Ovocie ponovembrového vývoja
Dve mimoriadne schôdze snemovne, ku ktorým vyprovokovala poslancov kauza Českej televízie, preukázali, že v nich šlo predovšetkým o veci iného charakteru než boli heslá, ku ktorým sa obe strany uchýlili: uchovať princípy právneho štátu, resp. ubrániť slobodu slova. Pravú podstatu vyjavili dva januárové piatky v dolnej komore parlamentu.
"Vie si niekto z vás predstaviť, že by k rovnakému konfliktu, k rovnakej kríze dospela ČT za situácie, keby na čele rady stál pán doktor Grygar?" položil predseda KDU-ČSL Jan Kasal rečnícku otázku, keď snemovňa rokovala o súčasnej situácii v Českej televízii. Ku Kasalovej ilúzii o pokoji vo verejnoprávnej televízii pred ôsmimi rokmi prispelo, že v čase mandátu zmienenej rady sa stal vďaka účasti KDU-ČSL v koalícii na čele s ODS podpredsedom ČNR, neskôr Poslaneckej snemovne a tým tiež predsedom jej mediálnej rady. Už vtedy bola zakotvená zásada, ktorú dnes kritizuje, že si partneri opozičnej zmluvy rozdelili všetko.
Problémy od počiatku Vráťme sa však k ČT a rade z čias zrodu ČR. Spory vtedy nevznikali z jednoduchého dôvodu: do českých redakcií spravodajstva a publicistiky v elektronických masmédiách vtedy zhromaždili ich riaditelia tých, ktorí jednoznačne podporovali spôsob spoločenskej transformácie, ako ho presadzovali ODS a ODA za asistencie KDU-ČSL. Druhí redaktori zostávali vo federálnej televízii a rozhlase. Medzi kampane českej pravice patrila vtedy okrem iného kritika "peňazovodu na Slovensko" a vytváranie psychózy ústretovej pre rozpad spoločného štátu. Svoju rolu zohrali v tomto procese vtedajší riaditelia oboch českých elektronických médií Ivo Mathé (ČT) a Jiří Mejstřík (ČRo). Oboch si vybrali politici vládnych strán medzi skúsenými pracovníkmi štátneho rozhlasu a štátnej televízie z čias normalizácie.
Na čele československých staníc ponechali tzv. osemašesťdesiatnikov - Jiřího Kantůrka v televízii a Františka Pavlíčka, neskôr Richarda Seemana v rozhlase. Mediálnej politiky sa vo vládnej koalícii zmocnila ODA. Tá ovplyvňovala zloženie prvých mediálnych rád - najmä tzv. Rady veľkej (Rada pre rozhlasové a televízne vysielanie), lebo tá prideľovala licencie súkromným rádiám a televíziam - a mediálnu legislatívu (Michal Prokop). Mala svojich exponentov aj priamo vo vedení českých masmédií (napr. Jan Štern ml.). ČT aj ČRo boli vtedy obsadené tak, aby rozpor s politickou reprezentáciou vzniknúť nemohol. Problémy boli inde. Ako povedal Kasal v citovanom prejave: "Tvoril sa duálny systém, boli teda spory medzi verejnoprávnymi a súkromnými televíziami, pripomínam neustále diskusie na tému koncesionárske poplatky..."
Dvojaký meter Politický spor po rozpade pravicovej koalície smeroval k spôsobu vytvárania mediálnych rád, predovšetkým Rady ČT na čele s ideologicky orientovaným a predovšetkým ľudsky nedozretým politológom Miroslavom Marešom. Bolo to podobné ako v prípade, keď stál na čele rady predchádzajúci odborne fundovaný a ľudsky vyzretý človek - Jan Jirák. Predseda Jirák (nominovaný v roku 1997 ODA) abdikoval 2. februára (spoločne s Alenou Kinclovou a Václavom Erbenom, ktorí boli nominovaní ČSSD) deň potom, čo nastúpil Dušan Chmelíček do funkcie generálneho riaditeľa ČT a rada bola odvolaná 10. marca. Poslednú radu ČT odvolala snemovňa 12. decembra 2000 v deň, keď bol odvolaný generálny riaditeľ Chmelíček a ďalší dvaja (Peter Hájek a opäť Václav Erben - návrhy ČSSD) 10. januára 2001. O kritizovanom spôsobe voľby tejto Rady ČT v apríli 2000 píše šéfredaktor Listov Václav Žák v článku pre HN (8. januára 2001): zvolená bola "podľa rovnakého kľúča ako rada v roku 1997 - miesta sa rozdelili podľa počtu poslancov v snemovni, pričom sa KSČM vyradila z hry. Vtedy sa na tom obchode veselo a bez protestu podieľali strany dnešnej štvorkoalície."
Prečo ale rovnaký pokrik nie je okolo Rady ČRo na čele so zmieneným posledným ústredným riaditeľom niekdajšieho Čs. rozhlasu Richardom Seemannom? Aj ona už vymenila generálneho riaditeľa ČRo. Od jesene 1993 ním bol pretendent politických kruhov, ktoré sa aj v súčasnej kauze najviac angažovali, jeden z iniciátorov výzvy Ďakujeme, odíďte - Vlastimil Ježek. Tento novinár, známy svojimi sympatiami k ODA vystriedal s prichádzajúcou jeseňou 1993 J. Mejstříka. Zrejme tu hrá svoju úlohu fakt, akým televízia ovládla vytváranie virtuálneho sveta a tým trvalo ovplyvňuje verejnú mienku. Rozhlas, ktorého vplyv vyvrcholil v 50. rokoch, predsa len nie je v prvom pláne tých, ktorí by chceli hrať významnú úlohu vo virtuálnom svete. Rozpor pracovníkov spravodajstva s Jiřím Hodačom, ktorý bol zvolený 20. decembra 2000 za generálneho riaditeľa ČT, sa na verejnosti prezentoval ako spor o slobodu slova a Hodača prezentovali ako človeka ODS (sám k tomu prispieval častými kontaktmi s niektorými politkmi).
Peniaze "až v prvom rade" Nechcem teraz pripomínať hypotézu, že napríklad za bezvýhradnou podporou Vladimíra Železného (a pomocou) Hodačovi je boj o balík reklamy. Sú to peniaze, ktoré ČT vypláca za program. Ivo Mathé, skúsený ekonóm Zelenkovej ČsTV (producent mal vo výrobnom štábe postavenie ekonomického riaditeľa) zaviedol, v spolupráci s producentami (v Zelenkových časoch vedúcimi tvorivých skupín) zvláštnu kooperáciu, v ktorej významnú úlohu hrali súkromné firmy s ich osobným podielom. Odtiaľ tie permanentné protesty, v ktorých si tímy autorov odovzdávali štafetu podobne, ako si ju odovzdávali všetci traja generálni riaditelia po Ivovi Mathém. Keď sa Jakub Puchalský snažil narušiť zaužívané vzťahy, dohnali ho k abdikácii. Po ňom Rada ČT zvolila Dušana Chmelíčka. Tohto právnika si priviedol Puchalský, a tak niet divu, že sa proti jeho menovaniu zdvihla podobná vlna odporu. Keď sa však začali vracať objednávky "osvedčeným" tvorivým tímom a pominula sa Puchalského snaha rozbiť zavedené klany, sprevádzali búrlivé protesty aj Chmelíčkovo odvolanie.
Po zvolení Jiřího Hodača za generálneho riaditeľa sa objavila znovu obava tvorivých tímov o zárobok, obava, či bude zachovaná situácia, v ktorej sú medzi rovnými niektorí predsa len rovnejší. K protestujúcim sa pridali spravodajcovia. V spravodajstve ČT charakterizovali éru generálneho riaditeľa Iva Mathého sympatie k určitým politikom. Už som sa zmienil, ako politici ODA ovplyvňovali transformáciu elektronických masmédií. Po roku 1997 - zlomovom pre transformáciu riadenú pravicou - prešli tieto sympatie k Únii slobody. Prispieval k tomu dlhodobý nezáujem V. Klausa o mediálnu politiku - na rozdiel od jeho oponentov v ODS. Jozef Zieleniec vynikal svojím "špecifickým vzťahom k niektorým novinárom" a Jan Ruml mal už ako minister vnútra "svojich" ľudí medzi novinármi. Hana Marvanová (spolu s Michalom Prokopom) najviac ovplyvňovala mediálnu legislatívu. A tí - spolu s niektorými pohrobkami ODA (napr. exredaktorom Slobodnej Európy Karlom Kühnlom) tvoria dnes US. Po tzv. sarajevskom atentáte pochopil konečne Klaus a jeho ľudia význam masmédií (predovšetkým televízia) na tvorbu verejnej mienky. Tu je príčina partajného sporu o vplyv na "nezávislú" ČT.
Jan Čulík, ktorý z Glasgowskej univerzity sleduje a komentuje české dianie, cituje vo svojej štúdii zo zásad verejnoprávnej spoločnosti BBC rad ustanovení, ktoré by ČT mala prijať. Jeho skepsa v otázke možného zlepšenia daného stavu vyplýva z faktu, že existovalo niekoľko márnych pokusov sprofesionalizovať spravodajstvo ČT. Ani jeden z tých, ktorí prišli po Ivovi Mathém, nemal skúsenosti z riadenia väčšieho kolektívu ľudí. U Hodača prekvapuje, s akou naivitou šiel do televízie, kde pomery v spravodajstve už predsa poznal. Ak mal byť jeho postup začiatkom procesu profesionalizácie spravodajstva, nemohol sa skončiť inak, ako sa skončil. A tak je výsledkom celej kauzy len prijatie novely zákona o ČT. Politici sa dokázali zhodnúť na rozdelení kompetencií navrhovať členov mediálnej rady a ich voľby medzi organizácie občianskej spoločnosti na strane jednej a Parlament na strane druhej. Štvorkoalícia sa upína k delenej voľbe, no napriek heslám o nezávislosti ČT len zle zastiera fakt, že chce iba získať časť hlasov pre seba, ako protiváhu snemovni, kde majú kvalifikovanú väčšinu ODS a ČSSD. O profesionálnu, skutočne verejnoprávnu Českú televíziu, ide, samozrejme, až na druhom mieste.
Autor je český publicista
