Nový preklad „Najkrajšej piesne“

Veľpieseň alebo Pieseň piesní pripisovaná kráľovi Šalamúnovi od nepamäti inšpirovala umenie, poéziu, hudbu i maliarstvo. Predpokladáme, že aj v našej literatúre bola, počnúc 17. storočím (od rozhrania renesancie a baroka) až po 20. storočie, jedným z motivických a poetických zdrojov svetskej, ale i mysticko-erotickej ľúbostnej poézie.

Za všetky spomeňme aspoň vo svojom čase populárnu knihu Ľubomíra Feldeka Poznámky na epos (1980), ktorá nielen svojimi eroticky ladenými ilustráciami, ale aj juveníliou Sulamit, Sulamit a voľným cyklom Pieseň piesní inšpirovaným Veľpiesňou očarila čitateľov a pobúrila strážcov socialistickej morálky. Veľpieseň patrí spolu so žalmami k najznámejším súčastiam Starého zákona a spolu s nimi aj k jeho najinšpiratívnejším. Ide pravdepodobne o súbor starých ľúbostných svadobných piesní, ktoré sa spievali na svadbe alebo v jej predvečer. Pripisujú sa síce kráľovi Šalamúnovi, sú však anonymné. Medzi kanonické (cirkvou uznané) starozákonné knihy sa mohla Veľpieseň dostať nielen vďaka autorite svojho domnelého tvorcu, ale najmä vďaka alegorickej interpretácii, ktorá v nej videla ospevovanie vzťahu Jahveho a vyvoleného národa (Židov), alebo Ježiša Krista a cirkvi (kresťania).

Pre a proti prekladov V dejinách slovenského prekladu nemáme priveľa pokusov básnicky preložiť toto základné dielo svetovej lyriky. Známy je historicky prvý pokus Jura Palkoviča, ktorý bol súčasťou prekladu celej Biblie. Z prekladov, ktoré predchádzali Turčányho prebásneniu, je najvýznamnejší priamy preklad z hebrejčiny Mórica Mittelmanna Dedinského (1940 po česky a 1960 po slovensky), ktorý je však vďaka svojmu veku širokej verejnosti viac-menej nedostupný (vyšiel vo vydavateľstve Tatran v Bratislave).

Turčány, predovšetkým ako básnik, volil trochu inú cestu ako M. M. Dedinský. Tento, vďaka svojím jazykovým dispozíciám, prekladal priamo z hebrejčiny a presne udával aj východiskové texty svojho prekladu. Dedinského text má skôr charakter filologického prekladu, napríklad neusiluje sa preklenúť jeho defektné miesta (upozorňuje na to v poznámkach a takéto miesta prekladá doslovne). Rovnako sa snaží zachovať strofické členenie i zvláštny, a pritom jednoduchý rytmus originálu.

Viac priestoru pre Turčányho Ako som už spomínala, najnovší preklad, či presnejšie prebásnenie Piesne piesní Viliama Turčányho je iné. Tým, že Turčány neprekladá priamo z hebrejčiny, ale prebásňuje jazykovú interpretáciu profesora Karola Gábriša, ponecháva viac priestoru v preklade pre básnika Turčányho. Nie je to teda presne filologický preklad, ale viac básnicky interpretačný. Strofy sú v ňom nepravidelné a Turčány uprednostňuje ich významové členenie. Veľký dôraz kladie na eufonickú stránku verša, realizuje svoju vlastnú metricko-rytmickú koncepciu (predlžuje verš a dáva mu jambické frázovanie), jeho jazyk je plný poetizmov.

Z hľadiska bežného kozumenta poézie sa text číta dobre. Podľa mňa totiž vyhovuje najmä poetickým konvenciám súčasnosti, avšak stráca tým svoju originálnu patinu textu starého takmer 3000 rokov. Bežnému čitateľovi, a takých nás je väčšina, chýbajú za textom prekladu základné vecné poznámky týkajúce sa geografických názvov, ale aj iných odlišností najmä kultúrneho charakteru medzi desiatym storočím pred Kristom a našou epochou.

Z hľadiska prekladateľov nového vydania by bolo seriózne formou poznámok upozorniť na defektné miesta originálu, ktoré sú najväčšmi poznačené básnickou licenciou prebásňovateľa.

Veľpieseň Šalamúnova, prebásnil Viliam Turčány, Slovenský spisovateľ, Bratislava 2000

Autorka (1954) pôsobila na Katedre slovenskej literatúry a literárnej vedy FF UK