Reklama
Reklama

Kto siahne na škovránka?

Čo práve robíte, keď nerobíte? - Rozmýšľam, čo by sa stalo, keby som nič nerobil.
Počet zobrazení: 991

Štefan Balák , básnik, prekladateľ a milovník detí

Oravský rodák Štefan Balák (Lokca, 11. mája 1944) prišiel do Bratislavy, aby tu študoval na Filozofickej fakulte UK slovakistiku a srbochorvátčinu. Napokon sa na vínorodom okraji hlavného mesta - v Rači usadil a vytvoril podstatnú časť svojich diel. Doteraz stihol vydať päť básnických zbierok, z ktorých najmilšia je Milá na bielom koni, najpočetnejšia Sto papučiek pre stonožku, najhrejivejšia Srdcom si svietim a najopojnejšia Krčmička v nebi. Dôkazom jeho húževnatosti je bedeker Sprievodca po Chorvátsku a jeho vtipu Krátky slovník nárečia račianskeho a lakčianskeho - teda z bydliska a rodiska. Zaraďuje sa k básnikom, ktorých najvďačnejšími čitateľmi sú deti. Patrí medzi najčítanejších a aj klasici mu môžu závidieť množstvo prečítaných knižiek, ba aj mnohé naučené spamäti: leporelá Obyvatelia mora, Benyho prvé Vianoce, poviedkové minidielka Babička v Babylone a Vietor Fíneus, no a básničky z najkrajšej časti školákovho roka Prázdninový kufor.

Čo práve robíte, keď nerobíte?

- Rozmýšľam, čo by sa stalo, keby som nič nerobil.

Rozmýšľate, či relaxujete?

- Oboje. Je to druh uvoľnenia. Odhadzujem malichernosti a zbytočnosti. Potom mi to začne iskriť samo, ja to len usmerňujem.

Keď vymýšľate, čo potrebujete?

Ticho. A keď už píšem, riadim sa príslovím: Kto sa opováži siahnuť na škovránka, tomu v nešťastí nik nepomôže.

Ale čo nápad? Na ten si sami rád siahnete?

- Aj schmatnem. Nápad je lietajúci had, ktorému treba stúpiť na chvost.

Vy sa sami rád hráte so slovami, s básnickými figúrami. Čo máte najradšej?

- Metafory, kalambúry...

V jednej vašej básni čítam ekologický kalambúr: "To stromy/ jablonky/ k vytrhnutiu/ kvitnú." Ešte kvitnú?

- Mnohé stromy môjho detstva sú už spílené, zhorené - zasadili nové. Keď som sa pozeral na tie staré stromy, obdivoval som posunky v halúzkach. A teraz, pri pohľade na novozasadené stromy pozerám halúzky v posunkoch.

Ste to ale obratný obratník. Máte to aj vo veršoch?

- Mám. Obrateň: Taká - na hať. Prešmyčka: Katka vetra - krátka veta.

Katka je pekné meno. A tak, čo to vaše?

- Štefan Balák - Alaf Banštek.

A naň kalambúr?

- Som artista - somár ti stál.

Máte predkov vraj až po Bibliu. Slávne to meno.

- Mám. Moje priezvisko Balák je aj v knihe kníh - v Biblii. V knihe Mojžišovej stojí čierne na bielom: Kráľ Maabov Balák poslal po Baláma.

Bratislava je plná Mojžišov a Orava Balákovcov...

- Aj Praha má Baláka divadelníka, sú aj v Martine, Hurbanove, Piešťanoch. Samozrejme, i v Bratislave.

Tak ste viac Bratislavčan alebo Oravan? Ťahá vás to tam, ťahá?

- Ťahá - na hať. To je prešmyčka. Orava ma neťahá, som tam. Moje neopakovateľné detstvo. Kedykoľvek vypnem, či zapnem svetlo, hľa, takto stále si ho pripomínam. Objavuje sa ako krásna víla. Vždy mi pripomenie čosi, vždy ma prekvapivo čímsi obdarí.

Orava je kraj Mila Urbana, Margity Figuli. Pokušenie a Živý bič. Krvavé sonety, Gaštanové kone, Ženy hájnikov, Babia hora.

- A kraj jednoduchých robotných ľudí. Chlapov skúsených s priam neskutočnými príbehmi z Prvej aj Druhej svetovej vojny. A nielen vojny, ale aj z ťažkých robôt v amerických, belgických, francúzskych baniach, či na bitúnkoch. Americký spisovateľ Sinclaire Lewis opisuje v románe Bitúnok vynikajúcich robotníkov z Oravy.

A predsa robotný básnik spod Babej hory - spustil kotvy pri Dunaji. Tam pokoj, lesy, hory - tu hurhaj a smog.

- Sám sa čudujem, čím mi počarila Bratislava. Ako študent som spoznával maliarov, hudobníkov, moje prvé dotyky s umením veľkej Európy boli v ateliéroch Jána Mudrocha, Petra Matejku, Jozefa Kostku. Celé súhvezdia poetov, muzikantov, hercov, maliarov… Bol to spontánny život v nádhernom čase uvoľnení ľadov, v čase hippies, amerických beatnikov, porozumenia blízkych...

Báječné šesťdesiate roky?

- Mal som šťastie stretnúť v Bratislave Ginsberga, čítať Gregoryho Corsa, Ferlinghettiho, Salingera. Mládež vtedy vedela básne spamäti.

Básnickú zbierku Ohnisko ste písali v tomto plamennom ovzduší?

- Áno. Môj deput vyšiel presne v roku 1968, jeho tretí cyklus sa volá Modlitby. Moje plamene nadšenia aj modlitby zhasli tanky.

Pamätáte sa možno na čosi zo šesťdesiatych rokov?

- Pamätám sa na všetko. Býval som po internátoch - v Horskom parku, Mlynskej doline, vo Švédskych domkoch. Mojím domovom bol vysokoškolský klub. A knižnice, kaviarne, vinárne, priatelia.

Bratislava sa odvtedy veľmi zmenila. K lepšiemu?

- Mnohé budovy obliekli do nových šiat. Moderných, pekných, ale aj nevkusných, opičích. Premenovali rínky a ulice. Zväčša zbytočne, z hlúposti, či neúcty. A tak teraz aj po dôverne známej Bratislave blúdim, kým nájdem to, čo hľadám.

A čo hľadáte, čo vám najviac chýba?

- Márne hľadám milé obchodíky, dobré opravovne a riadne krčmy.

Keby ste mohli, ktorú by ste si pričarili?

- Všetky. Fajku, starý Funus, Mexiko, Perličku. Kým Fajka nedofajčila, tak som len zvolal: Jednu držkovú, dva rožky, pivo a ... a borovičku! Ešte ich voniam. A dal by som si najmä báječnú cenu: to všetko za desať korún!

Vidno, máte pamäť na rozprávky. Čo vás najviac dožiera?

- Mrzí ma a riadne, že v Bratislave z knižničných a výstavných priestorov robia všelijaké butiky a putiky. Miesto poézie sú tam handry. Knižnice rušia. Keby som mal čarovný prútik, tak by som v mene práva menšín na sebaurčenie vrátil knihy do ich domovov. Literatúra sa stala prekliatou menšinou proti drvivej väčšine tárajstva. Ale žije!

Máte aj vy doma čosi v trezore?

- Mám - Pozdrav prázdnemu vrecku. Tak sa volá môj preklad výberu z tvorby chorvátskeho básnika Slavka Mihaliča. A za hrsť preložených srbských a slovinských básní. Reku, niet peňazí, niet sponzorov.

Veľká noc klope na bránu. Čo chystáte?

- Chystám sa na šibačku. Alebo pôjdem k sestre na Oravu k Námestovu, alebo, ak stretnem partiu, tak to zvládnem v Bratislave.

Aký je v tom rozdiel?

- Pri brehoch Oravskej priehrady, kde bývajú naši, je vody dosť a tak tam prevládajú bujaré rituály. Žiadne strachy, topené dámy sa vždy zavčasu odrazia od dna. V Bratislave, tam je plno tuhej túhy po Európe. Nuž k prútiku s mašličkou patrí sa prekvapkať aj trochu parfému, francúzskej vodičky zo Seiny, možno rezanej slovenským Dunajom.

Veľká noc, koniec pôstu je všade veselá.

- Chvalabohu u nás. Ale vo svete? Vo Varšave vyvraždili práve na Veľkú noc obyvateľov geta, Taliani vtrhli do Albánska, dvakrát v histórii na Veľkú noc padali bomby na Belehrad, no a na Golgote ukrižovali Krista. Pýtam sa: Je bolesť väčšia ako človek? Práve je výročie strašných útrap Juhoslávie, ruleta smrti sa kruto zakrútila i v Macedónsku, ba aj v Kosove ešte stále kosí.

Pri našom rozhovore sedíme v najhrejivejšom kúte Slovenska - v Piešťanoch, kde majú v kalendári 330 slnečných dní, aspoň to tu tvrdia. Čo vy tu obdivujete?

- Jarné slnko a spev vtákov. Rozkvitnuté bahniatka a piešťanské bahno. Lieči mi telo ako modlitba a poézia dušu. Zapácha, vlastne vonia mi veľkonočným vajíčkom, no lieči. Prechádzky, plávanie, cvičenia, fitnes - obdivujem tú súhru pohody, čo mi pridáva síl a uberá z kíl. Ale pozor, to že teraz menej vážim, neznačí, že moja tvorba menej zaváži.

A čo najbližšie posvieti do vašich tajomstiev?

- Diaogenov lampáš.

Básničky pre deti?

- Pre deti, ale rozprávky.

Škoda.

- Aká škoda? Škoda, že básnik musí čakať? Do vydavateľstva som už pred rokom zadal knižku básničiek Sto papučiek pre stonožku.

Tak pre stonožku ich máte sto a pre SLOVO ani slovo?

- Mám. Pre malé aj väčšie deti. Aktuálne, jarné: Vietor má rád bahniatka, pohladí ich, pohladká. Pohladí ich: - Čo vás bolí, Nie je vám smutno v poli? Nad potokom bahniatka a na lúke jahniatka.

S hosťom SLOVA sa zhováral Miro Procházka

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Mobilné telefóny a príslušenstvo
Reklama
skvelydarcek.sk

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama