Reklama
Reklama

Nájdite si svojho „žida“

Sedím v šere kinosály a pozorujem mihajúce sa filmové sekvencie. Pozvoľne odvíjajúci sa príbeh vrcholí v tragikomickom obraze milostnej scény. Nejde v nej o lacnú erotiku, podprahové útoky na pudy, "iba" o holý život. Obrazne i doslova. Mládenec, ktorému sa podarilo ujsť z koncentračného tábora, "podstúpi" milostný pomer s manželkou svojho záchrancu.
Počet zobrazení: 547

Sedím v šere kinosály a pozorujem mihajúce sa filmové sekvencie. Pozvoľne odvíjajúci sa príbeh vrcholí v tragikomickom obraze milostnej scény. Nejde v nej o lacnú erotiku, podprahové útoky na pudy, "iba" o holý život. Obrazne i doslova. Mládenec, ktorému sa podarilo ujsť z koncentračného tábora, "podstúpi" milostný pomer s manželkou svojho záchrancu. Áno, reč je o filme českého režiséra Jiřího Hrejbeka Musíme si pomáhať. Kinosálou znie posmrkávanie, ale i celkom tupý nepochopiteľný smiech...

Nie je to prvý a určite ani posledný film na "židovskú" tému. Po Schindlerovom zozname Stieva Spielberga sa zdalo, že už nič silnejšie a inak nemožno nakrútiť. A predsa sa krúti... Vždy ide o ten neopakovateľný ľudský príbeh, po zhliadnutí ktorého nemožno iba tak zabuchnúť dvere kinosály a hajde do svojho života.

Režisér nazval svoj film ironickomoralisticky: musíme si pomáhať. Pomáha si napríklad pán nazvaný príznačne Čecháček, a to tak, že v mene vlastnej záchrany je pripravený - udať svojho blížneho. Ach, aká známa téma! (Človeku nevdojak zíde na um anekdota, v ktorej sa na Václavskom námestí pýtajú burácajúceho revolucionára, prečo doteraz mlčal. A on, teraz už strašne odvážny, povie: vždyť to bylo zakázaný...) No vždy, v každom čase a pod každým korbáčom žijú i takí obyčajní, nehrdinskí a neexaltovaní ľudia, v ktorých je kus dostojevčiny (Idiot) a kus biblickosti (Ježiš). Nebojujú, nehúfujú sa, neburácajú, jednoducho v nich žije duša človeka. Takí sú bezdetní mladomanželia, ukrývajúci mladého utečenca v Hrejbekovom filme.

Nie je to film o minulosti, hoci kulisy sú dobové. Veď sa len obzrime po svojom okolí, koľko ľudí potrebuje dnes našu spoluúčasť. A to nemám na mysli iba výzvy na pomoc pre ťažko chorých. Spoločensky choré je, ak sa do nedôstojnej situácie dostávajú i zdraví mladí ľudia. To sú naši "židia", ľudia, čo dnes potrebujú našu pomoc.

Čítala som o mladej rodine: Dvadsaťjedenročná mamička porodila zdravé jednovaječné trojičky. Doma už má sotva dvojročného chlapčeka. No, doma - domov vlastne ešte nemajú, doteraz ich prichyľovali svokrovci, z pôrodnice sa však mladá mamička nasťahovala k vlastnej mame, ktorá žije v dvojizbovom byte s dvoma dospievajúcimi synmi. Ako im možno pomôcť? Nemyslím teraz na veľkú politiku, možno na začiatok postačia i malé činy, ktorými si uvedomíme, že sme ešte stále ľudia a musíme si pomáhať. Nejde mi teda o systémové riešenie, je to skôr apel na dušu.

Ani mladí filmoví manželia sa nechytali za pasy s führerom. Stačilo, že zachránili jeden ľudský život. Čo keby sme si každý našli svojho "žida", človeka v núdzi, a pomohli mu tak, ako nám naša situácia dovoľuje? Kým jedni vyhlasujú boj za záchranu oplodneného vajíčka, čo keby sme my vyhlásili boj za záchranu narodených detí? Napríklad takto: V poslednom čase sa stalo zvykom usporadúvať okázalé hostiny s jedlom, pijatikou, darmi. Zo slovenskej literatúry vieme, že "veľkou lyžicou" sa jedávalo na svadbách, krstinách, na fašiangy, na Vianoce, výročité sviatky. Veľkou lyžicou sa jedlo preto, lebo všedný deň býval o suchej kôrke... Preto si na hostinách mastili bruchá.

Sme my dnes v podobnej situácii? Napriek všetkému si myslím, že nie. Veď spomedzi 174 krajín sveta sme podľa životnej úrovne na 40. mieste. Navyše, radíme sa medzi štáty s vysokým stupňom ľudského rozvoja, svet je zložený z omnoho chudobnejších, omnoho ubiedenejších bytostí. Pre nás je oveľa dôležitejšie uchovať si pocit zodpovednosti za istú rovnosť, aby rozdiely v našich životných podmienkach nenadobudli dramatický rozmer. Skúsme preto napríklad neusporadúvať okázalé hostiny, povedzme pri rozličných okrúhlych životných jubileách, a ušetrené prostriedky pošlime "svojmu židovi", človeku v núdzi. Je to málo? Ale veď ani ten, čo zachránil jediný ľudský život, nedokázal zabrániť tragédii ako celku, no predsa si vyslúžil ocenenie Spravodlivý medzi národmi...

Keď som svojej rodine navrhla takto osláviť narodeniny, boli spočiatku trošku na rozpakoch. Ale návrh prijali, a tak namiesto kytíc "zviazala" som istú sumu a poslala trom krásnym novorodencom, lebo chcem, aby boli na tomto svete milované a vítané.

Autorka je šéfredaktorka Rádia Devín Sro

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama