Model 3+1 je najlacnejší
Vojtech Tkáč
Narodil sa 2. marca 1949 v Rudňanoch. Po ukončení Právnickej fakulty UK v roku 1972 začal pracovať ako asistent na Právnickej fakulte UPJŠ v Košiciach. V roku 1976 ukončil ašpirantské minimum, v roku 1980 získal vedeckú hodnosť kandidáta vied a o dva roky neskôr ho vymenovali za docenta v odbore pracovné právo. Od decembra 1987 pracoval na bývalej Ústrednej rade odborov v Prahe a neskôr pôsobil ako vedúci legislatívneho oddelenia Českej a Slovenskej konfederácie odborových zväzov. V rokoch 1993 až 1998 vykonával funkciu štátneho tajomníka a potom ministra práce, sociálnych vecí a rodiny SR. Od októbra 1998 je poslancom NR SR.
Ku ktorým ustanoveniam v schválenej novele ústavy máte najviac pripomienok?
- K štýlu jej prerokovávania. To bolo nedôstojné Národnej rady SR a zásahu do ústavy. Málokto si uvedomuje, čo sa stalo. Chcem opísať etapu od 21. do 23. februára: v druhom čítaní sa zastavila diskusia a poslanci dali doplňujúce návrhy. Návrh článku, ktorý predložili poslanci Kanis a Faič, zahŕňal prienik medzinárodných dokumentov do slovenského právneho poriadku. Nemali platiť základné dokumenty, o ľudských právach a slobodách. Až v piatok ráno (23. februára, pozn. red.) v podstate vykopli z bránky ten gól, keď uviedli, že schválené, prijaté, ratifikované a v Zbierke zákonov vyhlásené medzinárodné normy o ľudských právach a slobodách platia pred účinnosťou tejto novely. Ak by sa to nestalo - a mali sme na to naozaj len niekoľko hodín - zanikli by všetky dokumenty, napríklad o hospodárskych, sociálnych, kultúrnych, občianskych a politických právach, o deťoch a rodine. Bol vážne ohrozený slovenský právny poriadok a medzinárodná autorita SR. Odhliadnuc od toho, že na túto tému nebola diskusia, že 93 pozmeňujúcich návrhov menili 6. februára tí istí autori ešte 78-krát. To je kvantitatívna štatistika, ktorá vo mne doteraz vzbudzuje hrôzu. Pracoval som vo všetkých federálnych legislatívnych radách po páde bývalého režimu, pracovali sme na 600 zákonoch týkajúcich sa sociálnej a ekonomickej reformy ako aj Listiny základných práv a slobôd, ale takéto niečo som nezažil.
Vládna koalícia kritizovala nedôstojnosť prerokúvania novely ústavy najmä v tom, že práve poslanci opozície vystupovali s nekonkrétnymi vecami a rozpravu využili skôr na kritiku vlády.
- To je legitímne právo, má ho aj koalícia. Moja intuitívna štatistika za tie dva roky hovorí, že na jedno vystúpenie koalície pripadá približne 17 až 18 vystúpení opozície. Oni len tlačia gombíky, nediskutujú. Ale napríklad poznámky o slovensko-maďarských vzťahoch nasmerovaných na SMK si zapríčinila koalícia sama. Ak porovnáte prvé varianty, požiadavky SMK boli neslušné. Mám na mysli odovzdávanie zvrchovanosti abstraktným inštitúciám s poruchou dokonca vo vzťahu k NATO: prvý variant bol v rozpore so Severoatlantickou zmluvou zo 4. apríla 1949 hovoriacou, že členstvo v NATO sa viaže na bezpečnostné systémy v Európe a Severnej Amerike. Až v oný piatok ráno sa tieto veci vyriešili. Ak by som chcel byť pozitivista, povedal by som, že vďaka opozícii zmeny nakoniec prešli.
Dialo sa rýchle schvaľovanie novely ústavy preto, že koalícia ju chcela silou-mocou prijať?
- Určite. Veď celé to moderoval premiér. Jasne povedal, že v piatok musí byť novela schválená. A pritom nemusela byť. Po druhé, zlyhalo prvé čítanie. Značná časť diskusie sa mohla odohrať v júni 2000. No došlo k takej situácii, že legislatívny odbor NR SR dával pripomienky dva mesiace po prvom čítaní a vláda mesiac po ňom. To naozaj nemá obdobu. Ústava sa nikdy nemá meniť bez pripomienok vlády. Novela ústavy sa medzitým využila na vydieranie vo vzťahu k odstúpeniu z SDK, pretože zo strany SDK sa vyplácalo odstupné.
Hovoríte najmä o formálnych chybách. Pri konci rozpravy ale predstavitelia opozície hovorili o ohrození slovenskej štátnosti. Nebolo to trocha prehnané?
- Zrejme sme si nerozumeli. Jasne som povedal, že výhrady boli na začiatku, nie na konci. Na začiatku išlo o odovzdávanie zvrchovanosti, čo bol nezmysel. Prienik medzinárodných dokumentov a zapojenie Slovenska do medzinárodných inštitúcií znamená, že autori v prvom kole počítali so vznikom Európskej federácie. O to práve ide. Čiže ten "krik" mal svoje opodstatnenie.
Ivan Gašparovič a Anna Malíková sa však po prijatí novely nechali počuť, že občania nevedia, čo sa s nimi deje a sú ohrození.
- Záverečný text bol iný ako na začiatku. To znamená, že to bol zreteľný pokus o ohrozenie zvrchovanosti zo strany vládnej koalície. Druhý rovina je tá, že ešte nemáme definitívny text toho, čo sa schválilo. S takým prístupom som sa ešte nestretol. Keby sme v piatok neopravili niektoré veci, vyradili by nás zo všetkých medzinárodných inštitúcií.
Je podľa vás schválením novely ústavy v konečnom dôsledku ohrozená zvrchovanosť?
Po tom, ako sa to v piatok napravilo, nie je. Iná otázka je, že prostredníctvom tejto novely absolútne nebudeme môcť vstúpiť do EÚ. To vyhlasujem na svoju osobnú česť.
Prečo?
- Pretože treba komplexný ústavný zákon. So vstupom do EÚ súvisí aj vstup do Európskeho parlamentu. Chýbajú pasáže ústavnej povahy o europoslancoch, právo voliť, právo byť volený, finančné hmotné zabezpečenie europoslancov, ich pozícia vo vzťahu k NR SR. Sú tu i ďalšie záležitosti, ktoré bude musieť riešiť osobitný zákon. Táto novela to rieši len o trochu viac ako nič.
Ale premiér Mikuláš Dzurinda hovoril o tom, že náš vstup do EÚ a NATO bude zjednodušený práve touto novelou.
- Premiér nerozumie právu. Povedal to aj verejne. Jeho právne vedomie je pochybné. Ak zruší rozhodnutia o amnestii, a potom podpíše návrh novely ústavného zákona KDH, čím dokumentuje porušenie ústavy zo svojej strany, a na záver povie, že máme novú ústavu, tak klame. Jeho právne vedomie ma absolútne nevzrušuje.
Potrebovalo Slovensko novelizáciu ústavy v takomto rozsahu?
- Slovensko potrebovalo novelizáciu ústavy, ktorá by aspoň sčasti otupila polarizovanú krajinu a prispela by k tolerantnej spoločnosti. Za pôsobenia minulej vlády som sám inicioval jeden z mála ústavných zákonov o konflikte záujmov, kde sme až nadštandardne zohľadnili pripomienky opozície. Prešiel bez kriku a bol efektívny. Je fiaskom, že nezasadal ústavnoprávny výbor NR SR v období vážnej politickej krízy, aká tu bola v čase prerokovávania novely. Vtedy sa časť ustanovení mala zrušiť bez náhrady. Nezasadal ani počas rokovania, ani vtedy, keď sa valila smršť koaličných zmien. Hranica medzi nenávisťou a konsenzom bola veľmi úzka, novela iba prehĺbila polarizáciu Slovenska.
Ste za konsenzus s koalíciou, ak je rozumný?
- V legislatíve som za absolútny konsenzus. V tejto oblasti je umením vypočuť si názor druhého a nezobrať mu slovo, ak sa zo strany samotných tvorcov neustále predkladajú nové pozmeňujúce návrhy.
Prečo vám prekážalo zvýšenie kompetencií Ústavného súdu SR (ÚS SR) a Najvyššieho kontrolného úradu (NKÚ)?
- Pokiaľ ide o ÚS, bolo treba riešiť viacero vecí, ktoré život priniesol. Absolútne nemôžem súhlasiť s navýšením počtu sudcov. Je to nezmysel. Ale ak dnes ÚS po mnohých rokoch existencie nemá ani serióznu zasadačku, niečo je zhnité v štáte slovenskom. A v tejto súvislosti rozširovať počty sudcov je len otázkou osobných ambícií niektorých skupín. Keď si zoberiete politické osudy súčasných členov ÚS, sú to väčšinou politici, ktorí vykonávali vysoké funkcie v parlamente alebo v politických stranách. Z hľadiska kompetencií ÚS sa neprehĺbila deľba moci. Vo vzťahu k NKÚ som za to, aby sa táto inštitúcia posilnila. No nie tak, ako sa to urobilo v tejto novele, keď sa napríklad popiera charakter verejnoprávnych inštitúcií, ako sú zdravotné poisťovne, Sociálna poisťovňa, Národný úrad práce. Krvopotne sme vybudovali ich nezávislosť, posilnili sme tripartitný charakter, a dnes sa to skončí v zápisníku jedného kontrolóra z NKÚ. Pre mňa je to neprijateľné.
Prečo v rámci reformy verejnej správy presadzujete model 8+8?
- Teraz nie som kompetentný hovoriť za HZDS-ĽS. Osobne by som presadzoval model 3+1, pretože je najlacnejší. V súčasnej situácii si musíme uvedomiť, že sa Slovensko ocitlo v hlbokej hospodárskej kríze. A riešiť práve teraz otázku územného členenia štátu a štátnej správy nie je podľa mňa priorita. Tou je nezamestnanosť, riešenie sociálnej reformy, pretože Fond dôchodkového zabezpečenia o chvíľu pohltí všetky vízie o Slovensku na niekoľko rokov. Pokiaľ ide o model 8+8, tieto územné celky by sa nemenili. Treba zabezpečiť demokratické voľby, no už teraz je z hľadiska presunu kompetencií neskoro. Neviem si predstaviť, aby to niekto do septembra 2002 zvládol. Vládna moc už nemá reformný potenciál.
Neodvíja sa práve od reformy riešenie mnohých vecí?
- Nie. Množstvo vecí sa odvíja od úplne iných priorít. Tými sú riešenie nezamestnanosti, prechod ekonomiky na ekonomický rast a veľmi razantné kroky k zoštíhleniu štátnej správy počnúc Úradom vlády. Mám na mysli zrušiť funkcie vicepremiérov, výrazne redukovať ministerstvá, ministerstvá kultúry, spravodlivosti a školstva dokonca zrušiť. Spojiť rezort hospodárstva s rezortom práce. To sú zásadné otázky zoštíhľovania. Treba zabezpečiť ekonomickú subjektivitu štátnych rozpočtových a príspevkových organizácií. Pri reforme školstva počúvam, že fakultám sa berie právna subjektivita. Je to postavené na hlavu. Ja by som im dal aj ekonomickú subjektivitu. Nech docenti a profesori neprednášajú pre firmy a zarábajú peniaze pre vlastnú katedru. To platí pre domovy dôchodcov, školy, ústavy sociálnej starostlivosti atď.
Čím by ste nahradili ministerstvá, ktoré chcete zrušiť?
- Ministerstvo spravodlivosti by som nahradil absolútnou samostatnosťou súdnej moci a jej podriadenosti ústavnej väčšine v parlamente. Ministerstvo kultúry by som zrušil v priebehu piatich minút, lebo podľa mňa nemá žiadnu životaschopnosť a ekonomickú subjektivitu by som nechal kultúrnym zariadeniam. Ministerstvo školstva by som riešil prostredníctvom obcí a miest súkromnými školami a financovaním cez granty stanovenými vládou.
Odkedy máte takéto predstavy?
- Odkedy som na svete a začal som sa zaoberať právom. Keď si spočítate, kde som pôsobil, tam sme odštátňovali sociálne zabezpečenia, úrady práce. Vytváral by som ďalšie verejnoprávne a verejné inštitúcie tohto typu. Nie je nevyhnutné, aby sa to všetko hradilo zo štátneho rozpočtu.
Za vašej vlády ste podporu týchto myšlienok nenašli?
- Našiel.
Ale ministerstvo školstva existovalo.
- Nezodpovedal som za ministerstvo školstva. Nie som kúzelník, ale človek, ktorý sa zaoberá sociálnou sférou.
Ak by poslanci v parlamente schválili v rámci reformy verejnej správy model 12+12 a HZDS-ĽS by sa v budúcich voľbách dostala do vlády, zrušila by takéto usporiadanie?
- Nemôžem hovoriť za HZDS. Najprv by som musel počkať na zhodnotenie efektívnosti tohto rozhodnutia.
Podpredseda HZDS-ĽS Jozef Božik v istej televíznej relácii povedal, že ak bude ľudová strana vo vláde, vráti sa k doterajšiemu územnosprávnemu usporiadaniu.
- Nezvyknem citovať ani svojich, ani iných podpredsedov. Zrejme treba potom skúmať určitú mieru efektívnosti. Existuje jedna americká štúdia o svetových manažéroch a o tom, aké je poradie ich chýb po nástupe do funkcie. Na prvom mieste je, že rušia, alebo menia to, čo funguje. Takto odpovedám na vašu otázku.
Koľko času treba na uskutočnenie reformy verejnej správy?
- Reforma sa nikdy nekončí. V Česku boli napríklad ilúzie o konci ekonomickej reformy. To je nezmysel. Platí to aj pre sociálnu reformu. Poviem vám skúsenosť zo svojho fachu: reformovaný sociálny systém je v puberte v 15. až 20. roku. Platí to i pre reformné systémy v štátnej správe. Nie je to možné riešiť skráteným legislatívnym konaním, ak ide o reformu legislatívy v tejto oblasti. Je nevyhnutný presun ľudí, práv a povinností, distribúcia právomoci. To je neuveriteľná vec. Ak sa majú napríklad distribuovať dávky sociálnej pomoci, treba tri až päť rokov na to, aby sa nový adresát sociálnej pomoci tomu prispôsobil. Presun trvá niekoľko rokov. Ak sa dnes hovorí o termíne koncom marca, je to absurdné. To sa hovorí už dva roky. Ak reforma nebude do januára, neuskutoční sa, ak nebude do februára, to isté. Neviem, prečo je koniec marca taký magický. Toto nie je reforma, to sú antireformy. Veril som, že táto vládna koalícia má reformný potenciál. Sklamala ma.
Hovorili ste o zoštíhľovaní štátnej správy. Je podľa vás dôležitý inštitút ombudsmana?
- Áno. Je škoda, že v súvislosti s hysterickou situáciou pri novele ústavy sa tento inštitút znevážil. S novelou sme mali mať na stole príslušný zákon. Nestalo sa. Nemôžem hodnotiť ústavnú zmenu bez toho, aby som nepoznal právnu úpravu na úrovni zákona. To som tvorcom novely vyčítal.
Rokovanie o reforme verejnej správy sa teraz prenesie na pôdu parlamentu. Poslanci však budú rokovať o oboch variantoch: 8+8 aj 12+12. Podporíte v NR SR ako opozičný poslanec snahy SOP a SDĽ presadiť prvý spomínaný model?
- Počul som citát predsedu KDH, kde znevážil opozíciu v súvislosti s reformou. Zariadim sa podľa toho. V každom prípade, ak vláda dáva dva varianty, ukazuje svoju slabosť. To platí aj pre koaličnú radu. Ak to znovu nechá vyhniť na úrovni parlamentu, je to protireformné, pretože vedenie NR SR využije svoje obštrukcie na obmedzenie diskusie a nerozdiskutovaný problém sa znova bude riešiť hlasovaním. V tejto etape to považujem za protireformné, ublíži to imidžu štátnej moci vo vzťahu k občanom.
Aký je podľa vás vzor sociálne vyspelého štátu?
- Neexistuje. Často sa hovorí o Švédsku. Ale platí veľmi realistický vtip, že keď sa stretnú dvaja Švédi, do pätnástich sekúnd sa začnú baviť o daniach. Pred niekoľkými dňami som bol s delegáciou poslancov v Írsku. Majú tam heslo, že írske problémy si treba riešiť írskym spôsobom. Ak niekto spochybňuje tzv. slovenskú cestu, spochybňuje všetko vo svete. Nie je možné slepo preberať vzory. Najmä nie v transformácii socialistického spoločenského zriadenia. O veciach treba rozhodovať demokraticky. Dôležité je, aby pri zásadných rozhodnutiach bolo sto až stodesať hlasov poslancov, ako sme to mávali my pri sociálnych zákonoch.
S hosťom SLOVA sa zhovárali Lýdia Kokavcová a Jana Matúšová
