov, predstavoval pre vtedajšiu komunitu jediný zdroj obživy. Náboženstvo a sociálne rozvrstvenie vo vnútri spoločnosti boli takmer rovnaké, či to bolo na africkom kontinente, v Európe, či v Amerike.
Ľudstvo vytvorilo kultúru, ktorú môžeme v globálnom meradle považovať za homogénnu. Len naozaj pod etnologickým drobnohľadom v nej možno nájsť rozdiely spôsobené prírodnými podmienkami. Táto praveká homogénna spoločnosť sa však vyznačovala absenciou informačných tokov, čo je, naopak, pre dnešný globalizujúci sa svet typické. To, čo bolo v praveku dané úplne prirodzenou evolučnou cestou - rovnakým spôsobom obživy, a teda rovnakým hospodárstvom, ako aj rovnakým spoločenským zriadením a rovnakým náboženstvom, to sa uskutočňuje už niekoľko storočí mocenským a politickým tlakom tých kultúr a národov, ktoré boli v priebehu dejín priebojnejšie a ktoré úspešne asimilovali okolité kultúry a národy. Paradoxne, prvá globalizovaná spoločnosť lovcov predstavovala jednotlivé uzavreté komunity, ktoré nemohli tušiť veľkosť sveta. Pre dnešnú globalizáciu je zas typické akési zmenšovanie sveta, keď prostredníctvom informácií vie každý o každom a o všetkom, nech sa to deje v ktorejkoľvek časti sveta. Zdá sa, akoby ľudstvo cyklicky uzatváralo svoju historickú púť časom z bodu, keď bola jeho kultúra homogénna, k bodu, keď opäť, ako sa zdá, bude kultúrne homogenizované.
Čo hovorí história Mocenských pokusov o globalizáciu sveta bolo v histórii viac než dosť. V zásade sa však snahy mezopotámskych, egyptských, či antických civilizácií v ničom neodlišovali od snáh mocností súčasných. Svoj vplyv sa usilovali uplatňovať prostredníctvom vojenskej prevahy a politickej moci, ktoré posilňovali ekonomickou previazanosťou a náboženskou závislosťou. Každá vojenská doktrína, ktorá počíta s porobou sveta, má v sebe zafixovanú aj predstavu o globalizácii sveta. Či to boli predstavy rímskych imperátorov alebo Hitlerových apologétov, vždy obsahovali plán na uniformovanie sveta. Žiaden dobyvateľ totiž nepočíta s politickou, ekonomickou, ani náboženskou pluralitou.
Pohyb samotných procesov globalizácie chápe väčšina historikov, sociológov a politológov až od konca 15. storočia, keď nastal boom zámorských objavov, korunovaných najmä objavom amerického kontinentu. Európa sa chopila objavovateľského a dobyvateľského kormidla a nasledujúce storočia globalizovala časť zámorského sveta. Úspešne jej v tom sekundovalo kresťanstvo, zastúpené odhodlanými a často i fanatickými misionármi. Novovek priniesol nové, rýchlejšie a rafinovanejšie spôsoby globalizácie. Tie najskôr dozreli v klasickom mocnárskom kolonializme a neskôr v imperializme národných štátov.
Napriek tomu, že ľudstvo malo globalizačné sklony odpradávna, po prvýkrát táto myšlienka oficiálne odznela až v roku 1904, keď v Kráľovskej geografickej spoločnosti v Londýne vystúpil anglický politický geograf Halford S. Mackinder s prednáškou, kde odznel aj jeho postreh, že svet je jednotne globálne fungujúci politický celok. Dovtedajšie obdobie svetových dejín nazval "kolumbovským obdobím" a obdobie, ktoré malo nastať, nazval "postkolumbovskou érou", kde predpokladal svetovo uzavretý politický celok s globálnym politickým systémom. Vývoj udalostí vo svete však túto víziu odsunul o celé storočie, a ani dnes ju ešte nemožno rigorózne potvrdiť, aj keď sa zdá byť oveľa reálnejšou ako na začiatku 20. storočia, keď mali globalizačné procesy urýchliť svetové vojny.
Od výsledkov oboch svetových vojen, aj keď mali rôzne pozadie a viacero cieľov, sa v zásade očakávala nadvláda, a teda globalizácia čo najväčšej možnej časti sveta. Zatiaľ čo v 1. svetovej vojne ešte figurovalo viacero adeptov na post niesť svetovú globalizačnú štafetu, v nasledujúcej svetovej vojne, a najmä po jej výsledkoch, sa tento elitný výber definitívne zúžil na dve svetové superveľmoci - USA a ZSSR. Éra "zlatého obdobia imperializmu" bola neodvratne preč a svet dostal bipolárny charakter. Studená vojna v druhej polovici 20. storočia ešte stále nepotvrdila Mackinderovu prognózu jednotného politického systému. Svetu sa núkali dve alternatívy, tak politicko-ideologické, ako aj hospodársko-ekonomické. Dokonca ani dnes, desať rokov po páde Berlínskeho múru, nemožno hovoriť o jasnom globálnom víťazstve toho-ktorého politického systému, aj keď trhová ekonomika a pluralitný demokratický systém rozšírili svoje pozície na dosiaľ nevídanom geografickom priestore.
Po takomto, aj keď naozaj len kusom exkurze svetovými dejinami, len ťažko možno uveriť tomu, že globalizácia je záležitosťou výlučne informačných tokov. Médiá, vrátane internetu, sa stali iba výkonnými služobníkmi v rukách ideológií, ktoré mali vždy ambíciu globalizovať svet, aj keď v prvotnej podobe sa o to pokúšali zväčša politicky a vojensky.
Ekonomická globalizácia Globalizačné procesy možno vidieť predovšetkým v dvoch rovinách. Prvú predstavuje rovina politická, ktorá nesie v sebe ekonomiku, druhá rovina predstavuje akúsi spoločenskú nadstavbu, majúcu sklon prinášať problémy národnej a náboženskej identity. V súčasnom stave, keď pribúda krajín s pluralitným politickým systémom, na ktorý je nadviazaný voľný trh, môžeme hovoriť, že ku globalizácii dochádza minimálne v tejto polohe. Najmarkantnejšie je to v Európe, kde rozpad bipolárneho sveta nastolil demokratické vlády s rovnakým ekonomickým systémom. Toľko pertraktované integračné procesy sú len epizódou, ktorá sa skôr či neskôr, keď nie z ekonomických, tak určite z ideologických dôvodov, skončí.
Procesy globalizácie sa takto javia najjasnejšie z pohľadu politicko-ekonomického, kde sa dá operovať číslami, grafmi a inými ukazovateľmi rastu či stagnácie výroby a hrubého domáceho produktu, ako aj celkovou exaktnou skúsenosťou. No paradoxne práve v tejto oblasti jestvujú vyhranené skupiny, ktoré globalizáciu buď velebia, alebo zatracujú. Práve entuziastické vyhlásenia, že procesy globalizácie smerujú ku konečnému cieľu - poľudšteniu politických a sociálnych vzťahov vo svete, čo je možné jedine zavedením úplne voľného trhu, majú celý rad slabín. Ak totiž kapitalizmus prekonal svoje predátorske obdobie, a smeruje k novej, etickej fáze, ktorá by mala rezonovať najmä vo vzťahu k životnému prostrediu a v sociálnych riešeniach, nárokujúc si takto na prívlastok humánny, vynára sa tu problém krajín tretieho sveta. Oproti dvesto rokov starému osvieteneckému tvrdeniu, že slobodný obchod sa kryje s mierom, stojí novšia okrídlená verzia, že trhová ekonomika nepozná demokraciu, iba konkurenciu.
Z tohto posledného tvrdenia, ak by sme ho akceptovali, vyvstáva závažná otázka: je naozaj v záujme silných ekonomík, aby sa krajiny tretieho sveta vzopli do podoby európskych štátov? (Túto otázku by sme mohli do istej miery klásť i pri postkomunistických krajinách.) Je predsa známym faktom, že tieto krajiny predstavujú nielen prameň surovín a lacnej pracovnej sily, ale aj veľmi výhodné odbytištia pre super nadproduktívne západné ekonomiky. Aj keď odhliadneme od tejto závažnej otázky, ktorá má aj etický a sociálny rozmer, narazíme na úplne reálne dôvody, prečo to nemôže byť tak. Krajiny tretieho sveta sú typické tým, že chudoba v nich je paralelná s populačným rastom, a tak predstavujú takmer 80 percent všetkého obyvateľstva Zeme. Preto nemôže byť v záujme, ba ani v silách vyspelých západných štátov dostať tieto krajiny na svoju úroveň, aj keď by sme pripustili ich úprimnú snahu tento stav dosiahnuť.
Napokon, je to nedosiahnuteľné z celkom prozaického dôvodu - surovinový a potravinový potenciál Zeme by na to jednoducho nestačil. Azda ani netreba ekonomické vzdelanie na to, aby sme vedeli vylúčiť predstavu o tom, že niekedy prostredníctvom globalizácie dôjde k tomu, že každý obyvateľ Číny alebo Indie dosiahne takú životnú úroveň, ako obyvateľ Dánska či Nórska.
Náboženská rozpínavosť Dôležitým kultúrnym elementom nielen ostatného ukončeného storočia, ale v dejinách vôbec, je náboženstvo. Na jednej strane sa všetky náboženské systémy usilujú vždy zachovávať si istú formu autonómnosti a suverenity, na strane druhej však vždy stoja v službách nejakej ideológie či štátnej moci. Americký sociobiológ Edward O. Wilson vo svojej knihe O ľudskej prirodzenosti napísal: "... náboženské procesy pôsobia tak, že danú spoločenskú skupinu ohraničujú a zväzujú jej členov bezpodmienečnou lojalitou." Wilson tu v podstate poukazuje na politický rozmer náboženskej jednoty. Misionári kráčajúci v pätách španielskej soldatesky, búrajúcej aztécku a inkskú civilizáciu, nevymenili len kresťanské božstvá za božstvá indiánske, ale vnútili domorodému obyvateľstvu svoju administratívu so všetkou politickou i ekonomickou náležitosťou. Každý náboženský systém, ak nechce vyhynúť, musí mať sklony k rozpínavosti, a preto sa vždy podieľa na globalizačných procesoch. Z dejín vieme, že často i násilnou cestou. V posledných desaťročiach je badať popri permanentne dravom rozširovaní kresťanstva i rozširovanie islamu. Niežeby sa nerozširovali aj iné významné náboženstvá ako budhizmus či hinduizmus, ale práve u kresťanstva a islamu dochádza k najkonfrontačnejším kultúrnym a ekonomickým stretom. Dnes je islam s viac než miliardou svojich vyznávačov druhým najväčším náboženstvom, hneď po kresťanstve. Ak sa naplnia predpovede prognostikov, tak pri súčasnom tempe rastu moslimského obyvateľstva predbehne islam kresťanstvo počtom svojich vyznávačov už v roku 2025.
Dnes žije v západnej Európe asi 10 miliónov moslimov, a ich počet neustále rastie. Islam sa stal druhým najväčším európskym náboženstvom. Mnohí dnešní moslimskí gastarbeitri patria už k druhej až tretej generácii žijúcej v západnej Európe. A tak to, čo sa nepodarilo dosiahnuť tureckým sultánom počas vojenských expanzií od 16. po 18. storočie, sa dnes postupne darí vďaka ekonomickým záujmom, ktoré sú nadradené aj záujmom národným, nehovoriac už o záujmoch kultúrnych.
Multikultúrny svet Dnešný svet už dávno nie je tým svetom, ktorý poznali možno ešte naši dedovia. Vtedy sa tradovalo, že je veľký a rôznorodý. Niektoré krajiny sa zdali nedostupné a akoby patrili do úplne iného sveta. Občas sa zjavoval prostredníctvom poštových známok, neskôr v čiernobielych filmoch. Prvý dokumentárny film z nemej éry od Roberta Flahertyho (1921) Nanuk, človek primitívny zachytávajúci život kanadských Inuitov bol senzáciou a väčšine ľudstva odkryl netušenú kultúru. Bolo to v časoch, keď veľa ľudí rado prichýlilo na noc pútnika ako výmenu za to, že im porozprával novinky zo sveta. Aj to bol jeden zo zdrojov informácií.
Mediálna revolúcia má najväčší podiel na súčasnom globalizovaní sveta. Médiá pohlcujú čas a priestor a dokážu nás preniesť do najrôznejších kútov planéty. Čas a priestor sú dve základné veličiny, ktorými dnes človek zdanlivo manipuluje. Kulturológovia už dávno upozorňovali na negatívny vplyv tzv. amerického kultúrneho imperializmu, ktorý sa šíri najmä prostredníctvom filmového priemyslu a televízie. Ak ešte v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch mali talianske a francúzske filmy nezameniteľnú atmosféru a jasnú identifikačnú sigmu, dnes sú takmer identické s americkou filmovou provinciálnosťou. A týka sa to takisto filmov českých, nemeckých, či ruských. Rovnaké vzorce pre scenáre, šablónovité scény. Do vzorcov sú len dosadené miestne mená hrdinov, všetko, čo zostalo po filmovej pluralite. Ostatné filmy, je ich mizivé množstvo, ktoré sa vymykajú z tohto vzorca, končia vo filmových kluboch pre "náročných divákov".
Globalizácia - áno či nie? Globalizácia sa zdá byť naozaj povahovou črtou ľudstva. Dnešný svet ľudí však už nefunguje na úplne prirodzených evolučných procesoch. Technický progres nás dostal do polohy, ktorá sa vymyká prírodným javom. Preto ani procesy globalizácie nemajú prirodzený priebeh, sú urýchľované, manipulované. Uprostred víťaznej mystifikácie úspechu jednotlivca nahrávajú jednotlivcovi. Evidentné je to najmä v ekonomike. Americký futurológ John Naisbitt to výborne vystihol v podnadpise svojho bestselleru Globálny paradox - čím je väčšia svetová ekonomika, tým mocnejší sú jej najmenší hráči. Globalizácia sa takto javí ako cesta k vyššiemu výkonu svetovej ekonomiky, no nie ako prínos k zlepšeniu životnej úrovne každého jednotlivca. Ak je tento fakt evidentný v súčasných USA, kde rast príjmu tzv. strednej triedy je zanedbateľný oproti závratnému rastu príjmu 1 percenta najbohatších, ako je to potom v postkomunistických krajinách a v krajinách tretieho sveta?
Rozpory globalizácie sú zjavné aj v iných oblastiach. Na jednej strane podporujú vznik národných štátov, ktorých je dnes asi 200 a ich počet ešte stále nie je konečný (v čase Mackinderovej prednášky existovalo asi 50 suverénnych štátov), na strane druhej sa tieto štáty od seba politicky, ekonomicky a kultúrne takmer vôbec neodlišujú. Pribúdajú štátne hranice, no kultúrne hranice sa vytrácajú. Ak ešte v polovici 20. storočia bolo pri svetových konferenciách jasné, kto odkiaľ pochádza, dalo sa rozlišovať dokonca medzi Európanmi, dnes nikto nerozozná Balkánca od Germána a Rusa od Angličana. Všetci nosia rovnaké obleky, vozia sa v rovnakých autách. Zostáva už len jasnejšia identifikácia Arabov vyplývajúca z ich nábožensko-kultúrnej tradície. Navyše, drobenie štátov zväčšuje moc nadnárodných monopolov, ktoré pohlcujú malé ekonomiky. A tak sa suverénne národné štáty stávajú závislé a previazané so svetovou nadnárodnou ekonomikou. Zhluk drobných i veľkých štátov tak začína predstavovať skutočnú globálnu dedinu. Je len v silách inštitúcií, či v tomto priestore dokážu uchrániť kultúrnu pluralitu.
Autor (1961) je kulturológ
