Dobiehajúca krajina
Úporná snaha našich oficiálnych predstaviteľov pri rokovaniach s Európskou úniou uzavrieť podľa možnosti čo najviac kapitol občas vyvoláva úsmev, a to nielen na tvárach domácich skeptikov. Pred rokom, na návšteve v Bratislave, sa nad tým pozastavil aj predseda EK Romano Prodi. Zaostávanie a dobiehanie už máme akoby v krvi. Asi nie je náhodou, aj v našej hymne sa spieva, že "to Slovensko naše dosiaľ tvrdo spalo". V čase, keď iné národy "vstávali", naši baťkovia v Martine sa rozhodli pre politiku pasivity. Prebudení, zrazu sme konečne začali schádzať z rodných viesok a budovať mestá v novej republike. Po vojne sme sa, oneskorene, pustili do industrializácie v sovietskom štýle a negatívne dôsledky "boľšoj techniky" zažívame na vlastnej koži ešte dnes - v podobe masovej nezamestnanosti. Keď sme sa konečne po 70 rokoch spolužitia dostali na úroveň Čechov, tak sa spoločný štát rozpadol, lebo poniektorí jednotlivci si potrebovali uspokojiť svoje nenaplnené ambície. Posledné "zdriemnutie" nás okrem členstva v NATO stálo aj stratu dobrej reputácie.
Mnohé sa dá ešte napraviť, mnohé sa však zmeniť nedá vôbec, alebo len veľmi ťažko. Štruktúra priemyslu a celkovej zamestnanosti sa postupne mení. Horšie je to s úrovňou urbanizácie. Väčšina občanov Slovenska býva vo vidieckych sídlach do 2000 obyvateľov - tvoria až jednu tretinu! Pritom urbánna populácia žijúca v mestách nad stotisíc predstavuje len 13 percent obyvateľstva. Niekto sa môže spýtať: prečo o tom vlastne píše? Stupeň urbanizácie má vplyv na celkovú politickú kultúru tej-ktorej krajiny. Sociologické výskumy nám už dávno ukázali, že elektorát populisticko-nacionalistických strán tvorí v prevažnej miere staršie vidiecke obyvateľstvo s nižším vzdelaním. A práve tu niekde možno nájsť vysvetlenie, prečo Slovensko za jednu dekádu nedokázalo vytvoriť štandardnú politickú scénu, a naopak, neustále plodí nové a nové hybridy. Jednoducho sa musíme zmieriť s tým, že ak u nás historicky absentuje uvedomelá robotnícka trieda, bežná vo veľkých mestách na Západe, nie je ani možné budovať ľavicovú stranu na takomto základe. A už vonkoncom nie stranu liberálnu, lebo báza na takéto hodnoty je u nás priúzka. Koniec-koncov, ak si len porovnáme Bratislavu a Viedeň na začiatku 20. storočia - 60 000 a 2 milióny obyvateľov - je nám jasné, prečo hlavé mesto Rakúska nosí prívlastok červené. V čase industriálneho rozmachu prúdili do centra monarchie tisícky ľudí za prácou a tvorili tu podhubie pre sociálnu demokraciu.
Paradoxne, práve sociálni a občianski demokrati, ktorí v stabilizovaných demokraciách tvoria pevnú súčasť politickej scény, stoja momentálne pred hrozbou úplného zániku. Niekto kývne plecom: "No čo, mne nechýbajú, však aj tak máme tých strán dosť!" Odpoveď na to by mohla znieť: Práve to je problém, že máme toľko a tak hodnotovo vyprázdnených subjektov, ktoré sú ochotné podstúpiť čokoľvek, aby uspeli v marketingovom súboji. A tak mi napadá, že keď už nič iné, začnime pomaly postupne urbanizovať to naše Slovensko. Azda mladí ľudia, ktorí budú žiť v mestách, dostanú lepšie podmienky na svoj rozvoj a ľahšie dobehnú to, čo sme doteraz nestihli.
