Som epik, musím myslieť na všetko

Spisovateľ Ladislav Ballek je rodák z obce Terany, okres Krupina. Narodil sa 2. apríla 1941. Pôvodným povolaním pedagóg, neskôr pôsobil ako redaktor Čs. rozhlasu v Banskej Bystrici, v denníku Smer, vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ, potom na odbore umenia Ministerstva kultúry, v Slovenskom literárnom fonde ako námestník riaditeľa a ako vedúci tajomník Zväzu slovenských spisovateľov. V rokoch 1992-94 a 1998-2001 pôsobil ako poslanec NR SR za SDĽ. Popri publicistike a literatúre sa vrátil aj k pôvodnému povolaniu a prednášal na Pedagogickej fakulte v Nitre, na Univerzite Komenského a na VŠMU. Je spoluzakladateľom Slovensko-českého klubu v Bratislave. Z jeho literárnych diel sú najznámejšie Agáty, Zlatý stôl, Čudný spáč a najmä Pomocník a Južná pošta, ktoré úspešne sfilmovali. Dramatizácie jeho diel prešli javiskami doma aj v zahraničí. Je ženatý, manželka Anna je sudkyňa, syn Rastislav divadelný režisér.

Gratulujeme k okrúhlemu jubileu. Život sa začína po šesťdesiatke, ba istý Goethe, tiež dobrý autor, sa naplno rozbehol až po osemdesiatke. Teda času dosť...

- Mne práve teraz, žiaľ, ostáva na písanie času pramálo. Totiž nič.

Ako to, veď ste kedysi, sršiac usilovnosťou, spísali celého Pomocníka v čakárňach autobusových staníc?

- Celého síce nie, ale podstatné myšlienky a mnohé dialógy. A postavy z Pomocníka sa vo mne usadili práve tam. Teraz však chodím viac pešo a autobusové čakárne sú tu menej pohodlné.

Čo teda práve robíte?

- Poslanecký mandát som zavesil na klinec a práve završujem obchôdzku po ministerstvách a lekároch. Možno pozajtra, ak ma prijme už uzdravený prezident Václav Havel a zídem z Hradu, budem veľvyslancom Slovenskej republiky.

Aký pocit máte z tejto zmeny? Nebude vám za Slovenskom a priateľmi clivo?

- Keby to bolo kdekoľvek inde, tak by som riadne porozmýšľal a vari si to aj rozmyslel, ale v Prahe som bol vždy doma.

Počul som, aj čítal, že sa na vás tešia. Predovšetkým spisovatelia.

- Mám v Čechách priateľov na pohľadanie, a nielen medzi spisovateľmi. Vlastne som nikdy nerozlišoval, ba ani nevnímal, z ktorého kúta vlasti pochádzajú. K tým pražským pribudlo aj niekoľko Slovákov a je prirodzené, že to prispeje k môjmu pocitu domova a záujmov s ním spojených.

Pasujú vás, možno je to pochvala, možno urážka, za "čechoslovakistu".

- Ak to má značiť, že som vždy bol a som za kultúrnu spoločnú vlasť Čechov a Slovákov, tak to považujem za samozrejmosť. Pochvala by to bola, keby ktosi túto samozrejmosť presadzoval intenzívnejšie. Pokúsim sa o to väčšmi. Urážkou je to pre tých, ktorí takéto termíny ako nadávku alebo hanopis používajú, ako keď vzdelanie volajú "intelektuálstvom" a úctu k národu, k slovanstvu pomenúvali "panslávstvom". Kedysi sa za to aj zatváralo. To, chvalabohu, nateraz nehrozí.

Ako "čechoslovakista" v kladnom zmysle slova máte predstavu alebo víziu, akú kokrétnu podobu by mala mať myšlienka užšieho spolunažívania pri dnešnej realite?

- Bol som vždy za jednotný štát. A to nielen z hľadiska vlasteneckého, morálneho a národného, ale aj praktického a perspektívneho pre Slovensko. Dnešná realita je, prirodzene, historicky daná. Našťastie, opadli vlny vášní, ukázalo sa, že historické korene sú nevyvrátiteľné. Ani vo višegrádskej štvorke, a tobôž nie v Európe, nemôžeme byť ostrovom, odstrčeným v kúte, s popretŕhanými spojivami. Práve kultúra je najschodnejšou traťou od národa k národu. S Čechmi nás spája kultúrna diaľnica.

Ale momentálne to v televízii ani na knižnom trhu nebadať. Skôr naopak. Nie je tá diaľnica jednosmerná? V Prahe slovenské noviny ani časopisy takmer nedostať, my tu môžeme české čítať denne. Na Slovensku verejnoprávna aj ostatné televízie vysielajú dobrú tretinu dabingov v češtine ako kedysi. A v Čechách...

- Môj predchodca Jozef Stank mi poskytol mnohé cenné informácie. Viem, že slovenské veľvyslanectvo má prestížne meno a mne bude značne ťažko s touto dobrou povesťou držať krok. Ale, ako môj predchodca priznal aj v Klube SLOVA, najväčšie rezervy vidieť v oblasti kultúrnych a vzdelávacích programov. Väčší dôraz však musí byť na oboch stranách. Veď i slovenské inštitúcie boli málo aktívne a, žiaľ, aj ponuka slovenskej kultúry sa rapídne znížila. Mojou úlohou bude i to, aby kultúrna autostráda Bratislava - Praha bola plynulá a nie jednosmerná. V ponuke aj v dopyte.

K obrazu Slovenska asi neprispeli "noci dlhých nožov", ani stohodinový diskusný maratón, prenášaný televíziou, ktorý napriek svojim fraškám nevyvážil, ak to dobre rátame, presne 200 hodín, teda štvorročné obdobie televíznych dramatických pondelkov.

- Môžem povedať za seba, že som sa nikdy na takomto zabetónovávaní obrazovky nezúčastňoval. Asi to predvádzanie v televízii láka márnivých jednotlivcov k amatérskemu divadlu, vrátane kotrmelcov a urážok. Je zaujímavý jav, že tí istí, čo sa prezentujú divákom len-len že nie ako Kain a Ábel, mierumilovne posedávajú tvárou v tvár v bufete, zdvorilí, usmievaví a priateľskí, neškodní ako vôňa z čerstvej čiernej kávy a štrngot ich pohárov. Aj ja som si tak vysedával, nevnímajúc tričká opozícia-koalícia s Paľom Števčekom, Jariabkom i Dušanom Slobodníkom. Ale len čo vyšli na scénu, oči otváram, čo to preboha majú za kostýmy?

S českými kolegami máte tiež podobné skúsenosti.

- Ak nespomínam tie na oficiálnej úrovni, za najhrejivejšie pokladám pravidelné predjarné stretnutia v Luhačoviciach, na ktorých som bol už päť ráz. Vždy začiatkom roka ich s obrovským nadšením organizuje Soňa Čechová a majú veľký zbližovací a pracovný význam. Podobne ako tradičné letné stretnutia našich spisovateľov s českými.

Vchádzate do podstatne zlepšenej atmosféry: bojnický oltár je zas na Slovensku, miliardová dlžoba vygumovaná, odpadla diskriminácia s občianstvom, slovenských študentov zrovnoprávnili s českými... Kde ostávajú boľačky z rozdelenia?

- Školstvo naozaj zaznamenalo značné plus v prospech Slovenska, až priveľké. České vysoké školy prijali tohto roku 2200 slovenských prvákov, ktorí tam študujú bezplatne, z toho vyše 700 na Karlovej univerzite. Žiaľ, na naše školy sa tento rok prihlásilo len 180 uchádzačov z ČR. Za vývinom zaostáva len Právnická fakulta UK v Bratislave a právnická fakulta v Brne, kde doteraz inkasujú od študentov ročne po 60 000 korún. Boľačky? Čítanky, nedostatok literatúry, aj to, že české deti prestávajú slovenčine pomaly rozumieť.

A Slovenský inštitút v Prahe na Purkyňovej ulici?

- Má pestrú ponuku. Pričiním sa, aby sa rozrástla. Mala by pribudnúť pravidelná prezentácia našej literatúry a filmov, len aby dajbože boli.

A čo - Šverma? Položil život v slovenských horách. Zabudneme?

- Poznám výsostne kladné stanovisko väčšiny, ktorá nezabúda a patrí k nej i minister kultúry Pavel Dostál. Švermov pomník v Prahe odstránili, ale za úctu k tomuto hrdinovi sa prihováral pri svojej pražskej návšteve aj americký prezident Bill Clinton. Podporujem myšlienku, že ak by pre akékoľvek zábrany mala jeho socha ležať pohodená kdesi v lapidáriu, previezli by sme ju radšej k nám do Lomnistej doliny alebo do Banskej Bystrice.

Mali ste vždy odpor proti búračom pamiatok a premenovávačom ulíc.

- Aj mám, dodnes. Vystúpil som proti gumovaniu histórie i na parlamentnej pôde. V Bratislave som bol proti premenovaniu Malinovského ulice aj ulice Československej armády. Veď Bratislavu aj Československo predsa ktosi oslobodil. Sloboda nám nespadla z neba. Jednotlivci strácajú pamäť, no národ ju nesmie stratiť.

Znamená to teda, že pokojným rozdelením Česko-Slovenska, za ktorý boli dokonca dve osobnosti navrhované na Nobelovu cenu, národ pamäť stratil?

- Stratil snáď pamäť Andrej Hlinka, keď vyhlásil, že najvýznamnejšou udalosťou v dejinách Slovenska je vznik Československa? Alebo treba vari odstrániť z múru pražskej budovy, ktorá bola kedysi parlamentom, ako "čechoslovakistický blud" nápis: Milan Rastislav Štefánik sa zaslúžil o štát?

Ale ako poslanec ste sa kedysi aj vy v Národnej rade nezdržali hlasovania, tobôž ani nehlasovali proti...

- …moment. Hlasoval som za zvrchovanosť. Bola to deklarácia. To neznačilo rozbitie štátu, za ktorý tisíce ľudí položilo životy. Ani Dubček, ani Novomeský, žiadni pranierovaní "buržoázni nacionalisti", ktorí presadzovali princíp "rovný s rovným" nechceli nič viac ani menej ako plnenie litery niekdajšej Martinskej deklarácie.

A SDĽ, ktorej si bol poslancom?

- V drvivej väčšine sme mali totožné názory, aj máme. Až tragikomicky dnes vyznieva volanie, aby sme sa prebili do integrovaných európskych štruktúr z úst tých, čo sa pričinili o zaostávanie Slovenska, jeho izoláciu.

Dozrel čas, aby literatúra (mám na mysli nie iba históriu a publicistiku), aj beletria a film i divadlo konečne väčšmi načreli do mnohých podnetov, aj rozporuplností tejto doby? Alebo i spisovateľ Ballek vyžije z doterajšej slávy a čaká, kým sa nebo nad Slovenskom vyjasní?

- Som epik a myslím na všetko. Pýtali sa ma zavše: čo tam spíš v tých poslaneckých laviciach? Čo sa neozveš proti prepadom životnej úrovne, čo nezamávaš päsťou? Ale práve preto, že myslím v širších rozmeroch, dobre viem, že v rozvášnenej, často nočnej atmosfére a dopredu dohovorenom hlasovaní, by ma vari ani nepočúvali. Moja pamäť však pracuje a zapisuje si dianie, jeho sled, dopad a ovzdušie.

Ale opäť - čo papier? Často ste vyhlasovali, že popri každom povolaní, aj popri svojom členstve v SDĽ, ostáva vždy vaším hniezdom literatúra.

- Človek by nemal dopredu prezrádzať ďaleké plány, ani politik, ani spisovateľ. Doteraz som sa vždy takémuto chvastúnstvu či reklame vyhýbal. Ale aby som aspoň trochu vyleštil svoj štít údajnej "lenivosti", tak výnimočne prezradím: píšem. Po celý čas, predstavte si, píšem.

Titul je tajomstvom?

- Pisárov dlhý zápis.

To sa mi zdá povedomé. To už ktosi napísal.

- Veru povedomé. Rainer Maria Rilke a jeho báseň Jesenný dážď v preklade Miroslava Válka: "… a bdieť bude pisár dlhých zápiskov." Môj zápis postupne, pomaly vzniká vo mne aj počas tých dlhých, často nudných, ale zavše svojsky zaujímavých nočných zasadaní.

Aj keď sa zdá, že Ballek spí.

- Bdie. Nemusí počúvať klapot slov, nevníma ich hrany a ostne, no atmosféru vôkol nich. Lebo aj to, čo je dnes dramaticky vyhrotené alebo len fraška, môžu byť onedlho dejiny.

Günter Grass napísal knihu Moje storočie. Má to byť čosi podobného?

- Poznám Grassovo "storočie", aj iné obdobné pamäte, úvahy a zamyslenia. Ja ten kus storočia, čo prežívam, nepovažujem za "svoj" a už vonkoncom nie storočie za "svoje". Ak, tak potom naše.

Máte ctižiadostivosť? A akú?

- Mám - dve. Zachovať si vnútornú kontinuitu, aby som o sebe nemusel po každej zmene zapochybovať. A druhú: chcem za každú cenu byť a ostať slobodný.

Stretávate sa a odteraz sa budete ešte väčšmi stretávať s ľuďmi rozličných názorov. Veď napokon už ste boli na rôznych postoch, prešli skúškou ohňom. Bude to odteraz ľahšie, či ťažšie?

- Rovnaké. Ani mi na um nepríde zvažovať, kto z akej skupiny, zväzu, spolku, či strany prichádza, aký má názor, aké presvedčenie. Zaujíma ma jedine, či spolu čosi stihneme dokázať, alebo či by bol môj čas zbytočne stratený.

Ale v literatúre ste sa vždy vyhýbali čierno-bielej charakteristike. Teraz si z dojmov a ľudí tiež budete vyberať len hrozienka z bábovky?

- Už som povedal, že ako epik musím myslieť na všetko, ináč by moja ľudská výpoveď bola dočasná. Netúžim po tom, aby som sa zapáčil momentálnemu vkusu.

S hosťom SLOVA sa zhováral Miro Procházka