Privatizácia, ktorá je len predajom
Privatizácia je jedným z najzásadnejších krokov v procese transformácie slovenskej spoločnosti, a to nielen z hľadiska ekonomického, ale aj politického. Ide o predaj významnej časti národného bohatstva, najmä ak hovoríme o privatizácii prirodzených monopolov.
Tieto podniky prinášajú štátu príjmy osobitného významu, pričom ide o neopakovateľný proces so zásadným vplyvom na kvalitu podnikateľského prostredia a kvalitu života každého občana Slovenska.
Z celkovej analýzy doterajšieho priebehu privatizácie na Slovensku od roku 1990 až po súčasnosť je zrejmé, že táto etapa predstavuje historický neúspech v transformácii slovenského hospodárstva a spoločnosti.
Inak sa nedá nazvať ani pôsobenie terajšej vlády. Napriek tomu, že si vo svojom programovom vyhlásení ako prioritu vytýčila pokračovanie v privatizačnom procese vrátane privatizácie prirodzených monopolov, jej doterajší priebeh sa dá jednoznačne pomenovať ako krach. Morálny aj odborný. Vláda aj napriek deklarácii týchto priorít nedokázala naplniť to, čo si predsavzala. V tejto oblasti je možné konštatovať zásadné neplnenie jej programového vyhlásenia, keď časový sklz v procese privatizácie je už dnes viac ako 6 mesiacov. To však nie je ten najväčší problém.
Chýba ekonomická vízia Súčasná vláda totiž pracuje bez jasnej predstavy a vízie o tom, kde by sa Slovensko malo nachádzať v budúcnosti, akým smerom by sa malo uberať v oblasti hospodárskej a spoločenskej. Existuje len politicky motivovaný záujem o neúmerné urýchlenie privatizácie, predovšetkým prirodzených monopolov, ale bez jasnej stratégie využitia príjmov z tohto procesu. Práve posledne menovaná otázka je najzásadnejšou.
Napriek slovným proklamáciám vlády nedošlo, bohužiaľ, ani k zásadnému zlepšeniu kvality prostredia, v ktorom sa privatizácia uskutočňuje. Prostredie je aj naďalej výrazne skorumpované (ako to dokazujú aj štúdie analýzy Svetovej banky) a opäť sme svedkami značne netransparentného a pre štát nevýhodného procesu privatizácie. Po doterajších negatívnych skúsenostiach je jasné, že základným atribútom privatizácie musí byť jej transparentnosť. Tá zabezpečí ochranu štátu v podobe maximalizácie výnosov a garancie rozvoja podnikov, ako aj ochranu investora v zmysle nespochybniteľnosti, nevratnosti, rovnosti šancí pre všetkých uchádzačov a obmedzenia korupcie.
Najdôležitejšou otázkou privatizácie prirodzených monopolov napokon zostáva efektívne využitie príjmov z tejto neopakovateľnej transakcie. Škodou s nedoziernym dosahom by bolo pokračovanie vo využívaní takto získaných zdrojov na vykrytie deficitu štátneho rozpočtu alebo deficitov v zdravotníctve, školstve či verejnej správe vzniknutých v minulosti, resp. v súčasnosti a vznikajúcich v dôsledku nezrealizovaných zásadných reštrukturalizačných opatrení v týchto sektoroch.
Dôležitá je transparentnosť Z tohto pohľadu je momentálne v záujme Slovenska pozastaviť proces privatizácie prirodzených monopolov, pokiaľ nebudú vytvorené príslušné podmienky. K nim patrí predovšetkým dlhodobá vízia rozvoja Slovenska na obdobie 20-30 rokov zahŕňajúca predpokladané využitie zdrojov z privatizácie. Ďalej je nevyhnutné novelizovať príslušný legislatívny rámec vrátane vytvorenia účinného regulačného rámca a stanoviť rozvojové priority v niekoľko málo oblastiach, ktoré sa z pohľadu obmedzenosti finančných zdrojov dajú reálne podporovať zo strany štátu a majú priamy alebo nepriamy vzťah k rastu zamestnanosti. Takými oblasťami sú: podpora sekundárneho sektora - rozvoja priemyselnej výroby a skvalitňovanie podnikateľského prostredia rozvojom diaľničnej a železničnej siete, podpora vzniku a rozvoja hospodárskych parkov a bytovej výstavby s multiplikačným efektom, podpora primárneho sektora - poľnohospodárstva s cieľom potravinovej sebestačnosti krajiny a rozvoja regiónov a v neposlednom rade podpora vzdelanosti a nových, predovšetkým informačných technológií. V záujme realizácie strategických záujmov štátu je vhodné privatizovať za podmienky trvalej majoritnej účasti štátu v rozhodujúcich prirodzených monopoloch a súčasne ponechať možnosť postupnej privatizácie (každoročne 5-15 percent) už čiastočne zreštrukturalizovaných firiem za podstatne lukratívnejších podmienok pre štát. V otázkach metód privatizácie je žiadúce využívať medzinárodné tendre s účasťou renomovaných konzultačných spoločností a popri tom aj medzinárodný kapitálový trh, čo v maximálnej miere odstráni subjektívnosť v rozhodovacom procese, možnú korupciu a podporí transparentnosť výberu investora. Okrem toho, v záujme oživenia domáceho kapitálového trhu by bolo vhodné uviesť minoritné balíky akcií prirodzených monopolov na Bratislavskú burzu cenných papierov.
Bez zadefinovania týchto rozhodujúcich rámcov privatizačného diania je účelnejšie a pre štát efektívnejšie pozastaviť tento proces, pokiaľ nie sú napáchané ďalšie nezvratné ekonomické škody. Zdá sa totiž, že ekonomika súčasnej vlády stojí a padá jedine na "schopnosti" za každú cenu predávať majetok štátu.
Autor (1970) je vedúci ekonomickej sekcie Smeru
