Európa - nádej morálnej obnovy
Jedna z najlepších kritických rozpráv o vzťahoch, ktoré moja krajina v nedávnom období udržiavala so zvyškom sveta, pochádza z pera Fareeda Zakaria, vydavateľa najvplyvnejších novín Foreign Affairs. V článku s názvom Our Hollow Hegemony prišiel s myšlienkou, že USA nemá v súčasnosti predstavu, čo si má so svojou mocou počať, ani žiadnu víziu lepšieho sveta, ktorú by pomohla uskutočniť.
Niekoľko mesiacov pred kosovskou krízou Zakaria predvídavo povedal: "My, Američania, ochotne načíname problémy, ktoré môžu byť vyriešené bombardovaním. Problémy, ktoré touto metódou vyriešené byť nemôžu, ignorujeme." Ďalej Američanom pripomenul, že ich krajina vyhlásila obnovu Bosny ako samostatného, multietnického, životaschopného národa za prvoradý cieľ. Na druhej strane však vyhlásila, že nemieni zaplatiť vysokú cenu, ktorú si táto obnova vyžiada. Touto cenou by bola smrť tisícov amerických vojakov.
Zo Zakariovho pohľadu sa Spojené štáty pokúšajú spojiť izolacionalizmus dvadsiatych rokov s pokračujúcim nárokom na hegemóniu. Tento nárok vyslovili už počas studenej vojny. Zo Zakariovho pohľadu moja krajina kombinuje sebaklamnú aroganciu s neschopnosťou ovplyvniť beh sveta, odhliadnuc od príležitostných, nepredvídateľných, nestálych spôsobov.
Amerika stráca svoje pozície
Ako Američan, ktorý je ešte stále hrdý na svoju krajinu, pociťujem odpor k tomu, aby som uznal Zakariovu diagnózu. No celý materiál, ktorý je k nahliadnutiu, dokazuje svoje oprávnenie. USA už nie sú spoľahlivým partnerom, silou, ktorá by bola na medzinárodnom pódiu užitočná. Ich neustále rastúca sebeckosť a zbabelosť neprispievajú k tomu, aby si robili morálny nárok na vedúcu rolu. Raz by sa k nej mohla pozdvihnúť, bez toho, aby tento nárok znel absurdne. Keby sa mala v nasledujúcich desaťročiach vyskytnúť takáto vedúca rola v medzinárodných záležitostiach, musí prísť odinakiaľ. Pravdepodobným prameňom je sebaistá, hrdá, jednotná a na seba sa spoliehajúca Európa.
S výnimkou príležitostných medzihier (napríklad španielsko-americkej vojny a samoľúbeho izolacionalizmu desaťročie po Prvej svetovej vojne) by si Spojené štáty mohli práve na začiatku nového tisícročia hodnoverne robiť nárok, že boli krajinou, ktorá najrozhodnejšie stelesňovala ideály európskeho osvietenstva. Ak vynecháme strašne surový rasistický systém kást či dedičstvo otrokárstva v USA, môžeme vidieť, že moja krajina sa intenzívnejšie ako viaceré iné usilovala priblížiť ideálom slobody, rovnosti a bratstva. Práve tak sa intenzívne pokúšala podporovať celosvetové rozširovanie týchto ideálov.
Primeranosť niektorých amerických opatrení na medzinárodnom fóre sa dá očividne spochybniť. Verím tomu, a to budú musieť historici uznať, že v 20. storočí hral veľkodušný idealizmus veľkú úlohu pri určovaní vzťahov Ameriky voči ostatným krajinám. Je jedno, aké chyby a zrady sa udiali. Reálny bol Wilsonov idealizmus a významný prínos k vlastnému obrazu Ameriky i celého sveta.
Obete v prospech demokracie nebudú
Veci sa však zmenili. Európski intelektuáli, ktorí odporovali výzve päťdesiatych a šesťdesiatych rokov "Ami go home" a ctili si zásluhy Ameriky pri oslobodzovaní sveta od nacizmu a stalinizmu, majú čoraz menej príčin považovať Ameriku za príkladnú. Títo obdivovatelia mali všetky dôvody očakávať, že USA ako jediná mocnosť po roku 1989 využijú svoju pozíciu na to, aby formulovali idealistickú, do ďaleka hľadiacu, koherentnú zahraničnú politiku. To sa nestalo. Dnes je hlavným úsilím vlády v zahraničnej politike postarať sa o to, aby nič nebránilo toku investičného kapitálu cez hranice národov.
Ako Zakaria správne hovorí, náš nárok na hegemóniu sa prejavil ako neoprávnený. Naša krajina už nemá morálnu misiu. Už nepociťuje túžbu konať dobro. Náš nárok na hegemóniu by sme mohli získať späť, keď sa rozhodneme, že jedinou našou starosťou nebude len posilňovanie požiadavok Medzinárodného menového fondu. Keby sme sa my, Američania, dokázali dohodnúť na spôsobe ako využiť moc nášho národa na myšlienku egalitárskej celosvetovej spoločnosti (a ktorý by dokonca vydržal výmenu prezidenta), boli by sme možno schopní ponúknuť niečo, čo by stálo za zamyslenie.
V súčasnosti však nemajú ostatné krajiny dôvod očakávať od USA niečo iné, než príležitostnú palebnú podporu. Americká vláda vyjadruje svoj postoj k viacerým problémom, ktoré vznikajú na celom svete. No tieto postoje netvoria súvislý celok. Spojené štáty očakávajú od svojich spojencov v NATO a krajín, ktorým poskytujú pomoc, že budú s týmito pozíciami súhlasiť. Nedáva však zahraničným vodcom do ruky nič, čím by svojim voličom vysvetlili, prečo majú v danom prípade právo podvoliť sa želaniu USA.
Skrátka, Amerika si už nestojí za ničím konkrétnym. Prirodzene, jej prezidenti aj naďalej hovoria, že Američania si želajú mierový a demokratický svet. Kto si to nepraje? Tento spôsob rétoriky nám však nevystačí, aby sme zvyšku celého sveta dali najavo, čo môže v nasledujúcich desaťročiach od USA očakávať. Existuje málo dôvodov domnievať sa, že Amerika ešte niekedy prinesie nejaké obete vo veci demokracie.
Môžeme bombardovať, ale do boja nepustíme pechotu. Predávame obrovské množstvá zbraní, ale nemienime svoj profit znižovať tým, že budeme zbrane predávať len dobrým spojencom. Radi sa sťažujeme na svetové škody, nie sme však ochotní vydať peniaze na to, aby sme im predišli. Bedákame nad chudobou tretieho sveta, no sme šťastní, ak z toho môžeme vyraziť zisk. Alebo dokonca vtedy, ak bohatšia polovica Američanov z toho ťaží kapitál, kým prácu druhej polovice exportujeme do krajín, v ktorých je denná mzda len niekoľko dolárov.
Tri dôvody na pesimizmus
V mojej krajine boli vždy veci, ktoré viedli k podceňovaniu, ako aj k obdivu. V minulosti, podľa mňa, prevažovalo to druhé. Preto som dokonca napísal knihu Hrdý na našu krajinu, ktorou som mal v úmysle pripomenúť svojim spoluobčanom niektoré obdivuhodné veci, ktoré sme my, Američania, vykonali. Jedna vec je poukázať na takéto povzbudzujúce pomienky, druhá poukázať na ne a napriek tomu iná vec je lipnúť na nádeji, že Amerika by ešte mohla ponúknuť morálne vedenie. Na tento pesimizmus mám veľa dôvodov a rád by som sa zmienil len o troch. Zdá sa mi, že každý z nich je indikátorom zmeny k horšiemu vo verejnom živote Ameriky. Zmeny, ktorá prispieva ku strate nádeje v ideály.
Po prvé, ide o veľkú stratu moci amerického robotníckeho hnutia. Jeho vzostup bol z perspektívy morálneho zlepšenia americkej spoločnosti najvýznamnejším trendom v 20. storočí. Odbory dali miliónom Američanov možnosť sociálnej zmeny a vedomie nevyhnutnosti, aby pracovali doma, ako aj v zámorí za sociálnu spravodlivosť. Boli pre nich zdroje morálnej sily a solidarity. Nahradzovali imigračné organizácie, ktoré dbali o zachovanie etnických tradícií multietnickými skupinami, občanmi, ktorí niesli spoločnú zodpovednosť za politický program. Poskytovali veľkú podporu dvom stranám vytvárajúcim politiku v Trumanovej ére.
Druhým dôvodom na bdelosť vo vzťahu k stavu verejnej mienky v USA je právo slobody vierovyznania. Kým návštevnosť kostolov vo väčšine európskych krajín klesá, v Amerike neustále stúpa. A to preto, lebo staré protestantské obce ako presbyteriáni, metodisti, či unitári postupne nahrádzajú nové náboženstvá, ktoré fungujú ako obchodné podniky. Ich duchovní hlásajú svojim obciam, že USA padnú do rúk podliakom, ktorí chcú umelé prerušenie tehotenstva, homosexuálne manželstvá, zrušenie trestu smrti a vyššie dane. Posolstvo, ktoré ľudia počujú z kazateľníc televíznych evanjelikov a im podobných, nemá nič spoločné s evanjeliom hlásaným počas pokrokovej éry od začiatku 20. storočia až podnes, ani nežiada koniec rasistického kastového systému, čo niektorí kazatelia robili počas hnutia za ľudské práva v rokoch 1950 až 1970. Toto posolstvo znie skôr tak, že "liberáli" - to znamená všetci, ktorí by začali premýšľať o rozdelení bohatstva, príjmov a rovnosti šancí, sa zbláznili a sú nemorálni. Právo na náboženstvo si vzala republikánska strana ako zajatca. S úspechom sa snaží urobiť z pojmu "liberál" výraz, ktorý nemôže žiadny demokratický politik použiť ako vlastné označenie v prípade, že chce byť zvolený.
Tretí a posledný dôvod na pesimizmus ohľadom USA je ten, že okrem strednej triedy z amerických predmestí sa takmer nikto nestará o voľby. Odborom ani intelektuálom sa nepodarilo podnietiť chudobných, aby hlasovali za vlastné záujmy. Teda pohnúť dolných 50 percent Američanov k odporu proti ofenzíve, ktorú proti nim odštartoval prezident Ronald Reagan. Ofenzíve, ktorej je republikánska strana dodnes bezuzdne verná. Všeobecné volebné právo bolo garanciou, že Marx sa mýlil a ekonómia nenahradí politickú tyraniu. Ale volebné právo zostáva nevyužité.
Európania zvíťazia
Z tohto a iných dôvodov verím tomu, že Európania nebudú Američanov považovať za hodných obdivu a rešpektu. Aj naďalej budeme ponúkať divadelnú hru najbohatšej krajiny v histórii, ktorá sa vzpiera živiť a vychovávať svoje najchudobnejšie deti, pričom trvá na globálnej hospodárskej polícii, ktorá slúži len na to, aby najbohatší občania boli ešte bohatší.
Preto si myslím, ponorený do fantázie obsahu, optimisticky pozerajúc do budúcnosti ľudstva, že Joschka Fischer, Jacques Chirac a iní zástancovia zjednotenej Európy zvíťazia. Úspech z vytvorenia veľkého politického celku v Európe v nich prebudí hrdosť na európanstvo. Keď takúto hrdosť dajú na vedomie, môže ju sprevádzať zväčšujúci sa pocit zodpovednosti, pocit, že teraz záleží na Európe, ako urobiť svet lepším.
V Novom svete všetko po starom
Prezident Bill Clinton, zrejme najinteligentnejší a najsčítanejší človek na tomto poste od Wilsona, vyjadril tento názor, keď na svojom rozlúčkovom prezidentskom turné po starom kontinente nabádal, aby Európa prevzala novú zodpovednosť. Asi nemohol verejne povedať: "Stali sme sa neužitoční. Teraz je to na vás." Ale ja verím, že niečo také mal na mysli.
Počas svojho osemročného pôsobenia v úrade nebol Clinton schopný robiť morálne zodpovednú zahraničnú politiku. Niežeby sa o to nebol nepokúšal, ale mal do činenia s Kongresom, ktorému dominovali republikáni a ktorý sa zriekol tradičných amerických nádejí a ideálov. Republikáni totiž nemajú záujem o iné krajiny. Vnímajú ich iba ako zdroje príjmov pre amerických investorov. Podľa všetkého budú kongres ovládať aj naďalej. Či je prezidentom demokrat alebo nie, je nepravdepodobné, že by Amerika robila niečo iné ako bombardovanie.
Je pre mňa veľkým povzbudením, že hlavy európskych štátov sa rozhodli bojkotovať Rakúsko bez toho, aby to prekonzultovali s Washingtonom. Ďalej je to plán zostaviť multinárodnú rýchlu zásahovú jednotku, ktorá by si dala rady s budúcimi krízami, ako sú v Kosove a v Bosne. Dúfam, že budú pokračovať v tomto duchu. Mali by spolu s Putinom pranierovať bláznivý, úbohý plán Ameriky vybudovať ochranný štít v štýle Star-Wars. Považujem za pravdepodobné, že prídu na myšlienku o zbytočnosti NATO a mantra Washingtonu o tom, že "obrana Európy a obrana Spojených štátov je neoddeliteľne spätá" stratí zmysel. Európania by mali vziať do úvahy, že nespoľahlivý transatlantický spojenec je horší ako žiadny transatlantický spojenec. A kto si ešte dokáže predstaviť, že národ, ktorý nebol ochotný nasadiť proti Miloševičovým zločineckým bandám pozemné vojská, sa v boji proti možnému ruskému imperializmu vystaví atómovému úderu?
Kto bude "vodcom sveta"?
Keby bola Európa schopná ignorovať Washington a nasledovať Clintonovu radu - totiž brať si na plecia viac a viac, bolo by to najlepšie, čo by sa mohlo Amerike prihodiť. Prinútilo by to Američanov, aby si uvedomili, koľko vážnosti vo svete už stratili. Takmer úplná amerikanizácia všeobecnej kultúry na svete zároveň sprevádza úplná dezilúzia vo vzťahu k Amerike ako k morálnemu vzoru.
Silná a zjednotená Európa, ktorá by upustila od myšlienky, že Amerika bude riešiť jej problémy, alebo jej bude hovoriť, čo má robiť, môže USA rýchlo napomôcť k poznaniu, že stratili svoje svedomie a ideály. Obzvlášť taká Európa, čo by bola schopná rýchlo a rozhodne si poradiť s osobami takého razenia, ako sú Miloševič či Husajn, by Ameriku priviedla do úžasu, čo sa stalo s nepopierateľnou pozíciou ich krajiny ako "vodcu slobodného sveta". Taký údiv by mohol byť začiatkom našej novej morálnej obnovy. V tomto zmysle by mohol starý svet slúžiť novému svetu ako záchrana.
Autor (1931) je filozof.
Pôsobí ako profesor komparatívnej literatúry na Stanfordskej univerzite. Publikuje v časopise Filozofia a budúcnosť.
Z tematického vydania mesačníka Merkur: Európa alebo Amerika? K budúcnosti Západu preložil Róbert Belkovič
