Komu mora neberie spánok
Nezamestnanosť sa stáva čiernou morou, ktorá Slovensko gniavi celých posledných desať rokov," zdôraznil minister práce, sociálnych vecí a rodiny Peter Magvaši v úvode parlamentnej rozpravy o plnení Programového vyhlásenia vlády SR v oblasti politiky zamestnanosti.
Neprezradíme štátne tajomstvo, keď skonštatujeme, že sa súčasnej vládnej koalícii ani zďaleka nedarí plniť jej predsavzatia v tomto smere. Podiel nezamestnaných z celkového počtu práceschopného obyvateľstva sa vo februári 2001 vyšplhal na 20,7 percent. Štatisticky teda 560 tisíc párov zdravých rúk darmo vyčkáva na prácu. To nezľahčuje ani fakt, že časti z nich sa robiť nechce, alebo doma či v zahraničí pracuje načierno. (Podľa niektorých odhadov až 140 tisíc, podľa Výskumného ústavu práce "len" 76 až 82 tisíc.)
Po siedmich desaťročiach
Súčasná situácia sa niekedy porovnáva s veľkou hospodárskou krízou na začiatku 30. rokov. V celom Československu (vrátane najchudobnejšej Podkarpatskej Rusi a vtedy ešte husto osídlených Sudiet) odhadovali približne 900 tisíc nezamestnaných. Vtedy evidencia, najmä vo východnej polovici republiky, nebola presná, ani žien sa toľko nezapájalo do pracovného procesu ako dnes. Z priemyselných a poľnohospodárskych robotníkov na Slovensku sa však vyše polovica ocitla na ulici a ich rodiny ostali odkázané na žobračenky, v tých šťastnejších prípadoch i na vlastné záhumienky. Takže porovnávanie pokrivkáva.
Tri (SDK, SDĽ a SOP) zo štyroch strán vládnej koalície vo svojich volebných programoch zakotvili redukciu miery nezamestnanosti z 13 na 10 percent do roku 2002. Preto pokladali za morálne, aby sa tento záväzok premietol aj do vládneho programu. Dnes už vieme, že mali veľké oči, či skôr nevideli skutočný stav hospodárstva, ktoré im zanechali predchodcovia. Predpokladali, že ružových desať percent dosiahnu na základe celkového ekonomického rastu a reštrukturalizácii hospodárstva, ktorá mala "zohľadňovať požiadavku vytvárania pracovných príležitostí, a tým vytvárať podmienky na postupné znižovanie miery nezamestnanosti".
Neskoro, ale predsa
Nepochybne je vulgarizáciou tvrdiť, že za vysokú nezamestnanosť zodpovedá najmä ministerstvo práce a prostredníctvom jeho ministra SDĽ. Magvašiho rezort má v prvom rade pripravovať účinnú sieť, ktorá by zachytila ľudí prepadajúcich do sociálnej priepasti, či skôr trampolínu, od ktorej by sa odrazili k novým pracovným príležitostiam. Zamestnanosť je ekonomickou, prierezovou kategóriou, súvisiacou s hospodárskym rastom a infláciou, do ktorej majú hovoriť predovšetkým ekonomickí ministri, ale i rezort školstva, ktorý neraz masovo produkuje absolventov stredných a vysokých škôl nenachádzajúcich uplatnenie svojej odbornosti, či ministerstvo vnútra v súvislosti s tzv. čiernou ekonomikou atď.
Prvým predpokladom tvorby nových pracovných miest je však, ako to v rozprave NR SR podotkol jej predseda Jozef Migaš, prijímanie podmienok pre hospodársky rast, odbúranie bariér, ktoré prekážajú rozvoju malého a stredného podnikania, turistického ruchu, motivácie nielen nezamestnaných, aby si hľadali prácu, ale i podnikateľov a živnostníkov, aby ju ponúkali, tlmenie negatívnych dopadov "racionalizácie" v štátnych firmách po ich privatizácii... Ak aj súčasná vláda, osobitne jej podpredseda zodpovedný za ekonomickú transformáciu Ivan Mikloš, dosiaľ nepovažovala nezamestnanosť priamo za okrajový fenomén, tak ho určite nepokladá za úlohu číslo jeden, dva alebo tri. Pritom schopnosť popasovať sa s týmto problémom do veľkej miery rozhodne o ďalšom vývoji u nás. Pravicové a centristické strany v koalícii sa mýlia, ak si myslia, že za terajšej konfigurácii hviezd na slovenskom politickom nebi doplatí na podcenenie tejto otázky iba ľavica, hoci tá bude pred voličmi prvá na rane. Škoda len, že pred rokom nezatrúbil líder SDĽ do útoku za plnenie vládneho programu radšej pod zástavou s nápisom Za vyššiu zamestnanosť! No nikdy nie je neskoro. Dvojnásobne to platí o Migašovej výzve, aby vláda i v tomto prípade prešla od organizovania slohových cvičení k praktickým krokom.
Hoď kameňom, kto si bez viny
Umelo udržiavanou prezamestnanosťou a zmenou metodiky evidencie sa dá relatívna rovnováha trhu práce držať na uzde iba určitý čas. Dokazujú to výsledky činnosti tretej Mečiarovej vlády, keď mesiac po voľbách na jeseň 1998 začala krivka počtu ľudí bez práce prudko stúpať. No teraz nie je čas na to, aby si jednotlivé garnitúry - od prednovembrovej, cez Havlovou sociálnu avantúru z večera do rána zastaviť zbrojársku výrobu na Slovensku až po súčasnosť - hádzali zodpovednosť za túto nezávideniahodnú situáciu ako horúci zemiak. Chúlostivý fenomén našej ekonomiky však nezvláda ani terajšia koalícia, v ktorej sú zastúpené aj ľavicové sily. Niekoľko dní pred tým, ako NR SR začala o tom rokovať, premiér Mikuláš Dzurinda sa nechal počuť, že "hovoriť v súčasnosti o znižovaní životnej úrovne je nenáležité a nepravdivé". Samozrejme, že mu hneď opozícia pripomenula jeho predvolebný bonmot o dvojnásobných platoch. Ten sa našťastie do vládneho programu nedostal.
Je to pekné, keď SR dosahuje dobré makroekonomické ukazovatele a ratingové agentúry ju pochvalne hodnotia. Podľa odborníkov by rast hrubého domáceho produktu musel ročne dosahovať prinajmenšom päť percent, aby sa to začalo výraznejšie prejavovať pri vytváraní nových pracovných miest. Vlani sa síce ustálil na 2,2 percenta, no dialo sa to na základe zvyšovania produktivity práce, t. j. vyprodukovalo sa viac tovarov a väčšie množstvo služieb s rovnakým, či dokonca menším počtom pracovníkov. To by bolo výborné, keby sa s tým súčasne potiahla i tvorba pracovných príležitostí v nových firmách a príchod zahraničných investícií. Premiérov optimizmus pri spustení výrobných liniek v niektorých podnikoch, postavených na zelenej lúke, sa síce môže niekomu zdať sympatický, no stále je to žalostne málo. Pritom zatiaľ nik neporadil, čo so starými, nevyužitými kapacitami. Dobre, že na Záhorí a pri Lučenci pripravujú priemyselné parky, ale v Česku ich majú tri desiatky a v Maďarsku stovky. Experti síce predvídajú rýchlejšie tempá rozvoja ekonomiky, no radikálne zníženie nezamestnanosti aj v súvislosti s nástupom silných populačných ročníkov zo 70. rokov do produktívneho veku čaká Slovensko až v rokoch 2004-2006. Pod slovíčkom "radikálne" chápu úroveň pod 15 percent.
Prázdne stoličky v parlamente
Ponuka v súčasnosti vysoko prekračuje dopyt nášho hospodárstva po pracovnej sile. Na jedno miesto v priemere pripadá 80 uchádzačov. To nespôsobuje iba vysokú nezamestnanosť, ale aj abnormálne zaťaženie výdavkov verejných financií, veľké regionálne rozdiely v miere nezamestnanosti (v okrese Rimavská Sobota sa blíži k 40 percentám), trvalý rast podielu dlhodobo nezamestnaných, medzi ktorými je mnoho mladých ľudí a rizikových skupín občanov so základným vzdelaním, žien po 45 rokoch a zdravotne postihnutých. Vláda SR vypracovala pred vyše dvoma rokmi koncepciu politiky nezamestnanosti do roku 2002 s tým, že navrhovala viaceré kroky, napríklad program podpory dlhodobo nezamestnaných, ktorý sa podarilo realizovať koncom minulého roka, či krátkodobý program podpory zamestnania mladých ľudí, ktorý naďalej pokračuje. Vlani prijala národný plán zamestnanosti, ktorý obsahuje 34 opatrení. Ich plnenie v súčasnosti vyhodnocujú jednotlivé rezorty.
Kľúč k riešeniu však spočíva najmä v hospodárskej politike, ktorá musí byť veľmi citlivá i na likvidáciu pracovných miest. V najbližších mesiacoch sa ukáže, ako sa podarí uskutočniť projekt zamestnávania pracovných síl, ktoré sa uvoľnia pri reštrukturalizácii Železníc SR, no bude sa to týkať aj pracovníkov v školstve, verejnej správe a v ďalších odvetviach. Ak má byť úspešný zápas proti nezamestnanosti, musí sa stať prioritou vlády, miestnej štátnej správy a samosprávy, zamestnávateľov, ale i odborov. Tie síce hundrú, že sa nesplnil dôležitý bod generálnej dohody na rok 2000 - zníženie nezamestnanosti o tri percentá, pritom zabúdajú, že ide o záväzok všetkých strán tripartity, teda aj zamestnávateľov a zamestnancov. Ako reaguje na spoločenskú výzvu časť opozície, dokumentujú i opätovné "superinteligentné" výroky bývalého prezidenta KOZ SR Alojza Engliša, ktorý teraz kope za HZDS-ĽS. Počas parlamentnej debaty Migaša poslal k očnému lekárovi a o Dzurindovi sa vyjadril, že hovorí vo vysokých horúčkach a "halucinačnom stave", preto by sa mal dať vyšetriť.
Podľa opakovaných prieskumov vyše 80 percent obyvateľov SR považuje, na rozdiel od mnohých politikov, za najväčší problém spoločnosti nezamestnanosť. Mnohých politikov však zrejme táto nočná mora nestraší. Premiér a ekonomickí ministri sa na rozpravu v Národnej rade o tomto bode dostavili až po tom, čo ich k tomu vyzvali nielen opoziční, ale i vlastní poslanci. Ale aj tí čoskoro ukázali, do akej miery berú túto otázku vážne, keď ich v rokovacej sále chvíľami sedelo sotva dvadsať.
