Nevyliečiteľný knihoholik
Daniel Hevier
Originálni ľudia priťahujú pozornosť okolia tým, že bývajú svojskí, nenapodobniteľní. Jednoducho - nefalšovaní a nefalšovateľní. V prípade spisovateľa Daniela Heviera (1955) je akýkoľvek pokus o škatuľkovanie odsúdený na nezdar. Autor vyše päťdesiatich kníh, niekoľkých stovák piesňových textov, tisícky rozprávok, divadelných a rozhlasových hier, si presvedčivo vydobyl svoje miesto na scéne slovenskej kultúry.
Hevier sa zároveň natrvalo zahniezdil v povedomí najmladšej generácie ako pozorovateľ nevšedného, krehkého a väčšine z nás nedostupného sveta, v ktorom sa pohybujú deti. Popri Buvirozprávkach, ktoré sa stali doslovným šlágrom na trhu detskej literatúry, sa ako majiteľ vydavateľstva HEVI s neutíchajúcim zanietením venuje tvorbe v tomto neľahkom žánri.
Encyklopédie zaoberajúce sa slovenskou literatúrou pod heslom Daniel Hevier uvádzajú: básnik - lyrik, esejista, autor rozprávok, textár populárnych piesní. Čím je Daniel Hevier dnes?
- To, čím ste, vám vždy povedia iní. Tí vám, väčšinou až veľmi dodatočne, priznajú - alebo nepriznajú - váš význam, dôležitosť, hodnotu... Preto ma niektorí berú ako textára populárnych piesní, iní ako autora muzikálu Beatles alebo prekladateľa Evanjelia o Márii, ďalší ako autora pre deti alebo básnika, niektorí ako publicistu, autora Dobrých pocitov v novinách a zasa ďalší ako autora knihy próz Chcete byť šťastní? Opýtajte sa ma, ako na to... Ja sa cítim byť svetonázorom rozprávkar. Všetko ostatné vychádza z rozprávania príbehov, podobenstiev. Aj básnička, aj pesnička.
Debutovali ste zbierkou básní Motýlí kolotoč. Príroda, rodina, láska, spoločnosť. Oko devätnásťročného mladíka je predsa len iné, ako zrak zrelého muža.
- Zrelý muž - vari to len nie som ja? - má zrak unavený a rozostretý. Zničený hrdzou písmen, ktoré mu do očí napadali za všetky tie roky písania. A potom - človek od istého veku už ani nechce vidieť všetko. Vo veku, v ktorom som vydal svoju prvú knižku, som však videl ostrovidne a čisto. Ale mal som vytríbené všetky zmysly - očami som počúval, sluchom som ochutnával, hmatom som videl... Mal som okuliare, ktoré mi nasadila čerstvá, neopotrebovaná mladosť, a to je tá najlepšia optika.
Vaša hravosť so slovami, z nich sršiaci optimizmus si našli cestu k detskému čitateľovi. Viacerí vás preto poznajú najmä ako detského autora. Zbierky básní, básničiek, príbehy, rozprávky... Ako prichádza detský nápad?
- Nikdy som nechcel byť špecialistom na písanie pre deti. Existencia doživotného autora pre deti, ktorý si osvojí istú rutinu, osvedčený návod na použitie, sa mi zdala odpornou a vlastne nemravnou. Preto sa podvedome i veľmi cieľavedome pri písaní pre deti bránim osvedčeným šablónam a receptom. Keď zomrel John Lennon a mňa to zasiahlo, akoby mi zahynul vlastný brat, nenapísal som ani báseň, ani esej, ale ako prvé som napísal o jeho smrti rozprávku - smrť je celkom nedetská téma. A pritom ju aj deti dokážu vnímať veľmi intenzívne a prirodzene. V týchto dňoch zasa vychádza moja kniha pre deti Krajina AGORD, kniha o závislosti, drogách... Určil som ju deťom od takých osem rokov, pretože verím, že práve pri nich máme najefektívnejšiu šancu prevencie pred drogami. A naopak - píšem aj rozprávky pre dospelých, ktoré nazývam Rozprávky pre dospelé deti. Občas sa mi ozvú vysokoškoláci, alebo naopak, starí ľudia, ktorí čítajú moje rozprávky. Tak vidíte, ako je to všetko pomiešané.
Ste textárom populárnych piesní. Mnohé z nich zaujali a doslova "chytili" poslucháčov nielen melodicky, ale práve svojimi textami. Je náročnejšie osloviť hudobného poslucháča, alebo zaujať detského diváka?
- Niet nič ľahšie, ako napísať text sezónneho hitu, ktorý žije pár týždňov... Ale ja chcem písať pesničky, ktoré sa budú hrať, hoci striedmo, aj o niekoľko rokov... Preto ma vždy poteší, keď sem-tam z rozhlasu počujem Pieseň pre nesmelých, Líšku, či iné pesničky, ktoré neboli nikdy hitmi, ale prežili ten krátky hitparádový život.
Vráťme sa ešte na chvíľu k písaniu textov. Ste výlučným textárom skupiny Team, svedčí o tom aj ich posledný album Sedem. Najmä pieseň Krátke lásky sa za nedlhý čas po jeho uvedení stihla vyšplhať do čela viacerých slovenských hitparád. Aké množstvo slávy sa uchádza človeku, ktorého nie je vidieť, je ho však počuť a cítiť v slovách piesní?
- Raz som sedel na koncerte Teamu v bratislavskej športovej hale. Tisíce, väčšinou mladých ľudí, odspievali so spevákom celé piesne, ku ktorým som napísal slová. Tie decká, ktoré možno v živote nečítali a nebudú čítať moju ani nijakú inú poéziu, spievali moje verše. A ja som sedel v tme vysoko nad nimi a bolo mi dobre. A pri tom dojatí sa mi najmenej žiadalo dať sa spoznať. Keď som niekedy pri podobnej príležitosti poznaný, tvárim sa, že to nie som ja, že sa na seba iba trochu podobám.
Po monopolných si svoje miesto na slovenskom knižnom trhu postupne budujú aj iné vydavateľstvá. Vy ste majiteľom a riaditeľom vlastného vydavateľstva Hevi. Dlhé roky ste pôsobili v Mladých letách. Môžete porovnávať. Dá sa to vlastne? Napĺňa slovenská produkcia očakávania slovenského čitateľa?
- Svoje prvé vydavateľstvo VPUSN (Vydavateľstvo pre uskutočňovanie smelých nápadov) som mal v čase, keď o súkromnom vydávaní kníh nesnívali ani tí najtrúfalejší dravci, v roku 1964. Vydal som v ňom niekoľko domácky vyrobených knižiek, detských bibliofílií, či samizdatov a niekoľko čísel časopisu Písmenko. Preto je pre mňa celkom prirodzené, že som sa vrátil k svojej detskej hre na vydavateľa. Pravdaže, dnes to už nie je hra ani hračka. Stala sa z toho, naopak, vážna vec: ide pri nej doslova o existenciu. Situácia malého, osamelého vydavateľa mi však vyhovuje: sám si knihy píšem, prekladám, redigujem, robím sadzbu, zalamujem, graficky upravujem, ilustrujem, navrhujem obálky, predávam... Keď si pomyslím, že pri minimálnej réžii a v minimálnej zostave sme doteraz vydali takmer 120 titulov, som chvíľami aj hrdý. Aj keď schizofrenická existencia autora a vydavateľa v jednej osobe nie je vždy ideálna. Mám šťastie, že mi obetavo pomáha moja žena Maruška, ktorá je pre mňa aj tými druhými očami, vidiacimi i nedostatky, ktoré autor vo svojej samoľúbosti nechce vidieť.
Ste známy ako nevyliečiteľný "knihoholik". Naozaj ste všetky knihy nachádzajúce sa na vašich policiach aj čítali? Máte medzi nimi svoju naj?
- Pravdaže som nečítal každú z tých niekoľkých tisíc kníh, ktoré máme doma. Niektoré som si prečítal iba dlaňami - aspoň som si ich ohmatal. Niektoré už prečítajú iba naše deti. A niektoré som čítal niekoľkokrát. Mám knihy, ktoré si prečítam aspoň raz za rok. Napríklad Tracyho tigra od Williama Saroyana. Alebo Brautiganove prózy a básničky. A to nehovorím o knihách, ktoré som si napožičiaval a stále si požičiavam z knižníc. Som uvedomelým knihoholikom. Nečítam noviny ani povrchné magazíny, čítam pravidelne, každý deň knihy. Aj za tých, ktorí už čítať knihy zabudli. Aj za tých kolegov-spisovateľov, ktorí dnes naduto vyhlasujú, že umelecká literatúra im už nič nehovorí.
Literatúra je tiež istý druh umenia. V poslednom čase koketujete aj s maľovaním, ako ste to sám nazvali, výtvarných dielok. Takže literatúra, výtvarné umenie... ešte nejaká vášeň?
- Maľovanie sa ma zmocnilo v zrelom veku a spôsobilo v mojom živote povíchricu, živelnú pohromu. Ako keď chlap na staré kolená stratí rozum a zaľúbi sa do študentky, ktorá by mu mohla byť dcérou. Celý život som miloval výtvarné umenie, kreslil som si, robil koláže, chodil na výstavy - a kupoval olejové farby, pre akúsi bližšie neurčitú príležitosť. Nikdy som sa však neodhodlal otvoriť ich, vybaliť, vytlačiť na paletu. Po štyridsiatke som sa odvážil. Namaľoval som svoje prvé plátno a už mi nebolo pomoci. Už niekoľko rokov najmä maľujem, kreslím, robím práce na papieri... Namaľoval som do päťsto obrazov. Kresieb a prác na papieri sú tisícky... Za dva roky som usporiadal 14 samostatných výstav. To už nie je koketovanie. To je diagnóza. Už od malička však veľmi intenzívne žijem aj hudbou. Voľakedy som hrával v kapele, dnes často píšem tak, že si básničku zahrám a zaspievam. Zložil som niekoľko pesničiek, ktoré sa dokonca nahrali na cédečkach. Takže literatúra, výtvarné umenie, hudba, ale aj film, tanec, divadlo, fotografia - to všetko sú dôležité súčasti môjho vnútorného citového života.
Prichádza máj - lásky čas. Ako je to s vašimi láskami?
- Písať som začal zo zamilovanosti. Každú chvíľu sa zaľubujem. V jednej básni som napísal, že "všetky ženy sú menej ako jedna žena". Mám šťastie, že žijem so ženou, ktorá je pre mňa viac ako všetky iné ženy.
zhovárali sa Martina Pavlíková a Juraj Pokorný
