Referendum o NATO by bolo barličkou

Ministra obrany SR Jozefa Stanka sme si na februárový Klub nového SLOVA pozvali ako osobu, ktorá sa môže kompetentne vyjadriť k dvom tematickým okruhom - k bezpečnostnej problematike, ktorej sa venuje dva mesiace ako šéf rezortu obrany a k otázke česko-slovenských vzťahov, ktorou sa predtým intenzívne zaoberal na poste veľvyslanca SR v Prahe. Práve tejto tematike venoval aj svoje úvodné slová:

"Ak mám zhodnotiť to, čo sa nám podarilo v poslednom čase, musím povedať pár slov o dvoch rozhodujúcich historických udalostiach. Jednou bol vznik Československa a druhou jeho rozdelenie, pretože obe majú veľký význam pre ďalší vývoj česko-slovenských vzťahov. Vznik Československa je stále veľmi málo doceňovaný, a to nielen na Slovensku. Ja som často používal výrok, ktorý predniesol klasik slovenskej politiky Andrej Hlinka pri 10. výročí vzniku ČSR v roku 1928, keď povedal, že vznik Československa je najvýznamnejšou udalosťou v dejinách Slovenska. Ja si k tomu dovolím povedať, že to platí aj po takmer osemdesiatich rokoch. Česká strana nikdy nedodržala Pittsburskú dohodu, nikdy neuznala v spolužití princíp "rovný s rovným". Predsa si však myslím, že ide o veľmi zásadnú historickú udalosť. Keby nebol chcel rozdelenie Česko-Slovenska v roku 1992 (bez ohľadu na jeho rôzne politické interpretácie) silnejší, informovanejší, bohatší a aj schopnejší partner - a tým bola v tom čase česká strana, tak by k nemu nebolo nikdy došlo. Samozrejme, mnohým vyhovovalo, že sme museli uspokojiť národno-emancipačný záujem Slovenska. Inak to nešlo. Som však hlboko presvedčený, že záujem o rozpad federácie bol z českej strany preto, že vtedajšia garnitúra vo vláde nechcela, aby Slovensko zdržiavalo Českú republiku v jej úsilí o integráciu do EÚ alebo do euroatlantických štruktúr. Čiastočne im dal potom vývoj za pravdu.

Až keď prišli nové politické garnitúry nezaťažené traumou tohto rozdelenia, mohli sa po voľbách v roku 1998 začať normálne vzťahy, ktoré sme u nás aj v ČR nazvali nadštandardnými, a to preto, lebo takéto vzťahy existujú medzi bežnými občanmi oboch republík. Politici sú povinní to reflektovať. Takže, nešlo o žiaden veľký problém, ani o žiadnu veľkú zásluhu súčasných garnitúr. Tie predchádzajúce však evidentne oddeľovali Slovenskú a Českú republiku. Oddeľovali ju preto, lebo chceli svojim voličom dokázať správnosť tohto kroku. A tak sa stalo, že sa začala veľmi systematicky budovať česko-slovenská hranica, ktorá neexistovala a pevne verím, že ani nebude. Z toho vlastne vyplýva aj zložitosť postavenia veľvyslanca v tomto prostredí. Všetko čo sa deje v ČR, sa dá použiť na Slovensku, či je to negatívne alebo pozitívne. Z hľadiska veľvyslanca je to dosť náročné. Preto som nečakal len so založenými rukami, kým bude odo mňa niečo chcieť minister Kukan, ale snažil som sa práve z tejto pozície úrad viesť.

Podarilo sa dokončiť delenie majetku. Aj Mečiarova garnitúra nechcela nakoniec na piešťanskom stretnutí už nič iné, len vrátenie zlata. Vrátili sa obidva symboly - zlato i Bojnický oltár. Okrem toho sa odpustila požiadavka v rozsahu 26 miliárd korún, ktorú pri delení Československej štátnej banky uznali aj istí funkcionári zo slovenskej strany. Česká strana túto požiadavku Slovensku odpustila na platforme toho, že si každý usporiada svoje pohľadávky a záväzky u seba a presunie sa len zlato.

Druhou vecou, ktorú sa podarilo usporiadať, sú občianske vzťahy. Dnes každý, kto žije na území druhého štátu, môže mať dvojité občianstvo. Ale len za predpokladu, že k 31. decembru 1992 bol občanom Česko-Slovenska a odvtedy žije na území druhého štátu. Usporiadanie občianskych vzťahov je veľkou vecou. Český zákon o strate a nadobúdaní štátneho občianstva pôvodne zakazoval dvojité občianstvo a dokonca hovoril aj o tom, že keď chce byť niekto českým občanom, podľa paragrafu 17 musí byť prepustený zo štátneho zväzku svojej krajiny. Na základe toho 251 tisíc Slovákov, ktorí chceli žiť v ČR ako plnohodnotní občania, požiadalo o prepustenie zo slovenského štátneho zväzku. Potom, čo sa vzťahy usporiadali a bolo možné dvojité občianstvo aj v ČR, Slovensko zareagovalo tým, že Slováci, ktorí v dôsledku tohto diskriminačného zákona požiadali o prepustenie zo zväzku, môžu sa opäť vrátiť do náručia SR. Stačí požiadať o dvojité občianstvo Slovenska. Zatiaľ túto možnosť využilo okolo 15 tisíc ľudí.

Treťou oblasťou je liberalizácia prístupu k vysokoškolskému štúdiu. Českí ministri školstva nechceli ani počuť o zmene dohody, ktorú urobili predchádzajúce garnitúry. Podľa nej bolo možné prijať do prvého ročníka na jednej aj na druhej strane recipročne len 80 študentov. Tak sa stalo, že z 2500 študentov v roku 1992 klesol stav v nasledujúcom roku na 350. Vďaka ministrom Sokolovi, Zemanovi a slovenskému Ftáčnikovi sa podarilo odstrániť túto bariéru reciprocity. V roku 1999/2000 na české vysoké školy prijali už 950 slovenských študentov s tým, že môžu na nich študovať za rovnakých podmienok ako domáci študenti. Vo vzťahoch SR a ČR sa tiež zdokonalil celý systém dohôd v oblasti legislatívy, ktorý nám umožňuje vymieňať si preložené normy, ktoré potrebujeme pre aproximáciu práva s EÚ."

V čase vášho odchodu z diplomatického postu v Čechách riešila táto krajina vyslobodenie svojich dvoch občanov Pilipa a Bubeníka z kubánskeho väzenia. Ako to bolo s našou spoluúčasťou na ich vyslobodení?
- To bola ukážka toho, aké je dôležité, aby mala krajina vyváženú diplomaciu. SR ju má aj s krajinami, ktoré by z viacerých dôvodov mohli byť chápané ako problémovejšie. Druhou dôležitou vecou je úloha tzv. tichej diplomacie, pretože nie vždy sa dá všetko vyriešiť svalnatými výrokmi a odsúdeniami. Keď som sa v Prahe lúčil s Petrom Pitthartom, posťažoval sa mi, že nevie, ako dostať svoj list k Fidelovi Castrovi. Využil som fakt, že deň predtým minister Kukan deklaroval podporu Slovenskej republiky českej diplomacii v otázke vyslobodenia týchto dvoch pánov. Ponúkol som mu možnosť, ktorú okamžite využil a na druhý deň sme odoslali list diplomatickými kanálmi tam, kam patril. Za dva dni bol Petr Pitthart pozvaný do Havany. Výsledok je ten, ktorý už poznáte.

Čo nám ešte chýba k tomu, aby sme sa stali právoplatným členom NATO? O čo sme horší, za súčasnej situácie, ako boli Česi, Poliaci, Maďari, ktorí už sú členmi aliancie? Ako vidíte naše perspektívy?
- Nechcel by som nás porovnávať s Maďarskom a Českou republikou. Pokiaľ ide o reformu armády a rôzne transformačné kroky, postupujeme štandardne a domnievam sa, že sa nemáme za čo hanbiť. Dôležité bolo, aby naša vôľa a naše odhodlanie zodpovedalo aj konkrétnym činom na jednotlivých ministerstvách. Z rôznych dôvodov sa vyskytli viaceré pochybnosti o úprimnosti našich slov a nášho záujmu. Vychádzali z postojov jednotlivých ľudí, ktorí prichádzali do kontaktu s predstaviteľmi aliancie a podobne. Programové vyhlásenie vlády hovorí, že optimálnym variantom garantovania bezpečnosti SR je získanie plnohodnotného členstva v aliancii. Ak to myslíme vážne, mali by sme pre to niečo robiť. Ja som pristúpil k funkcii ministra obrany ako manažér, ktorý má stanovený cieľ a chce robiť konkrétne kroky, aby ho dosiahol. Veľmi dôležitý je pražský summit aliancie v roku 2002, na ktorom sa bude s najväčšou pravdepodobnosťou o rozšírení hovoriť. Inak by musela aliancia poprieť politiku otvorených dverí, ktorú prijala už na washingtonskom summite v roku 1999. Domnievam sa, že Slovensko má šance, aby bolo prijaté alebo aspoň prizvané do aliancie. Za tých pár týždňov, ktoré na ministerstve pôsobím, sa vývoj pohol takým smerom, že sa dôveryhodnosť Slovenska i ministerstva zvyšujú. My, samozrejme, nemôžeme do roku 2002 zmodernizovať armádu a urobiť z nej malé flexibilné vojsko, ktoré je schopné zapojiť sa do kolektívnej obrany. To je nereálny cieľ. Ale o poctivosti našich úmyslov a nezvratnosti týchto krokov môžeme alianciu presvedčiť.

Navrhli vás na post ministra obrany za SDĽ na základe podpísanej dohody s SDK. Pavol Kanis bol prvý, kto v roku 1994 začal presadzovať vstup Slovenska do NATO. V dokumentoch SDĽ je však zakotvené, že vstupu do aliancie bude predchádzať referendum. Zatiaľ sa nekonalo. Ako sa na to pozeráte teraz?
- Ide o veľmi chúlostivú otázku. Pýtali sa ma na to novinári hneď na našom prvom stretnutí 29. decembra. Odpovedal som, že proces odobrenia vstupu do NATO prostredníctvom referenda je neštandardný a tým aj vyjadrujem vlastné stanovisko k tejto veci. Keby som však išiel hlbšie, vychádzam zo skutočnosti, že SDĽ ako prvá politická strana na Slovensku mala v tom čase také vyhranené stanovisko k vstupu do NATO, a to vďaka istému politickému nadhľadu i pohľadu na túto vec zo strany Pavla Kanisa. Či je potrebné vstup do NATO spojiť s referendom, je otázkou politických dohôd v čase, keď to bude nanajvýš aktuálne. Myslím si však, že ak medzi prvoradé ciele SDĽ v roku 1994 patril vstup do NATO, tak naši členovia, sympatizanti a voliči by mali byť tí, ktorí budú váhajúcu časť obyvateľstva presviedčať o správnosti tohto kroku. Pretože ten, kto sa potrebuje o referendum oprieť ako o barličku, je ten, ktorý v tejto veci nemá jasno. A z dnešnej politickej scény je to len SNS. Neviem teda, prečo by sme mali v tejto etape, nechcem tým ale nejako meniť či spochybňovať uznesenia SDĽ, pokiaľ ide o referendum, politicky pomáhať niekomu, kto má pochybnosti o správnosti tohto kroku, keď my tieto pochybnosti nemáme.

Prichádzate na Slovensko s ambíciami uplatniť sa vo vrcholných orgánoch SDĽ?
- Ešte vo federálnom zhromaždení som s veľkou chuťou využíval skúsenosti, ktoré som nadobudol v riadiacich funkciách. Preto chápem riadenie ako profesiu, ktorú mnohí podceňujú. Ten, kto chce riadiť ľudí, musí k tomu mať určité predpoklady, životné skúsenosti a teoretické znalosti. Pritom takmer vôbec nezáleží na jeho pôvodnom povolaní. Ja som napríklad strojný inžinier. Vedomosti a schopnosti, ktoré som využíval vo federálnom zhromaždení, využívam aj pri riadení ministerstva. Pokiaľ ide o SDĽ, nemám ambície stať sa nejakým straníckym funkcionárom. Som presvedčený, že najviac prospejem SDĽ, keď bude fungovať ministerstvo obrany tak, ako fungovať má. Pokúsim sa na ministerstve urobiť poriadok. Musím však povedať, že je to práca, ktorá, keď sa to podarí, mi dá riadne zabrať.

Váš predchodca bol známy tým, že veľmi vehementne, a aj úspešne bojoval za rezort vo finančnej oblasti. Podarilo sa mu jeho rozpočet skutočne navýšiť. V ľavicovej obci sa však jeho počínanie nestretlo s veľkým ohlasom. Vy ste začali podobne. Ako ďalej, pán minister?
- Napriek úsiliu môjho predchodcu Pavla Kanisa ani v jednom roku sa súlad medzi vecnými cieľmi a finančným krytím nedosiahol. Stále sa živila atmosféra, že sa postupom času nájdu niekde peniaze a nejako sa to vyrieši. Peniaze sa nenašli a v konečnom dôsledku to vyzeralo tak, že neustálym spoliehaním sa na túto previazanosť nebolo možné efektívne riadiť ani armádu, ani ministerstvo. Rozpočet má aj organizačnú, motivačnú a kontrolnú funkciu. Keď medzi nimi neexistuje súlad, celý systém sa rozleptáva. Mojím prvým cieľom, keď som na ministerstvo nastúpil, bolo tento súlad vytvoriť. Predložili mi na podpis materiál, v ktorom som našiel vetičku, že všetko je v poriadku, len treba nájsť ešte dve miliardy. Rozbehli sme teda akciu hľadania tejto sumy. Najprv sme hľadali u nás. Ministerstvo obrany našlo 890 miliónov. Vyčlenené účelové prostriedky na projekty približovania sme prerozdelili tak, aby ministerstvo dostalo ďalších 240 miliónov, čo aj vláda schválila. Zostalo teda 470 miliónov, ktoré vláda schválila tzv. metódou viazania, čiže budeme ich dostávať na základe predkladania jednotlivých projektov na ministerstvo financií. Súčasne sme prehodnotili programy prístupu k NATO a vypustili sme odtiaľ úlohu nazvanú "Použitie roja MIG 29 pre mierové operácie NATO", ktorá stojí 3,5 miliardy korún. Nechal som si vládou schváliť, aby som otázku mohol prerokovať s alianciou. O 3,5 miliardy sme teda znížili naše ciele. Dnes môžem povedať, že rozpočet MO je previazaný. Už treba len racionalizovať organizačné štruktúry a efektívne využívať prostriedky, ktoré z peňazí daňových poplatníkov obrana dostáva. Civilné riadenie MO má význam preto, lebo človek z civilu sa pozerá na armádu inak ako ten, kto v nej strávil celý život. Armáda je svojím spôsobom silná lobistická skupina, ktorá bola ešte pred desiatimi rokmi vnímaná ako niečo tajomné, do čoho nie je možné nijakým spôsobom zasiahnuť, a nie ako služba tomuto obyvateľstvu a národu. Toto ponímanie ministerstva prostredníctvom vyváženia medzi zdrojmi a potrebami som považoval za potrebné vybaviť v prvom rade.

Aký máte vzťah k médiám?
- Základnou súčasťou riadenia je komunikácia. Musíme lepšie komunikovať vo vnútri MO, s verejnosťou, parlamentom i s ostatnými ministerstvami. A to sa týka aj vo vzťahu k médiám. Dnes máme 50 percent ľudí, ktorí sú ochotní pripustiť, že náš vstup do NATO bude znamenať pre Slovensko lepšiu pozíciu a predpoklad na prosperitu a budúci blahobyt. Päťdesiat percent je málo. Aby sme boli dôveryhodní, musí ich byť nad 60 percent. To sa dá dosiahnuť jedine komunikáciou. A kto sprostredkováva tento styk? Novinári. Ja sa tejto komunikácii nevyhýbam.

Riadiaci pracovník na ministerstve obrany, aspoň to vyplýva z afér vo svete, sa dostáva k rôznym úplatkom. Ako sa tomu chcete vyhnúť vy?
- O niektorých mojich handicapoch a nedostatkoch, pre ktoré by som nemal byť menovaný na ministra obrany, som hovoril Republikovému výboru SDĽ, ale aj novinárom. Medzi ne patrí aj to, že som pracovne pätnásť rokov nebol na Slovensku. Slovenskú realitu spoznám sprostredkovane, neviem, čo je medzi nebom a zemou. K tomuto nedostatku som sa priznal i novinárom. Doteraz vyšli asi tri komentáre, ktoré hovorili, že je to moja najväčšia prednosť. Tým chcem povedať, že nie som previazaný s nijakými skupinami. To je jedna stránka veci. Druhá je otázka charakteru. Mám šesťdesiat rokov a nechcel by som si svoju povesť a kariéru zničiť tým, že by som išiel do nejakého dobrodružstva, ako ste naznačovali. To je jediná garancia, ktorú môžem dať. Jednako nemám tieto väzby a jednako obhajujem len záujem štátu. Okrem toho stále platí paragraf 158 o zneužívaní právomoci verejného činiteľa. Len neviem, či sa dostatočne v tomto prostredí využíva.

Ste vo funkcii 50 dní. Pán Kačer už niekoľkokrát povedal, že pôsobenie ministra sa zo strany NATO hodnotí pozitívne. Nemyslíte si, že isté množstvo ľudí pristupuje k nášmu vstupu do NATO so starým myslením?
- Ja mám tiež nejakú minulosť, mnohí ju poznajú. Verejne som svojim spolupracovníkom povedal, že kto z nich sa necíti dostatočne motivovaný, kto nie je dostatočne flexibilný, aby sa prispôsobil novým úlohám, musí z funkcie odísť. Potrebujem ľudí, ktorí sa dokážu transformovať. V Bruseli som vysvetlil pozíciu, s ktorou som prišiel na ministerstvo. Mohol som im ukázať len prístupy, lebo veľa som toho urobiť zatiaľ nemohol. Zmeny, ktoré sa udiali na ministerstve, vrátane personálnych, boli prijaté dobre.

Okrem SNS sú na Slovensku aj iné občianske združenia, ktoré sú za neutralitu Slovenska. SDĽ má ako prvoradú úlohu vstup do NATO. Je vedenie SDĽ skutočne presvedčené, že to chcú všetci jej členovia a sympatizanti? Navyše - napriek tomu, aká je v súčasnosti sociálna situácia na Slovensku, bojujete ešte za ďalšie peniaze pre MO...
- Otázka znie, ako si obranu predstavujeme. Schvaľovali sme bezpečnostnú stratégiu - prvý dokument, ktorý hovorí o životných záujmoch Slovenska, o možných rizikách a postupoch ako čeliť týmto rizikám. Z toho sa odvíja obranná a vojenská stratégia. Musíme mať predstavu o tom, ako obrániť Slovensko proti možným nebezpečenstvám, ako by mala vyzerať situácia v mieri, ako v prípade konfliktu, vo vojnovom stave. Môžeme porovnať, koľko peňazí bude stáť teritoriálna obrana celého Slovenska a koľko bude stáť obrana po vstupe do NATO, keď sa budeme môcť sústrediť len na jednu 97 kilometrovú hranicu, odkiaľ by mohlo hroziť nejaké nebezpečenstvo. Dá sa to jednoducho spočítať. Som presvedčený, že individuálna obrana bude drahšia ako obrana kolektívna. Bol som nedávno v Maďarsku a maďarský minister mi vysvetľoval, ako sa mení štruktúra ich priemyslu, aké impulzy dostáva maďarská ekonomika potom, čo Maďarsko vstúpilo do NATO. Prichádzajú k nim nové investície, kapitál a zdroje, ktoré umožňujú rozvíjať konkurencieschopný priemysel. Do Českej republiky prišlo v minulom roku 6 miliárd priamych investícií, rok predtým 5 miliárd. Je namieste otázka: Je bezpečnosť a prosperita spojená? Má to nejaký význam? Toto sú ekonomické fakty. Opieram sa o uznesenie SDĽ, keď hovorím o NATO. Veľmi záleží od toho, ako bude novelizovaná ústava, pretože podľa dnešného stavu by sme nemohli pristúpiť k článku 5. Washingtonskej zmluvy, na základe ktorého sa staneme plnohodnotnými členmi Severoatlantickej aliancie.

Uvažuje sa do budúcnosti s reorganizáciou správy štátnych hmotných rezerv?
- NATO chce, aby sme previazanosť dosiahnutú v roku 2001 mali až do roku 2010. To znamená, aby sme metódou obranného plánovania, čo je vlastne istá optimalizácia cieľov a prostriedkov, zreálnili naše koncepčné predstavy. Z Bruselu nám hovoria: Keď chcete mať takúto armádu, vaša ekonomika to neutiahne. Jedna z prvých úloh, ktorá bude prijatá v krátkom čase, bude urobiť koncepčné riadenie ministerstva tak, aby reálne zodpovedalo možnostiam. To sa potom dotkne všetkého, vrátane hmotných rezerv. Ide o to, aby sme čo najviac eliminovali subjektívny faktor, a to sa dá len modernými metódami. Vrátane matematických modelov a výpočtových metód. Aby nedostal najviac ten, kto má širšie lakte alebo je najbližšie k ministrovi. Treba to vzájomne previazať tak, aby výsledkom bola malá moderná, z veľkej časti profesionalizovaná armáda, ktorá dokáže ochrániť Slovensko a byť prínosom pre kolektívnu obranu. Toto je cieľ. Keď jeho dosiahnutie stojí určitý balík peňazí a my máme len vyčlenenú sumu, tak cieľ dosiahneme za primeraný počet rokov. Na tom teraz pracujeme. V takejto podobe to doteraz nebolo urobené, pretože koncepcia reformy armády vychádzala z iných postojov, obyčajne z veliteľských požiadaviek. Na ministerstve sa často stretávam aj zo strany vojakov s nízkou ekonomickou dimenziou myslenia. Akoby si málo uvedomovali, že každé rozhodnutie niečo stojí, že to má svoje ekonomické väzby. Ekonomický aspekt akoby bol neustále potláčaný, no ten musí dostať prioritu.

Kto sa na ministerstve obrany tak veľmi zasadzuje za kúpu nových lietadiel?
- Som zásadne proti tomu, aby si ktorákoľvek politická strana privlastňovala takú výsostne odbornú vec, akou je koncepcia vzdušných síl Armády Slovenskej republiky. To je najlepšia cesta k tomu, aby žiadna koncepcia nebola. Keď sa z tlačovky dozviem, že vlastne to, čo presadzujem na nejakom kolégiu, je politika tej alebo onej strany, dokonca aj tej, ktorej nie som členom, tak ma to prekvapí, no zároveň nahnevá. Treba hovoriť o tom, aké sú naše ciele, čo je potrebné na ich dosiahnutie a či na to ekonomika má. Chcem, aby všetky tieto veci boli previazané. Garretova štúdia síce odporúča: nekupujte nič, ale čo to znamená? Nekupujte nič znamená nechať živelne dožiť súčasnú štruktúru letectva. Myslím si, že toto nie je najlepšie rozhodnutie. Pokúšam sa ukázať istú perspektívu. Samozrejme, sú tam funkcionári, ktorí sú spojení s letectvom, ktorí lietali na MIG-och, velili jednotkám atď. Taký je aj štátny tajomník Pivarči. Beriem ho však len ako jeden názor. V kolégiu je 25 ľudí a tam som nenašiel nikoho, kto by nesúhlasil s tým, aby sa vzhľadom na prostriedky slovenskej ekonomiky založila perspektíva letectva na podzvukových lietadlách. Takéto je aj odporúčanie ľudí, s ktorými som sa na danú tému radil. Samozrejme, budem sa usilovať, aby som čo najviac eliminoval rôzne vplyvy. To, či bude dostatočne zabezpečený vzdušný priestor, či treba 18 alebo 34, či 54, to sú také výsostne odborné vojenské otázky, že ja si netrúfam do toho nejako zásadne zasahovať. Aj preto teraz organizujem pre tých ľudí, ktorí sa nevedia rozhodnúť, konzultácie s inými odborníkmi, aby sme urobili čo najoptimálnejšie rozhodnutie. Niekedy to totiž vyzerá, ako keby sme najprv vybrali firmu a teraz niekto čaká na provízie. Verím, že som vás presvedčil o tom, že nie som zástanca takýchto postupov. Keď Rada obrany štátu nejako rozhodne, tak na základe toho by mal minister obrany možno ešte s niekým z vlády vypracovať určité zadanie pre vypísanie tendra, potom by malo nasledovať výberové konanie a následne by došlo k nejakému nákupu či lízingu. Keď to pôjde najrýchlejšie ako sa dá, tak prvé lietadlo by sem prišlo najskôr v roku 2003. Čiže dávno po mojom politickom živote vo funkcii, v ktorej zrejme skončím na budúci rok v decembri. Preto sa snažím konzultovať veci s viacerými politickými stranami, aby som im nepripravil rozhodnutia, za ktoré ma budú potom preklínať do konca života.

Má slovenská ekonomika financie na nákup nových lietadiel?
- Dnes má Armáda Slovenskej republiky štyri typy ruských lietadiel, ktoré dožívajú - MIG 29, MIG 21, SU 25 a SU 22. Dva z nich sú podzvukové a dva nadzvukové. Náklady na generálne opravy a náhradné diely sú také veľké, že slovenská ekonomika ich prevádzku neutiahne v dimenziách, ktoré sú potrebné na dostatočný výcvik pilotov. Otázka preto znie: Zanikne alebo nezanikne slovenské letectvo? Ja si politicky nikdy na seba nezoberiem, že budem hrobárom slovenského letectva. Treba urobiť niečo pre to, aby sme tieto štyri druhy ruských lietadiel, ktorých životnosť končí, nahradzovať podzvukovými viacúčelovými lietadlami, ktoré by mohli plniť isté funkcie pri obrane vzdušného priestoru SR a ktoré by umožnili, aby aj slovenské letectvo prispievalo ku kolektívnej obrane. To všetko v podmienkach ekonomiky SR. Je pripravená koncepcia, ktorú by mala schváliť Rada obrany štátu a tá rozhodne, či to takto bude alebo nie. Koncepcia obsahuje maximálny variant do roku 2010 kúpiť takto 54 lietadiel, čo by stálo 70 miliárd. Za určitých okolností môže byť týchto podzvukových lietadiel menej. Existujú najmenej štyri možnosti, ako tieto lietadlá kúpiť. Jednou sú tzv. offsetové programy, druhou barterový obchod s našimi výrobkami strojárskeho priemyslu. Maďari zvolili napríklad cestu tzv. second handu, čiže nákup už použitých lietadiel. Ďalším variantom je nákup s odloženou platbou napríklad na desať rokov.

Slovenské veľvyslanectvo má v Prahe dobrú povesť. Vy ste tam zakončili svoju činnosť, nazvime to efektnou kubánskou piruetou. Prenikanie kultúr Slovenska a Česka je len takmer jednostranné, smerom z Čiech na Slovensko. Nedalo by sa nejako pretlačiť trochu kultúry aj v opačnom smere?
- Vidíte, ako odhaľujete slabiny môjho pôsobenia v Prahe. Keď sa ma aj novinári pýtali, kde vidím najväčšie rezervy, vravel som im, že je to práve oblasť kultúrnych a vzdelávacích programov v českých médiách. Zrejme sú niektorí informovaní o tom, čo všetko sme robili pre to, aby sa presadili naše dobré veci napríklad v Českej televízii. Pretože zrozumiteľnosť slovenčiny rapídne klesá najmä medzi mladými ľuďmi. V konečnom dôsledku to vlastne znamená, že sa stráca alebo znižuje schopnosť vzájomného obohacovania. Druhý faktor je úplne komerčný. Strácame veľký trh, hlavne naši umelci. Toto sa nepodarilo, dovolím si tvrdiť, aj preto, že sme boli málo aktívni. Keď som v rezidencii urobil večeru pre bývalého riaditeľa ČT a šéfa dramaturgie, tak som ich presviedčal, že by mali pre to niečo urobiť. On sa ma spýtal, či to chce ešte aj niekto iný na Slovensku. Napriek tomu treba povedať, že v Českej republike dodnes existuje napríklad nostalgia za slovenskými pondelkami. Ostatne, práve minulý týždeň sa v Prahe uskutočnil Týždeň slovenskej kultúry. Dva mesiace predtým boli všetky predstavenia vypredané. V Prahe je jednoznačne slovenské umenie veľmi vítané a žiadané. Veľvyslanec je však pri takýchto veciach len sprostredkovateľ, ktorý nemôže urobiť viac, iba otvárať dvere. Ale slovenská inštitúcia, ktorá chce v Českej republike umiestniť svoje veci, tá musí byť hneď za ním a v tomto smere fungovať. To sa zatiaľ dostatočne dôrazne neuskutočňuje, preto sme aj v tejto oblasti tam, kde sme.

Pripravila redakcia