Reklama

Andy Warhol - fikcia

"Jednoducho nás priklincoval a povedal: Toto ste, či sa vám to páči, alebo nie. A bolo to fascinujúce a šokujúce, lebo sme na to neboli pripravení." Slová, ktorými spomína Thomas Sokolowski, riaditeľ Múzea Andyho Warhola v Pittsburghu a jeden z autorov filmových šotov o Andym Warholovi, na tohto "kráľa pop-artu", sú pre Warhola, jeho život a umenie príznačné. Dokonca, dalo by sa povedať, eklatantné
Počet zobrazení: 2494

"Jednoducho nás priklincoval a povedal: Toto ste, či sa vám to páči, alebo nie. A bolo to fascinujúce a šokujúce, lebo sme na to neboli pripravení." Slová, ktorými spomína Thomas Sokolowski, riaditeľ Múzea Andyho Warhola v Pittsburghu a jeden z autorov filmových šotov o Andym Warholovi, na tohto "kráľa pop-artu", sú pre Warhola, jeho život a umenie príznačné. Dokonca, dalo by sa povedať, eklatantné.

Keď sa raz Warhola niekto spýtal, aký epitaf by chcel mať vytesaný na náhrobnom kameni, odpovedal: "Chcel by som, aby tam bolo slovo fikcia." A fikcia v jeho prípade znamená tvorenie. Napokon, sami často používame termín "fíkcia našej predstavivosti." Práve toto slovo brilantne vystihuje podstatu Warholovej účasti na scéne nielen umeleckej kultúry 20. storočia. Warhol verejný i zverejňovaný bol sám fikciou, pretože veril, že je tým, čím Amerika chcela, aby bol... že bol taký, akého ho chceli vidieť Američania. On, útly a chudorľavý človek, už napohľad s chorou pleťou, s bielymi odstávajúcimi vlasmi parochne, gay (aspoň sa to o ňom hovorilo), zasiahol do dejín svetového výtvarného umenia viac, ako by sa to od syna chudobných prisťahovalcov zo Slovenska očakávalo.

Warhol sa stal mýtom a je ním dodnes. V súčasnosti sa oňho bijú dokonca i tí, čo ešte pred takmer dvanástimi rokmi ani netušili, že vôbec existoval. Nevedeli, že jestvoval nejaký Andrej Warhola, Andrej, Andrijko, ako ho volali, ktorý vyrastal v úbohej pittsburghskej štvrti zvanej Ruská dolina a ktorého rodičia prišli do USA z Mikovej na východnom Slovensku.

Pritom tí, ktorí sa dnes k nemu hrdo hlásia, ešte pred pár rokmi vonkoncom nechápali, prečo by sa mali zaoberať niečím podobným, ako je, či bol (a znovu sa objavil) pop-art. Warhol však ostal a bude zakotvený v dejinách umenia a kultúry ako fakt. Fenomén. A ako už spomínaná fikcia. Fikcia amerického spôsobu života, lebo to, čo robil, je primát a doména ich spôsobu života - takpovediac "značka kvality". Bez nej by akékoľvek pokusy vysvetľovať umelcovu tvorbu, alebo ju identifikovať, boli zbytočné. Rovnako zbytočné by bolo analyzovať stopu, akú zanechal v dejinách ľudskej kultúry.

V určitom zmysle sa to (pochopiteľne, s ohľadom na rozsah, materiál a jednotlivé disciplíny) v rámci veľkého východoeurópskeho turné pokúša naznačiť umelcova putovná výstava v Slovenskej národnej galérii v Bratislave Andy Warhol Jeho umenie a život (1928 - 1987), usporiadaná v spolupráci s Veľvyslanectvom USA, zložená zo zbierok Múzea Andyho Warhola v Pittsburghu.

Príchod spojený s rizikami Na rozdiel od predchádzajúcich prehliadok Warholovej tvorby u nás, prišiel Warhol na Slovensko tentoraz doslova autentický. Presnejšie - vrátil sa k nám veľkým oblúkom. Dá sa povedať, tak trochu aj domov. Bohužiaľ, podobná metafora nenapadla nikomu inému zo zúčastnených aktérov na vernisáži výstavy, len prítomnému riaditeľovi tlačového a kultúrneho oddelenia amerického veľvyslanectva v Bratislave.

Lenže príchod Warhola na Slovensko bol spojený so všetkými možnými rizikami. Či už ide o samotný výber umelcových diel, presnejšie prístup kurátorov k tomuto výberu, ktorý býva spravidla motivovaný ich odvahou nechať "cestovať" umelecké diela dlhší čas po inom - v tomto prípade cudzom - kontinente. Nuž, a opatrnosť, s akou k tomuto výberu pristupovali, je evidentná.

Okrem notoricky známych serigrafií a niekoľkých takmer anonymných objektov, sa na výstave objavili niektoré zo známych Warholových diel, realizovaných technikou sieťotlačového tušu na syntetickom polymérovom nátere na plátne.

Mao, Dorothy a Roy Lichtensteinovci, ale aj Socha slobody v "maskáčoch" a Hamburger s veľkým H hľadia na nás priamo bez zábran, v akýchsi strnulých pózach a umelo sa tváriacich úsmevoch. Akoby tu mali ostať, spolu so všetkým, čo výstava "obnáša", navždy. Navždy hamburger, navždy fľaša coca-coly...

Mimochodom, táto legendárna ikona pop-artu je v kolekcii výstavy zastúpená len symbolicky - drobnou sieťotlačou ešte z roku 1962, bez svojej okázalej monumentalizujúcej sily, akou si zvykla na ľudstvo pôsobiť už niekoľko desaťročí. Zato symbol dolára vo svojej sieťotlačovej podobe na nás útočí celkom asymbolicky a konkrétne, dokonca až hrozivo, evokujúc všetko to, čo sa s ním odjakživa spájalo a spája - moc, bohatstvo, násilie, ponižovanie.

Napokon, tak nejako o sérii sieťotlačí na túto tému, tvoriacich jednu z dominánt výstavy, podobne ako aj o zostave desiatich obrazov plechoviek Campbellovej polievky z roku 1968, hovorieval aj sám Andy Warhol.

Skúsenosti so západnou kultúrou V katalógu výstavy sa píše: "Kríže a symboly dolára sú vo svojej podobe zavádzajúco jednoduché a predsa provokatívne, ich silne pôsobiace zobrazenie vyvoláva v mysli násilie a modifikáciu vnútorne obsiahnutú v súčasnej západnej kultúre." Aj Warhol mal s ňou koniec-koncov vlastné životné (takmer smrteľné) skúsenosti. Začiatkom 60. rokov, ale aj na ich konci, keď Amerika dokázala silou potlačiť hnutie hippies a hnala sa dopredu na vlne hospodárskej konjunktúry vyvolávajúcej rastúcu závislosť Američanov od spotrebného tovaru, a teda aj konzumu, Andy Warhol opustil tvorbu portrétov a uprel svoj pohľad na obyčajný predmet, aby ho nazval umením.

Touto obyčajnosťou potom značkoval všetko, čo mu prišlo pod ruky. Dokonca aj hviezdy Hollywoodu a šoubiznisu, čo sa mu stalo takmer osudným. Marilyn Monroe, Eddie Sedgwicková, Judy Garlandová sa zrazu premenili na mladú tuláčku - feministku Valériu Solanasovú, ktorú Warhol obsadil do svojho filmu Ja, muž. Odvďačila sa mu tým, že doňho 3. júna 1968 vpálila guľku zo svojej 32-kalibrovej pištole, ktorú si priniesla do jeho legendárnej Továrne (Factory).

Celebrity na zádušnej omši Warhol - fikcia a sám živý symbol Ameriky - sa začal tejto Ameriky báť. Utiahol sa do ústrania vlastného bytu a stýkal sa len s tými najvernejšími a najbližšími. S bratom, priateľmi ako boli Billy Name, Dennis Hopper, Debby Marie, alebo jeho neskorší biografista Victor Bockhries.

Skončilo sa obdobie undergroundových projektov s kapelou Velvet Underground, minimalistických filmov, happeningov, šialených extravagantných predstavení, sériových monumentálnych grafických tlačí, objektov a všetkého s tým spojeného. Tie, žiaľ, na výstave hoci len v drobných ukážkach, chýbajú. Pripomína ich iba krátky filmový dokument producenta Jeffa Svimmera, ktorý pozostáva z televíznych šotov o Andym Warholovi od Calvina Kleina, prinášajúci výpovede o umelcovi a jeho tvorbe z úst jeho brata Paula Warholu a ďalších z okruhu jeho blízkych.

Chýbajú však aj iné diela na výstave, ktoré by na nej právom mali byť. Napríklad povestné portréty z druhej polovice 70. rokov, ktoré vytvoril v čase, keď "jeho duch už vyschol" a ktoré reprezentuje hádam len povestná Marilyn Monroe v štyroch podobách (1979-86). Nechýba však jeden z obrazov - Lebka (1976) - naznačujúcich smer umelcových úvah nielen po prežitom atentáte, ale aj po smrti matky Júlie, ktorá sa oňho starala po celý život.

Andy Warhol ako fikcia amerického spôsobu života v skutočnosti prestal byť Andym Warholom - umelcom verejným. Dokonca si na ochranu svojej osoby najal dobre organizovanú skupinu bodyguardov. Napriek tomu, že na začiatku 80. rokov dokázal vzbudiť záujem nastupujúcich mladých umelcov ako živá legenda popu, jeho energia sa už vytrácala. Podvedome začal maľovať Poslednú večeru, svoju záverečnú jednoobrazovú výstavu. Po operácii žlčníka v roku 1987 náhle zomiera na akútnu srdcovú príhodu.

Na zádušnej omši v New Yorku sa zúčastnili mnohí z tých, ktorým prisúdil placet ich podoby a postavenia v konzumnej spoločnosti - či sa im to páčilo alebo nie - aj keď sa z nich stali medzitým už vyhľadávané celebrity. Mick Jagger, Frank Zappa, Diana Ross, Michael Jackson a ďalší, všetci figurujúci ako atribút spoločenského systému, proti ktorému pôvodne vystupovali.

Čo chýba bratislavskej výstave Umelecký kritik Andrew Graham-Dixen hovorí, že Andy Warhol zbadal súzvuk medzi predmetom spotreby a kultúrou života, ktorý ho priviedol na svet. Preto kládol Chrysler, marlborky, plastikové obaly a hamburger na tú istú úroveň ako človeka. Zabalil ich vo svojej tvorbe do šatu vysokého umenia, aby poukázal na to, že ľudia sú nútení "dobrovoľne" sa správať tak, ako sa to vyžaduje v spoločnosti, v ktorej žijú. I keď je to niekedy smiešne, trápne a naivné.

Pravdepodobne aj z toho dôvodu sa Warhol vo svojich serigrafických portrétoch z obdobia 70. a 80. rokov ich protagonistom vlastne vysmieva. Pozerá sa na nich skrze prsty, ako na produkt spoločensko-politického systému, ktorý ich zrodil len preto, aby ich obrátil na svoj obraz.

Je iba na škodu veci, že tieto diela, či charakteristické príklady takejto Warholovej tvorby na výstave takisto chýbajú (zato sú prítomné insitné kresbičky jeho matky, ktoré v kontexte výstavy pôsobia prinajmenšom rozpačito). Totiž práve tie sa stali apoteózou trosiek tzv. industriálnej civilizácie, ako ich stelesňoval vo svojom diele i svojím chovaním tento častý návštevník nočného diskotékového klubu Štúdio 54 v New Yorku, maliar, grafik, filmár, fotograf, herec, módny návrhár, spisovateľ a vydavateľ časopisov. Skrátka, multimediálny umelec - kráľ pop-artu a pop-star.

Záujem o získanie pozostalosti Úsilie, aby sa Warhol vrátil na Slovensko, sa zo strany kompetentných a zainteresovaných objavilo ešte v roku 1988. Vtedy Slovenská národná galéria spolu s vtedajším Ministerstvom kultúry, po získaní informácií o možnosti získať časť umelcovej pozostalosti, prejavila o tohto umelca záujem. Dokonca predložila i návrh, aby bola kolekcia Warholových diel exponovaná v hlavnom meste Slovenska, pričom odporučila, aby sa tieto diela zapísali do majetku SNG. Alebo, ak by na tom darcovia trvali, aby sa trvalo exponovali v zriadenom umelcovom múzeu v Medzilaborciach. Preto nebolo fér, keď sa v tom čase vytvorila v médiách okolo Warhola kampaň, zameraná voči tzv. kompetentným, nehovoriac už o tom, že niektorí z tých, čo ju vyvolali, dovtedy ani netušili, že Andy Warhol má svoje korene na Slovensku.

Slovenská národná galéria potvrdila, konkrétne Johnovi Warholovi (jednému z troch členov kuratória, ktoré sa stalo správcom pozostalosti Andyho Warhola - ďalšími boli umelcov druhý brat Paul a šéfredaktor časopisu Interview F. Hughes) záujem o získanie tejto pozostalosti, avšak súhlas na to od nich nezískala. Celá záležitosť sa v zmysle diplomatického protokolu vybavovala prostredníctvom Ministerstva kultúry a bývalého Československého veľvyslanectva v USA. Doslova groteskne pôsobili v tom čase medializované požiadavky na nakrútenie filmu o galérii Andyho Warhola na Slovensku, ktorý by propagoval jeho dielo, keď v skutočnosti zatiaľ nebolo čo filmovať. Napriek tomu sa odpoveď SNG na túto požiadavku v zmysle, že "zatiaľ niet čo filmovať", chápala a interpretovala ako neochota, alebo nejaký iný zámer.

To však nič nemení na veci, že Andy Warhol je medzi nami, hoci len prostredníctvom putovnej výstavy v Slovenskej národnej galérii. A je tu s ním aj jeho fikcia. Ako konkrétny fakt.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama

Blogy a statusy

Reklama