Falošné modly
V propagandistickom orchestri časti prezentácie súčasnej vládnej koalície okolo ich prítomnosti na oficiálnych oslavách storočnice Jánosa Esterházyho v Budapešti vyhrávali prinajmenšom dva kakofonické basy: vraj staval mosty medzi maďarským a slovenským národom a jeho zatracovaním údajne spochybňujeme muža, ktorého tvár sa usmieva z tisíckorunáčky. S obidvoma tézami neprichádzajú predstavitelia SMK, ale KDH. Maďarských nacionalistov nepresvedčíte o grófovej vine. Tak ako novoľudáci, aj oni si našli mučeníka, zhodou okolností tiež antisemitu, kresťana-katolíka, antikomunistu, ktorý mal síce ďaleko od demokracie, no nebol až taký "zlý" ako radikálnejší fašisti. V porovnaní s prezidentom Tisom, ktorý zodpovedal za prinajmenšom autoritatívny, nehumánny režim vo svojom štáte, Esterházy vynikal inou záludnou kriminalitou. Dokázateľne bol plateným konfidentom cudzej mocnosti, aktívne sa podieľal nielen na rozbití prvej ČSR, čo by sa dnes mohlo chápať ako hrdinstvo, ale aj na oklieštení Slovenska o južné územia, čím prispel k uskutočňovaniu iredentistických snov o obnovení Maďarska v hraniciach svätoštefánskej koruny. Od maďarských nacionalistov je logické, že po vyše polstoročí oslavovali tento, z ich hľadiska, záslužný čin, no v prípade účasti reprezentantov vlády a parlamentu SR, nech už sú akejkoľvek národnosti, ide o trúfalosť a farizejstvo. Nech by sme akokoľvek prižmurovali obe oči, kontroverzný gróf nemôže byť mostom porozumenia. Tým boli iné historické osobnosti, umelci, publicisti či politici, ktorí majú však smolu, že ich označovali za internacionalistov. A to sa dnes nenosí. Hrozí však aj čosi iné: advokáti "svetlých včerajškov" z Budapešti a Bratislavy sa v záujme obhajoby zatuchnutých čias ocitnú v spoločnom náručí ako na začiatku 30. rokov minulého storočia Kondrád Henlein, János Esterházy a Andrej Hlinka, ktorý na nás hľadí z bankoviek.
