Reklama
Refundo.sk
Reklama

Každé voľby sú bojom o médiá

Čo pre vás znamená pojem etika v žurnalistike? - Prvýkrát v živote som nútený sa nad tým verejne zamyslieť. Novinár som totiž odmalička. Moji rodičia sú novinári, manželka je novinárka. Etika v žurnalistike je v prvom rade niečo, čo, samozrejme, rešpektujem.
Počet zobrazení: 915

Ján Füle, predseda Slovenského syndikátu novinárov

Narodil sa 7. júla 1963 v Nových Zámkoch. Po maturite na Gymnáziu na Einsteinovej ulici začal študovať na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského, na Katedre žurnalistiky. V rokoch 1986 až 1990 pôsobil v Novom Slove. Odtiaľ odišiel do Národnej obrody, kde pracoval ako parlamentný spravodajca. V rokoch 1991 až 1992 bol šéfredaktorom spravodajstva v STV. Funkciu vedúceho redaktora zastával v denníku SME v rokoch 1993 až 1994. Odtiaľ sa opäť vrátil do Národnej obrody na pozíciu výkonného šéfredaktora. Neskôr bol štyri roky riaditeľom 3 Media, s.r.o. V rokoch 1999 až 2000 pôsobil ako šéfredaktor Internetových novín a od roku 2000 je interným doktorandom na Katedre žurnalistiky FF UK. V rokoch 1992 až 1995 zastával funkciu podpredsedu Slovenského syndikátu novinárov, od roku 1995 je jeho predsedom.

Čo pre vás znamená pojem etika v žurnalistike?

- Prvýkrát v živote som nútený sa nad tým verejne zamyslieť. Novinár som totiž odmalička. Moji rodičia sú novinári, manželka je novinárka. Etika v žurnalistike je v prvom rade niečo, čo, samozrejme, rešpektujem.

Čo pod ňou teda rozumiete?

- Prostredníctvom médií nerobím ľuďom to, čo nechcem, aby robili oni mne.

Ako by mal, podľa vás, vyzerať vzťah medzi vydavateľom, vlastníkom média a šéfredaktorom?

- Počas svojho života som bol zatiaľ šéfredaktorom trikrát. Usiloval som sa napríklad veľmi striktne oddeliť marketingovú a redakčnú časť. Nemohlo by sa teda stať, že by redaktori zháňali inzerciu a brali za ňu provízie.

A ak na podnet vydavateľa nemôže redaktor o niečom písať, resp. musí niektoré skutočnosti zatajovať?

- Je to veľmi komplikovaný problém a netýka sa len Slovenska. Jednoducho, ak niekto od niekoho ročne dostáva niekoľko miliónov, napríklad od Slovenských telekomunikácií, a potom má redaktor písať o zmenkách tejto inštitúcie, nie je to vždy slobodné rozhodnutie. Ani na strane vydavateľa, ani na strane novinára.

Existuje objektívna, nezávislá žurnalistika?

- Samozrejme.

Ako si ju predstavujete?

- Jedinou garanciou nezávislosti je človek. Sila jeho osobnosti, profesionalita, odvaha.

Ste predsedom Slovenského syndikátu novinárov. Ešte stále doznieva situácia v denníku Práca a nielen jeho zamestnanci, ale i viaceré médiá vám vyčítajú malú razantnosť.

- Ja vyčítam týždenníku Slovo článok istého novinára, ktorý považujem za neférový a nekompetentný. Lebo ten pán, keď už nevie písať, určite vie telefonovať. Redaktorov z Práce totiž zastupuje Syndikát, ktorý im poskytol právnu ochranu, keďže podali kolektívnu žalobu na vydavateľa. A stojí nás to niekoľko desiatok tisíc. Podobne zastupujeme aj ďalších novinárov.

Redaktori Práce sa však na vás obrátili už na začiatku ich konfliktu s vydavateľom.

- Čo sme mali predtým urobiť? Nemôžem prísť do redakcie ako anjel spásy a povedať pánovi Miškovskému, že títo ľudia nemôžu dostať výpoveď. Môžu. Ide o to, aby ju dostali v súlade s právom.

Ale dávno predtým zaviedol vydavateľ v Práci preventívnu cenzúru. Redaktori sa listom obrátili aj na vás.

- Slečna Moncmanová (pisateľka danej sťažnosti, dnes jedna z prepustených - pozn. red.) nemala pravdu. V danom denníku nebola preventívna cenzúra. Vtedajší šéfredaktor jednoducho určil, kto píše komentáre a kto nie. To by urobil každý súdny človek. Šéfredaktor má právo a povinnosť povedať, kto píše komentáre, kto reportáže alebo spravodajstvo z parlamentu. Nepovažujem to za preventívnu cenzúru. V každej kultivovanej redakcii je predsa oddelenie komentátorov.

Boli tam aj sťažnosti, že vydavateľ zasahuje redaktorom do obsahu článkov.

- No títo redaktori tam napriek tomu zostali aj naďalej pracovať... Práve preto sme do nového zákona o masových médiách zaradili tzv. klauzulu svedomia. To znamená, že vydavateľ alebo prevádzkovateľ nemôže redaktora nútiť pracovať na témach, ktoré nie sú v súlade s jeho svedomím. Veď títo ľudia mohli pokojne podať žalobu za porušovanie ich autorských práv.

Je podľa vás Vladimír Miškovský dobrý vydavateľ a šéfredaktor?

- Sme rovnako starí, spolu sme chodili na Vojenskú katedru. Vtedy nebol ani novinárom, ani vydavateľom, neskôr sa stal poslancom a podnikateľom. Nemôžem posudzovať jeho kvality v úlohe šéfredaktora a vydavateľa, lebo zatiaľ žiadne nepreukázal. Keďže tie noviny čítam, môžem si len domýšľať, kam smerujú.

Kam?

- Pán Miškovský a redakcia ľahkovážne zahadzujú tradíciu, z ktorej žili. Na Slovensku sa vôbec zahadzujú tradície a Práca je jeden z príkladov, kde je veľmi ťažké zmeniť orientáciu novín.

Denník Práca predali odborári za 15,5 milióna korún, pričom SDĽ, NO Publishing House, či Grand Press ponúkali oveľa viac. Nezdá sa vám to na celoslovenský denník málo?

- Ja som tie noviny nepredával, ani nekupoval. Ak sa odbory tak rozhodli, určite na to mali svoj dôvod.

Pýtame sa preto, lebo vy poznáte mediálne prostredie i približnú cenu denníkov.

- Ja by som denník Práca nekupoval.

Spomínali ste zavedenie klauzuly svedomia. Myslíte si, že prinesie požadovaný efekt?

- Je to komplikovaná vec. Máme Zákonník práce a ten platí rovnako pre traktoristov, ako aj pre novinárov. Nemôže byť dokonalý pre všetkých. Či klauzula svedomia pomôže, závisí od ľudí. Ak sa neozvú, budú sa báť straty zamestnania, tak nepomôže. Keď sa ale nájdu takí, ktorí pôjdu do sporu, tak to pomôže, lebo budú mať právnu oporu.

Aké je, podľa vás, slovenské právne prostredie, čo sa týka mediálnych sporov?

- Takmer štandardné, ak vynecháme nešťastný tlačový zákon. Neštandardné sú, podľa mňa, niektoré ustanovenia na ochranu osobnosti, ktoré oveľa viac chránia politikov ako záujmy verejnosti. Oveľa horšie je ale prostredie vydavateľské a vysielateľské, lebo jednoznačne smeruje k "bulvarizácii" médií. Súvisí to aj s nekompetentnosťou a nevzdelanosťou novinárov. Pred chvíľou som si prečítal inzerát televízie Markíza na konkurz na posty redaktorov a moderátorov. Požadujú stredoškolské vzdelanie.

Stále sa hovorí o transparentnosti médií. Je na Slovensku možné, aby jeden človek vlastnil iba jedno médium? Nedávno spolumajiteľ TV Markíza Pavol Rusko poznamenal, že v takomto prípade by si do ďalších médií dosadil bratranca alebo sesternicu, aby mu kontrolovali akcie.

- Pán Rusko to môže urobiť, ale to je tak trochu obalamutenie verejnej mienky. V normálnej krajine by mu to verejná mienka nedovolila. Je to nemorálne, aby si tam dosadil svoju manželku. Nikto iný, len verejná mienka to môže zvrátiť. V mnohých krajinách, ak akákoľvek komerčná televízia prekročí istú hranicu, licenčná rada môže dodatočnými podmienkami určiť zmenu vysielacej štruktúry. V krajinách EÚ je to bežná vec, u nás nie. Napokon, napríklad nemecké komerčné televízne kanály majú povinnosť vysielať aj programy, ktoré majú skôr charakter verejnoprávneho programu. A nikto to neberie ako ohrozenie súťaže alebo demokracie. Je to spôsob, akým sa spoločnosť bráni voči vplyvom, o ktorých si myslí, že sú potenciálne nebezpečné. Napríklad krížovému vlastníctvu médií, alebo globalizácii informácií. Je to legitímny záujem spoločnosti.

U nás dochádza práve k zlučovaniu médií.

- Aj všade inde sú silní vydavatelia, ktorí sú zárukou prosperity, serióznosti, dobrých vzťahov. Štandardný vydavateľ sa správa tak, aby mal dobrý biznis. Na Slovensku je však mnoho vydavateľov, ktorým nejde ani tak o biznis, ale o iné záujmy - väčšinou politické. Lebo noviny vydávali napríklad aj železiarne. S úspechom by sa dalo polemizovať o ich čistých úmysloch.

Sám ste v siedmich propagačno-mediálnych spoločnostiach...

- V dvoch.

Podľa obchodného registra v siedmich.

- Prekvapili ste ma. Nie je to pravda.

Dobre teda. Vaše firmy majú v náplni práce rôzne sprostredkovateľské činnosti, poskytovanie voľne dostupných informácií tretej strane a pod. Máte však prístup aj k nie celkom verejným zdrojom, ktoré môžete využiť vo svoj prospech. Nevidíte v tom rozpor? Pracovali ste, povedzme, pre Naftu Gbely.

- Nad tým sa zamýšľalo už veľa ľudí a ja som jedným z nich. Nerobím pre politikov a pre strany, pretože o nich píšem a nebolo by to férové. Keď robím v 3 Media a v Kladivo a klince (Hammer&Nails, pozn. red.), ide väčšinou o reklamný materiál, reklamy, obaly, dizajn a podobne. Spomínali ste Naftu Gbely. To bola pre mňa šokujúca spoločnosť, lebo tam vôbec nefungovala komunikácia s médiami. Tak som im poradil. Za peniaze, prirodzene.

Takže vylučujete využívanie rôznych informácií na svoje potreby?

- Nad tým sa môžeme hodiny zamýšľať, či je to správne alebo nie, to nech posúdia ľudia podľa toho, čo robím. Som celkom dobrý podnikateľ.

Má na Slovensku, podľa vás, priestor ešte jedna komerčná televízia?

- Úprimne, netrápi ma problém druhej, štvrtej, či piatej komerčnej televízie, ale problém STV. Tejto krajine sa veľmi ľahko môže stať, že príde o verejnoprávnu televíziu. V prípade, že by tu fungovala verejnoprávna televízia a vychádzajúc z objemu reklamného trhu, inzercie a ostatných kritérií, ktoré sa pri zakladaní televízie hodnotia, by iná televízia nemala šancu na úspech.

To isté nám tvrdil v rozhovore Pavol Rusko.

- Iste. Viem, za čo sa dá dostať na trh a viem, koľko potrebujem na to, aby som začal vysielať. Ak chcem vysielať program, ktorý je konkurencieschopný, nedokážem ho vyrobiť. Je to teda dlhodobo stratové. Netvrdím, že vo svete sa komerčné televízie nerozbiehali so stratou. Boli v mínuse osem, deväť, jedenásť rokov. Ale boli tam iné peniaze a iná šanca návratnosti. Ale na Slovensku? Som veľký skeptik.

Aké máte požiadavky na verejnoprávnu televíziu?

- Aby ma nenudila a neurážala svojím programom. To sa dá zhrnúť do tridsiatich bodov a môžeme o tom urobiť seminár. Ale na Slovensku bolo o tom milión seminárov. Lenže oni ma nudia, urážajú ma tým programom a kradnú tam. To je celý problém.

Ako kradnú?

- Opakujem vám, že keby sa vo verejnoprávnej televízii nedalo kradnúť, tak by tam mnohí ľudia už nepracovali. Mám na mysli predovšetkým veľkú časť manažmentu. Lebo z tých peňazí, ktoré oficiálne dostávajú, sa nedá normálne žiť. A program, ktorý vyrábajú, sa nedá pozerať, takže ich to nemôže baviť. Čo tam potom robia?

Ale odkiaľ sú tie zdroje? Zo štátnej pokladne?

- Existuje milión spôsobov, ako sa to dá robiť. Rôzne druhy zmlúv o výrobe programov, sponzoringy, akože výberové konania na nákup techniky a podobne. Každý sa snaží z televízie, o ktorej všetci hovoria, že nemá peniaze, ešte niečo "urvať".

Rozprávali ste o tom, že STV vás nemá nudiť. Má však povinnosť vysielať pre menšiny, pre deti…

- Veľmi šokujúce bolo napríklad to, že tí istí ľudia, ktorí robili voľakedy v Markíze Kakao, robia teraz Bábovku v STV. Tí istí ľudia a ten istý program. Už len ten obal, ktorý dajú tomu v STV, sa nedá pozerať. To, čo bolo kedysi medzi deťmi legendou, je teraz nudný program, ktorý moje deti nepozerajú. A pritom sú v ňom tí istí ľudia. Už len tá atmosféra... Tá televízia je nereformovateľná. Iba ak by sme postavili inú, na inej lúke. Nechať tam ten azbest, nech to tam umrie.

Akým spôsobom by ste riešili situáciu v STV?

- Musí tam prísť normálny manažment, ktorý ako prvé sľúbi svojim zamestnancom, že nebude kradnúť a zapláta všetky čierne diery. Financovanie je - ako vo väčšine verejnoprávnych televízii - trojzložkové: reklama a sponzoring, koncesie a príspevok od štátu. Ten by sa však mal realizovať formou programovej objednávky. Štát nebude financovať novú vrátnicu, ale rozhodne sa, že bude vyrábať, povedzme, Armádny magazín. Ministerstvo obrany vypíše výberové konanie na výrobcu relácie a bude ju financovať. V titulkoch sa potom objaví: vyrobilo Ministerstvo obrany a XY, alebo MO SR a STV. V STV nie je oddelená výroba a vysielanie programov, nejestvuje tam vnútorný trh.

Pavol Rusko by chcel riešiť situáciu v STV tak, že by v nej zrušil reklamu a financoval by ju súkromný sektor.

- Ten nápad vychádza z toho, že pán Rusko je spolumajiteľom komerčnej televízie. Jeho názor chápem, ale - prečo berieme reklamu ako nutné zlo a nie ako službu verejnosti? Divák sa možno chce zorientovať, čo nové je na trhu, dokonca už jestvuje aj porovnávacia reklama. Buďme realisti: reklamu si ako spotrebitelia platíme. A nezáleží na tom, či ju pozeráme vo verejnoprávnej alebo v komerčnej televízii. Platíme si ju totiž vo výrobkoch, ktoré kupujeme.

Aký máte názor na nedávno schválený zákon o reklame?

- Nie je dobrý. Prinesie ďalšie úniky peňazí do zahraničia. Hráme sa na bohatších a morálnejších ako sme.

Čo teda podľa vás viedlo poslancov k jeho schváleniu v tejto podobe?

- Bol som v tom čase síce v parlamente, no netuším ten mechanizmus...

Do akej miery budú ďalšie voľby súvisieť s bojom o médiá?

- Každé voľby sú bojom o médiá. V tejto chvíli to neviem povedať. Veľa bude záležať od morálky novinárov - či pre nich voľby nebudú len únikom z profesie, podľa možnosti ešte pred tridsiatkou, a odrazovým mostíkom do politiky. Veľmi ma napríklad zaujíma, ako sa zachová Markíza v prípade novej strany pána Ruska, lebo to považujem za najväčšiu skúšku televízie a jej zamestnancov.

S hosťom SLOVA sa zhovárali Lýdia Kokavcová a Jana Matúšová

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama