Múdrosť pokory
Daniel Pastirčák je človek mnohých povolaní. Básnik, esejista, prozaik. Spolupracuje s rozhlasom i televíziou. Napísal tri knihy: Damianova rieka (1993), Tehilin (1997) a Čintent (2000). Všetky aj sám ilustroval. Svoje výtvarné diela viackrát vystavoval. Je kazateľom Cirkvi bratskej v Bratislave.
Divadlo Astorka Korzo ´90 nedávno odpremiérovalo hru T. S. Eliota Večierok. Nápad uviesť večierok na javisku bol váš. Ako vznikol?
- Vznikal postupne. Úplne prvým podnetom boli spoločne strávené večery na dovolenke pri Jadrane. Vtedy som vyslovil myšlienku, prečo neskúsiť hrať aj niečo ťažšie. Napríklad Eliota. Nepovažoval som to však za návrh. Asi v septembri sa mi Juraj Nvota ohlásil, že sa o mojom nápade rozprával s dramaturgičkou Astorky a ona sa preň nadchla.
Takže to vyšlo?
- Áno. Za ďalšiu fázu by som považoval trojhodinové večery s Jurajom Nvotom a Ankou Šiškovou v Astorke. Sedávali sme pri stole a ja som im prekladal časti z Eliotovho Večierka. Postupne sme sa ním prehrýzali. Všetko však sprevádzalo množstvo prekážok. Jednou boli, samozrejme, financie. Na pleciach riaditeľa Astorky Vlada Černého bolo zháňať ich.
Ako sa zavŕšila predprípravná fáza?
- Jedného dňa mi Juraj zavolal domov a povedal, že ideme do toho. Ja mu na to: "Text nie je preložený." A on: "Veď ty ho preložíš!" Zalapal som po vzduchu, lebo sa necítim byť prekladateľom. Mám však Eliota veľmi rád. Prekladal som básne a úryvky z jeho prác pre moju knihu Čintent. Odvahu mi dodalo to, že mu rozumiem ako človek a viem, čo chce svojím dielom povedať. Tak som sa do toho prekladu pustil.
Nemali ste obavu z nastolenej témy? Napriek tomu, že je naozaj zaujímavá a obohacujúca, je pre diváka aj dosť náročná.
- Obava tu bola. Áno, v istom zmysle bolo odvahou, že sme do toho išli. Divadlo má svoje publikum a riskovať, že mu predložíme niečo, na čo nie je v dostatočnej miere pripravené, je trúfalosť. Toto riziko zobral na seba predovšetkým Juraj Nvota. On hľadá pre divadlo niečo nové. Výzva hry ho oslovila. Chvíľu to bola kríza i pre samotných hercov, pretože oduševniť toľko presne premysleného textu nie je jednoduché.
Aké boli ohlasy?
- Na druhej premiére bol aj môj kamarát R. Prekop, slovenský fotograf žijúci v Prahe. On často do divadla nechodí, lebo si myslí, že ľudia od neho očakávajú uvoľnenú zábavu. Po Večierku povedal, že by neveril, aký môže mať divadlo katarzný účinok. Niektorí sa možno i pobavia, ide skôr o zábavu cez slzy.
Splnilo predstavenie vaše očakávania?
- Myslím si, že áno.
Eliot je i akýmsi duchovným otcom vašej knihy Čintent.
- Práve som si uvedomil, že Večierok i Čintent sú prepojené jedným textom. V závere predstavenia a v úvode knihy. V skutočnosti však tento text nie je záverom hry. Ide o režijný zámer. Pochádza z Eliotovej básne East cooker v zbierke Štyri kvartetá. Hlboko vystihuje ľudské hľadanie. Rozpráva o tom, že človek sa musí vzdať kontroly nad sebou a svetom, aby sa mohol dostať ku skutočnosti. V nás ľuďoch je akási úzkostlivá obava, cítime sa ohrození, keď veci nemôžeme mať pod kontrolou. Slovami Sartra: ak tento svet stvoril nejaký Boh, tak to musel byť diabol. Toto v nás je a na to, aby sme dostali odvahu k neznámemu, prekročili samých seba, prešli za hranicu poznania, musí byť prvotný impulz iný.
Aký?
- Že je to naopak, a nie tak, ako to povedal Sartre. Ak niekto stvoril tento svet, tak je to jedine láska. Všetky udalosti, či nás rania, alebo potešia, nám dodávajú dôveru. Tá dá človeku odvahu žiť aj s tajomstvom. Tajomstva sa nemusíme báť. Je nádherné. Táto myšlienka je i predmetom časti Čintentu.
Čintent je kniha určená detskému alebo dospelému čitateľovi?
- Dieťaťom začína. Myslím si, že v Čintente, rovnako i v Damianovej rieke, som sa usiloval, aby bol v nich plán, ktorý môže sledovať i dieťa. Tešiť sa nielen zo záhad, ale aj tušiť, že sa za tým nachádza i niečo ďalšie, čo pochopí až neskôr. Bol by som rád, keby to bola kniha, ku ktorej sa človek, ktorý ju čítal ako dieťa, vráti i v osemnástke, i v tridsiatke. Mám voči dieťaťu úctu. Myslím si, že základný rozdiel, ktorý medzi dieťaťom a dospelým existuje, je len kus cesty, ktorý ten dospelý už prešiel. Dospelý si menej pamätá svetlo, ktoré videl na začiatku. Deti vidia niektoré veci oveľa skutočnejšie, nemajú však ešte takú skúsenosť ako dospelí. Nerád vidím hranicu medzi literatúrou pre deti a dospelých.
Aký postoj majú k tejto knihe vaše tri deti?
- Knihu som viackrát prepisoval a jej prvými čitateľmi boli práve moje deti. Uvedomoval som si však, že oni pravdepodobne nie sú dobrým meradlom na to, či ju detský čitateľ prijme. Obaja chlapci, Damian i Jonatán, píšu básne. Jonatán, osemročný, vyhral prvé miesto v jednej súťaži. Predtým však telefonovali zo školy domov, či nie je omyl to, že to písal iba druhák. Tým chcem povedať, že svojím spôsobom sú to deti, ktoré v sebe prežívajú dospelé témy - tému smrti, zmyslu života...
Čo pre vás znamenajú slová pravda a pokora?
- Obe slová hlboko spolu súvisia. Aj v bulletine je ku hre Večierok napísané: "Poznanie pochádzajúce zo skúsenosti má prinajmenšom iba obmedzenú hodnotu. Poznanie nanucuje schému a klame, lebo schéma je nová v každom okamihu a každý okamih je nové ohromujúce hodnotenie všetkého, čím sme boli." Všetko pokračuje ďalej. Jediná múdrosť, v ktorú môžeme dúfať, je múdrosť pokory. Tá je nekonečná.
Priveľmi zložité myšlienky...
- My úplnú pravdu nikdy nemáme. Môžeme jej iba patriť. Patriť pravde znamená dosť veľkú pokoru. To je práve múdrosť pokory. Všetci sme ľudia a ak máme mať nejaký zmysel, musíme sa naučiť vzťahovať k pravde a pokoriť sa pred ňou.
Čo by ste chceli na sebe najviac zmeniť?
- Chcel by som byť viac empatický.
Kedy túto potrebu najviac pociťujete?
- V situáciách, keď nechtiac vtipom ublížim človeku. Jarka, moja žena, mi vyčíta, že ma zaujímajú iba myšlienky. V poslednom čase je to už menej. Možno mám taký sklon. Nechám sa fascinovať myšlienkou. Jarka mi zdôrazňuje dôležitý aspekt reality, že často je podstatnejšie nie to, čo človek hovorí, ale prečo to hovorí. Nemožno zostať len na úrovni jazyka, myšlienky, ale treba za všetkým vidieť človeka. Tam je hlbšia pravda. V nej je životný postoj, obrana, smútok.
Čím je pre vás rodina?
- Je to stan, kde sa deti učia niečomu, čo sa mi zdá pre život najdôležitejšie. Preto, aby jedného dňa nedospeli k sartrovskému stvoreniu sveta diablom, ale k tomu, že ak svet niekto stvoril, tak to musela byť láska. Druhá vec je kreativita, schopnosť radovať sa. Kreativita pramení z úžasu. Pozerať sa na hviezdu fascinovaný jej tajom. Tešiť sa zo stebla trávy. Z toho, aké je dokonalé.
Čím by ste chceli ako otec ozvláštniť svojim deťom ich život?
- Je niekoľko základných hodnôt, ktoré musí, podľa mňa, rodina mať. Ak to tak nie je, ťažko sa neskôr nachádzajú. Najnezastupiteľnejšia je skúsenosť lásky. Manželstvo vnímam ako malý obraz Boha. Boh je láskou, vzťahom. V tomto zmysle sa muž a žena stávajú akoby obrazom Svätej trojice. Nejde iba o to, že majú radi svoje deti, ale o to, že oni sa majú radi. Tým vytvárajú prostredie lásky a deti ho dýchajú.
Ste duchovne zameraný človek. Neubíja vás tento materialistický svet?
- Každý človek je duchovná bytosť a vie to o sebe. Materializmus je na jednej strane daný spoločnosťou, ktorá ho do človeka vtláča. Ďalším faktorom je strach. To, že sme duchovné bytosti, znamená našu nedoriešenosť. Kdesi existuje niečo, čo v nás trčí. Je v nás prázdno, ktoré nevieme vyplniť. Je to hlad, ktorý nedokážeme vysvetliť. Túžime po zmysle, čo nevieme nájsť.
Čo je toho príčinou?
- Hľadanie do určitej miery súvisí s trýzňou človeka. Som uprostred sveta, kde sa každý tvári, že všetko už vie a všetko má. A ja mám zrazu vyzerať ako hlupák, ktorý vôbec nevie, na čo tu je. Človek má strach ukázať svoju slabosť. Spoločnosť vytvára umelú formu zábavy. Ženieme sa za peniazmi. To, čo mi pripadá čoraz smiešnejšie, je pojem životnej úrovne. Nenesie v sebe žiadnu kvalitu človeka. Životná úroveň nie je to, aký dom vlastním, koľko mám áut, alebo kam idem na dovolenku. Človeka dokonca nezahŕňa ani jeho kultúrny rozmer. Z tohto hľadiska žijeme naozaj v dosť nešťastných časoch.
Použili ste termín kvalita človeka. Čo znamená? Čo o nej rozhoduje?
- Kvalita sa nachádza v ľudskej dobrote. Jednou z kvalít je i schopnosť milovať. Hermann Hesse napísal jednu rozprávku o Augustínovi. On dostal od záhadného starčeka do vienka dar na želanie svojej matky. Chcela, aby ho všetci milovali. To mu úplne zničilo život. Augustín sa stal rozmaznaný a všetkých zneužíval. Chcel so svojím životom skoncovať. Keď držal čašu s jedom, zjavil sa mu starček a dal mu možnosť vlastnej voľby osudu. Predošlý údel mu totiž vybrala matka. Augustín si želal, aby teraz miloval všetkých on. Stal sa žobrákom, našiel však šťastie. Chcel ľuďom pomáhať. Kvalita človeka je teda v schopnosti milovať.
Zhovárala sa Jana Jurkovičová
