Ako vylepšiť vizitku Slovenska
Juraj Hraško, veľvyslanec SR vo Švajčiarsku
Rodák z Točnice, okres Lučenec, narodil sa 14. mája 1931. Po maturite študoval na Fakulte pedológie a agrochémie Vysokej školy poľnohospodárskej v Charkove. V roku 1960 založil prvé slovenské profesionálne laboratórium pôdoznalectva. Až do roku 1988 pôsobil na čele ústavov Výskumného centra pôdnej úrodnosti. Podieľal sa na viacerých medzinárodných projektoch. Ako profesor pôsobil na UK a VŠE v Bratislave, nitrianskej VŠP a na univerzite v Bonne. Do aktívnej politiky vstúpil ako poslanec NR SR za SDĽ v roku 1992. Bol ministrom životného prostredia v Moravčíkovej vláde a v roku 1998 kandidoval vo voľbách na prezidenta republiky. Ako veľvyslanec SR vo Švajčiarskej konfederácii pôsobí od roku 1999. Manželka Soňa Hrašková pracovala na Fakulte architektúry SVŠT. Dcéra Zuzana prednáša na Vysokej škole krajinnej architektúry v Helsinkách. Syn Martin pracuje ako architekt a dizajnér v Bratislave.
Sme stovky kilometrov od Slovenska, v Berne, ale na pôde našej republiky...
- Áno, ale len potiaľ, pokiaľ dovidíme dole k plotu, na koniec záhrady. Za ním tečie rieka Aara a všade vôkol je už Švajčiarsko.
Pôda! To bola a zrejme je stále vaša priorita. Keď si tu takto hoviete v koženom kresle, prípadne prepínate množstvo kanálov a satelitov na televízore - či vám nie je na tom kúštiku slovenskej pôdy clivo za tým veľkým?
- Aj je, aj nie je. Lebo s tým pohodlným vysedávaním to vôbec nie je tak. Mám a vždy som mal robotu rád. Ak je aspoň trochu osožná. No naozaj radšej by som pohodlne vysedával, než zavše zabíjal čas zbytočnosťami alebo robotou, ktorú mi narobia navyše.
Tunajší? Krajania?
- Aby som nepredbiehal: som rád, že naši ľudia cestujú, poznávajú svet. Aj ich tu sám rád vítam. Ale nie preto sa otvárali hranice, aby namiesto poznávania niektorí tiežrodáci vo svete robili hanbu a ponižovali seba i našu krajinu.
Príkladov máte veľa?
- Máme ich až-až. Aj s porušovaním zákonov, aj so správaním sa pod úroveň.
Kto vám viac robí vrásky, páni? Či dámy? Alebo máte rebríček podľa regiónov?
- Žiaľ, musím dať prednosť dámam. Často mladým, naivným, ktoré sem prídu s romantickou predstavou, čiže "sadnú na lep" sľubom a my ich potom máme ťahať z kaše.
A vytiahnete?
- Pravdaže, zastávame sa našich občanov, aspoň pokiaľ ide o zaobchádzanie, ktoré býva dakedy v porovnaní s naším "rukavičkovým" pridôrazné až kruté. Práve teraz prichytili dievčinu zo Slovenska pri práci načierno v hostinci, zbalili ju a deportovali domov. Dokonca v putách.
A čo ona na to? Mala aspoň výhovorku?
- Tie tu policajti ani nepočúvajú, vraj všetky rozprávky sú rovnaké. Dotyčná slečna tvrdila, že v kuchyni iba práve pomáhala kamarátke miešať šalát.
V miestnej tlači, v Blitzi, som sa dočítal, že slovenské veľvyslanectvo zaprotestovalo. Diplomatická nóta?
- Ó, ani vo sne. To by nebolo diplomatické. Pravda, žiadali sme zdvorilo o vysvetlenie. Vykonali sme ako vždy maximum pre ochranu našich občanov, no na druhej strane musíme pravidlá hry a, pravdaže, tunajšie zákony striktne rešpektovať.
U nás je teda voči práci načierno či nepovoleným pobytom väčšia veľkorysosť?
- Až priveľká. To je opačný extrém pochádzajúci z mylného výkladu bezbrehej demokracie.
A tá s brehmi?
- Mrzí ma, že sme sa s našou občiankou nemohli pred deportáciou ani pozhovárať. A vieme si predstaviť pocit dvadsaťročnej dievčiny, ktorá odchádzala do zasľúbenej zeme s vysnívanými predstavami a do vlasti sa vracia v putách.
Môžete poradiť budúcim pútnikom a pútničkám?
- Tomu niet pomoci, komu niet rady. Veď sú toho plné noviny, tu, aj u nás doma. A predsa sa opakujú priam tie isté modelové situácie vidín závratných zárobkov, života v luxuse a skoro vždy sú za tými lákadlami obdobné figúry prevádzačov, pasákov, či dokonca celé gangy.
Z čoho to vyplýva?
- Priam masovo sa sem hrnú devy alebo aj panie okolo dvadsiatky a je príznačné, že vždy podľa istých rajónov. Teraz je v móde Humenné, Prešov, Stará Ľubovňa, Svidník… A ešte: lákajú ich sem "učiť sa nemčinu" a potom ich strčia do zbohatlíckych mafiánskych rodín kosovských Albáncov za žobrácku mzdu.
Čo by ste im mohli poradiť v kritickej chvíli po prichytení?
- Nič. Mlčať. Iba nie to, čo každá druhá, ktorú balia ešte v bielizni alebo bez, keď dokazuje, že sa len práve prezliekala.
To teda nie je práve vzorná vizitka pre Slovensko. Ani to neprispieva k aktívnej bilancii nášho exportu.
- Aby sme prešli na ľúbivejšiu vizitku: práve export Slovenska do Švajčiarska, hoci ešte neláme rekordy, zaznamenáva víťazné ťaženie.
V číslach? V kvalite?
- Oboje. Od roku 1999 Slovensko dosiahlo po prvý raz aktívne saldo obchodnej bilancie so Švajčiarskom. Vyvážame šesťkrát toľko, ako v roku 1993, a to naše saldo robí 52 miliónov frankov. Švajčiarskych.
Ako sme na tom s krajinou helvétskeho kríža v porovnaní s inými?
- V zozname exportných teritórií je náš vývoz sem na 10. mieste, teda za posledné dva roky poskočil z "nešťastnej trinástky" o tri miesta.
Čože už taký bohatý štát od nás potrebuje?
- Potreboval by, keby naše podniky vedeli včas reagovať, netrpeli chronickou ospanlivosťou a chytili vždy včas šancu za pačesy. Ale ostaňme pri tých, ktorým to ide: odevy a textilné výrobky, nábytok, už tradične autá, mechanické prístroje - najmä odstredivky, nákladné vagóny, obuv, chemikálie. Je ich dosť, čo to vedia a stále napredujú.
A čo tí sedmospáči?
- Ani sa mi nechce ich vyratúvať. Schôdzovanie, odkladanie, dokonca chýba aj slušnosť aspoň odpovedať. U nás ide vždy všetko na dlhé lakte. Napríklad bol záujem o balenie a výrobu trvanlivého pečiva. Bombardoval som príslušné pečivárne, veď viem, že na to máme. A tam mlčanie, obranný múr sekretárok. "Pán riaditeľ má schôdzu, je akurát v zahraničí, má to námestník či referent, ten a ten…" Alebo: "Teraz máme iné priority…" Čas plynul a ja som márne klial.
Pomohlo to?
- Pomohlo, že som sa vykašľal na sedmospáčov v Seredi a všelikde inde hľadal prebudených. A vďakabohu, našiel som.
Pričiňuje sa náš zastupiteľský úrad o to, aby o nás vedeli? Ide to - ako to bývalo zvykom - do terénu, na horúcu pôdu?
- Že či! A veľmi radi. Bol som osobne v papierni Biberist pri Solothurne, u Nestlé, medzi partnermi našich vývozcov a dovozcov a myslím si, že nie zbytočne.
Ako to vyzerá s kultúrnou spoluprácou?
- Sľubne. Hoci pre mňa stále málo. Ale ruku na srdce: koľko tak už je u nás tej švajčiarskej kultúry? Koľko filmov uvádzame? Koľko divadelných hier?
Presne nula. Ale ani Švajčiarsko nehýri záujmom o našu kultúru. Donedávna u nás nemalo ani vyslanectvo a Pro Helvetia práve u nás nemá bohvieaký záujem o prehlbovanie slovensko-švajčiarskeho spoznávania sa.
- Teraz už veľvyslanectvo v Bratislave pracuje. Pôsobí tam Thomas Wernli, ktorý má porozumenie aj pre kultúru. Ale dokážu sa tie naše porozkrájané všelijaké spolky, obce a zväzy dať dokopy pre spoločnú vec? Majú projekty? Dokážu ponúkať slovenskú tvorbu?
No predsa len tu boli hudobné úspechy, aj výstavné projekty...
- Áno, vďaka za ne. Vždy to bolo s osobným zanietením, ktoré bolo skôr výnimkou než pravidlom.
Krajania vo Švajčiarsku pomáhajú?
- Máme tri vlny emigrácie: povojnovú z roku 1945, pofebruárovú a po auguste 1968. Rozdielnosť postojov aj nadšenia vyplýva prevažne z osobných príčin - či už nevraživostí, alebo sympatií. Patrím medzi tých, čo nevstupujú do rodinných škriepok, ani medzi skupiny krajanov. Ale všade tam, kde sú pozitívne úsilia a konkrétna činnosť, sa pripájam rád.
Čo bolo také povzbudzujúce v poslednom čase?
- Viacero výstav. Pred Vianocami prezentovala pod patronátom nášho veľvyslanectva galéria Doktorhaus v Oberdiesbachu expozíciu Cesty umelcov strednou Európou. Orest Dubay, Božena Augustínová, Andrej Rudavský, Svätoslav Mikita a ďalší, dovedna jedenásti. Štyria z nich sa predstavili aj v prestížnej galérii na zámku Motiers v kantóne Neuenburg a žali úspechy na tamojšom tradičnom sympóziu.
A čo diváci? Spoznali cez nich to vzdialené Slovensko?
- Že či. A nielen keramiku, vianočné ozdoby a obrazy, ktorých reč dokáže viac ako učebnice a prednášky. Aj cez prehliadku modernej módy a - pretože priateľstvo a láska idú cez žalúdok - ochutnávkami slovenských špecialít.
Čo vedia Švajčiari o nás, čo najviac poznajú?
- Hokej. Obrovský ohlas mali autogramiády Vlasta Plavuchu a najmä športovej legendy Václava Nedomanského.
A literatúra, hudba, film, história?
- Slovenská rodáčka Irena Brežná čítala ukážky z rukopisu diela Pocit domova. Operná speváčka Darina Kohút-Hanuliaková, rodáčka z Terchovej, má tu po úspechoch v Benátkach, Neapole, New Yorku, Washingtone a po pôsobení v Berne neustále úspechy aj so slovenskou ľudovou piesňou. Krajinka od Martina Šulíka mala premiéru v kine Kunstmuseum Bern. Dušan Kováč zo Slovenskej akadémie vied tu uvádzal historické fórum s témou Zamatová revolúcia - od vzniku Československa po nezávislosť oboch našich národov.
A čo politika?
- Také tie diskusie o všetkom a ničom sa tu nenosia. Politik musí prísť nevtieravo a byť konkrétny. Preto mal úspech minister kultúry Milan Kňažko. Ten konverzáciou a osobnými zážitkami prispel k vernisáži výstavy o zamatovej revolúcii, ktorú sme usporiadali vedno s Čechmi. Úspech mal aj známy film Dobří holubi se vracejí s Kňažkom v jednej z hlavných úloh.
Bolo by osožné, aby ste častejšie spájali sily pri zahraničných prezentáciách, čo bola aj myšlienka českého ministra Pavla Dostála?
- Prirodzene. Škoda, že minister Dostál sem ešte nestihol prísť. V jeho zastúpení však túto myšlienku prezentoval jeho námestník Zdeněk Novák.
Hľa, a slovenský minister to stihol poľahky! Má menej prolémov?
- Problémov, to teda má, a najviac zrejme vo svojom úrade. Keď dlho neprichádzala odpoveď na naše pozvanie, zavolal som tam viackrát osobne a potom priamo ministrovi. Vysvitlo, že jeho úradníci mu ani neodovzdali pozvánku. Prirodzene, reagoval ihneď a pozitívne.
Doma má všelikto problémy, aj vo vlastnom hniezde. Vy ako člen SDĽ zrejme sledujete aj prežívate pocitovo dnešnú situáciu doma.
- Prežívam, možno až priveľmi. Aj keď mi viaceré presnejšie informácie chýbajú, pociťujem s nevôľou, že naši z SDĽ nevedia zvážiť, či majú politické debaty na chúlostivé otázky viesť v médiách. Mrzí ma, že asistujeme pri výrobe politických škandálov. A hoci podporujem politický a hospodársky kurz vlády a som zástancom bezvýhradného plnenia jej programového vyhlásenia, SDĽ nemá v ničom prijímať úlohu poskoka.
V ktorých oblastiach ste takýchto poskokov pobadali?
- V privatizácii, liberalizácii a najmä v honbe na bosorky, ktorá sa po slovensky končieva fiaskom - podľa pesničky "Tri dni ma naháňali, aj tak ma nedostali".
Ako dlho potrvá, kým bude Slovensko malým Švajčiarskom, ako nám to ktosi sľuboval?
- Každé prirovnanie pokrivkáva, a tak neradím prirovnávať. Mohli by sme sa hádam porovnávať v školstve, sociálnej starostlivosti, kultúre. Časom. Bol som na festivale pôvodných švajčiarskych filmov v Solothurne a prišlo mi ľúto, že sa vonkoncom nemôžeme porovnávať. Ani v počte filmov, v obrovskom množstve zanietených divákov, ani v záujme vlády. Tá tam totiž bola skoro celá a bol tam osobne aj pán prezident. Porovnávajte!
A bohatstvom?
- V tunajších bankách spočíva presne 1868 biliónov švajčiarskych frankov. Politická stabilita, nízke dane a odborná úroveň bankárov aj všetkých, čo dbajú o hospodárenie s národným bohatstvom. My, na rozdiel od vysnívaných vzorov, sme často prešustrovali v dejinách i to pomenšie bohatstvo, ktoré sme už mali.
Aký recept do budúcna navrhujete?
- Recept je v ume a pracovitosti našich doma. To je určujúca vizitka Slovenska vo svete. A v správaní a kultúrnosti občanov v zahraničí. Tu by sme ako soľ potrebovali konkrétnu pomoc krajanských organizácií. Slovenská diplomacia môže zatiaľ len závidieť, ako lobujú za svoje krajiny Maďari, Poliaci, Slovinci, ale aj Česi.
Zmenilo sa čosi vo vašich postojoch, odkedy pracujete tu, na diplomatickom poste?
- Pribudli skúsenosti, princípy ostali.
Prezraďte ten hlavný.
- Malý národ musí byť múdry a sebavedomý, nie však arogantný a nafúkaný. Slušný a zdvorilý, nie však lokajský a podlízačský.
Vaša osobná chyba - alebo prednosť? Čo sa neviete odučiť?
- Som hrdý Slovák a presvedčený socialista. Neprezliekam kabát a nezrádzam priateľov.
S hosťom SLOVA sa zhováral Miro Procházka
