Tripartita nie je iba na odfajknutie úloh

Igor Lenský, predseda SLOVES a viceprezident KOZ SR

Nízke mzdy a nestabilná verejná správa sú najväčšou prekážkou rozvoja Slovenska - tak znie motto na vizitke Igora Lenského. Narodil sa 28. októbra 1955, po absolvovaní Právnickej fakulty UK pracoval na obvodnej a neskôr Mestskej prokuratúre v Bratislave na netrestnom úseku ako špecialista pre všeobecný a občiansko-súdny dozor. Tu sa stal v novembri 1989 predsedom štrajkového výboru. Na ustanovujúcom zjazde Odborového zväzu štátnych orgánov a organizácií ho v januári 1990 zvolili za predsedu Slovenského výboru odborového zväzu. Od roku 1993 pôsobí v OZ štátnych orgánov a organizácií, neskôr premenovanom na Slovenský odborový zväz verejnej správy (SLOVES). Za jeho predsedu opäť zvolili Lenského na II. a III. zjazde. Vo voľbách v roku 1992 ho zvolili za poslanca Snemovne národov FZ za SDĽ, hoci nie je jej členom. Na II. zjazde Konfederácie odborových zväzov SR (1993) sa stal členom jej predstavenstva. Zastupuje ju v RHSD, v legislatívnej rade vlády i v rade vlády pre verejnú správu. Od roku 1993 je členom Predstavenstva Európskej federácie zamestnancov verejných služieb. Na sneme KOZ 9. februára 2000 ho zvolil, za viceprezidenta pre nevýrobné odborové zväzy a v tejto funkcii ho potvrdil aj IV. zjazd 13. októbra 2000. Býva v Bratislave, je ženatý, má dve deti.

Predstavitelia Konfederácie odborových zväzov vyhlásili, že sa na tento rok nepodpíše generálna dohoda (GD). Je to definitívne rozhodnutie?

- Ja by som to tak zásadne netvrdil. Snem konštatoval, že sa GD na rok 2000 nesplnila a tak netreba podpísať novú na rok 2001. Ale rokovania pokračujú. Netvrdíme, že by sme prerušili sociálny dialóg. Nevýrobné odborové zväzy napríklad rokujú s vládou o platoch na tento i budúci rok. Tým nechcem povedať, že by sme nemali spory a že sa nestávajú prípady, keď vláda povie, že na to a to zatiaľ nie sú peniaze. Možno je chybou KOZ, keď sa na tlačovkách po tripartite nezdôrazňujú veci, na ktorých sme sa dohodli, no tie, na ktoré ostávajú sporné. Pritom 80 percent materiálov na Rade hospodárskej a sociálnej dohody prechádza bez väčších problémov.

Aj v roku 1997 odbory odmietli podpísať GD, no prerušil sa sociálny dialóg. V čom sa dejiny opakujú?

- Súčasná situácia sa líši od stavu, ktorý tu vládol pred rokom 1998 - formálno-právne i fakticky. Najmä v rokoch 1997-98 tu nebola ochota nás vôbec počúvať, dialóg bol formálny. V roku 1997 vôbec neexistoval zákon o tripartite, jedinou "legálnou" bázou pre sociálny dialóg bola GD a tá neexistovala. Pravdupovediac, my sme si s poslednou Mečiarovou vládou nerozumeli takmer v ničom. To sa ukázalo už začiatkom roku 1995. Na Bôriku sa uskutočnilo rokovanie, kde sme sa na žiadnom bode nezhodli. V septembri 1995 sa konala veľká demonštrácia odborárov na Námestí SNP. V roku 1997 prebiehali rokovania o GD, vláda medzitým schválila balík nepopulárnych opatrení. Úplne nás obišla. My sme si vtedy povedali: Dosť! Dnes je naozaj iná situácia, súčasná vládna koalícia hneď ako nastúpila, splnila základnú požiadavku - prijala zákon o tripartite.

V súčasnosti však váš prezident Ivan Saktor rokuje s Vladimírom Mečiarom napriek tomu, že odbory boli nespokojné s jeho vládou. Podľa stanov by KOZ mala uskutočňovať nezávislú politiku. Ako vnímate tlak jednotlivých politických subjektov vnútri odborov? Neobávate sa negatívnej reakcie členskej základne na užšie kontakty s Mečiarom?

- Stretnutia s predstaviteľmi politických strán sú podľa mňa nevyhnutné. My sme od roku 1990 vždy rokovali s parlamentnými subjektami. Veď majú poslancov, ktorí nakoniec o všetkom rozhodnú. Lobing a pestovanie povedomia sociálneho dialógu sú potrebné. To robíme aj dnes. Samozrejme, že sa dohodneme skôr s opozíciou ako s koalíciou, pretože opozičníci majú tendenciu sľúbiť takmer všetko, a vláda povie, že sa to dnes nedá, hádam zajtra... Pokiaľ ide o stretnutie s Mečiarom, nebola to chyba. Nik nás napríklad nekritizoval za to, že sme rokovali aj so SNS. Čo vyvolalo množstvo negatívnych reakcií, bol mediálny výstup. V odborovej politike to nemôžeme brať tak, že ak nás ktosi nahneval, už s ním nikdy nebudeme diskutovať, lebo politika taká jednoducho nie je. Ľudia sa, žiaľ, aj vracajú.

Niektorí politici dokonca aj trikrát...

- To treba brať ako realitu. Ja však tvrdím, že odpustiť môžeme, ale zabudnúť nie. My sme sakramentsky trpeli tým, čo sa tu dialo za štyri roky tretej Mečiarovej vlády. HZDS založilo Všeobecný slobodný odborový zväz, tzv. žlté odbory, namierený proti nášmu odborovému zväzu. Samozrejme, ku každému rokovaniu musíte pristupovať podľa skúseností, ktoré máte s daným partnerom. Pokiaľ ide o vplyv politických strán v konfederácii, existuje - na jej jednotlivých predstaviteľov. Každý máme nejaký politický názor, niektorí sú i členmi strán. Ja nie, lebo ako prokurátor nemôžem byť členom politickej strany. No netajím, že som červený. To, na čom by sme sa v KOZ mali zjednotiť, je odborová politika, program, ktorý sme pred necelým polrokom schválili na zjazde, a programy odborových zväzov. Konfederácia podporuje vstup Slovenska do EÚ a do Severoatlantickej aliancie. Ak tu bude aktivita, nasmerovaná proti vstupu do NATO, tak ju nepodporíme. Akokoľvek by nám bola z iného pohľadu sympatická, pretože smeruje proti tomu, čo sme si postavili ako kritérium. Je tu riziko, že nás vždy ktosi tlačí do toho, aby sme sa pretvorili na politickú stranu. To by sme nikdy nemali urobiť. Takáto politicky impotentná organizácia, akou by sa stal konfederácia, nesmie existovať. Ona sa ani nemôže tváriť, že vždy a za každých okolností bude rozprávať s každým. Odbory všade na svete prirodzene inklinujú k istým politickým stranám. V princípe sú to dva smery - sociálna demokracia či ľavica na jednej strane, a na druhej strane to odborárov ťahá ku kresťanskodemokratickým alebo ľudovým stranám. Dnes sa tieto dva veľké smery v základných princípoch hospodárskej, či trhovej ekonomiky približujú. V Európe vládnu čierni s červenými.

Chápem, keď odbory otvorene podporujú vstup do EÚ, prečo však propagujú začlenenie Slovenska do NATO? Predsa tam ide viac o politicko-strategickú, ako o sociálnu otázku.

- Tiež primárne vnímam NATO ako politickú záležitosť. Členstvo v aliancii znamená, že sa Slovensko navždy zapojí do západného sveta, do sveta rozvinutej demokracie. Ak nebude členom aliancie, vždy bude otázkou, aká je geopolitická opodstatnenosť existencie malého Slovenska. Bol by som rád, keby Slovensko aspoň raz patrilo k víťazom, aby tu nebola hrozba, že môže dôjsť k zlomom v civilizačnom vývoji našej krajiny. Vstup do EÚ a NATO sú pre nás dve strany toho istého javu, preto sme ich zaradili do svojho programu.

Čo sa z GD za minulý rok okrem miery nezamestnanosti také dôležité nesplnilo, že odmietate podpísať novú dohodu na rok 2001?

- Kľúčovým bodom je naozaj nezamestnanosť, ktorú sa Dzurindova vláda zaviazala znížiť o tri body, teda na 16 percent, a to sa jej vlani nepodarilo. V tomto prípade by sme boli ochotní pripustiť postoj: skúšali sme, nevyšlo to. No tu sa ktosi pokúsil stlačiť nezamestnanosť verejnoprospešnými prácami. Nie som proti nim, lebo dlhodobo nezamestnaným treba vrátiť pracovné návyky. Ale nedá sa to vnímať ako riešenie. Štát sa má usilovať vytvoriť ekonomické prostredie, aby sa nezamestnanosť znížila a aby sa najmä problémovým skupinám umožnil návrat do pracovného procesu. Ale nás sa vicepremiér Mikloš snažil presviedčať - v tom vidím určitú neserióznosť - že sa štatisticky vďaka VPP nezamestnanosť znížila, a tak vláda na konci minulého roka svoj záväzok dodržala. Nič to podľa neho nemení na situácii, že v januári znovu radikálne stúpla. Išlo o určitú nadutosť politika. Vláde by sme vedeli odpustiť, len keby sa usilovala v tomto smere viac komunikovať, hľadať riešenia a keby bola trocha sebakritická.

V parlamente nedávno prebehla viacdňová rozprava o nezamestnanosti. Posunie veci dopredu, alebo si niekto len odfajkne tento bod ako splnenú úlohu?

- Takéto veci nikdy nie sú na to, aby sa odfajkol problém. Na schôdzi NR SR sa malo stretnúť 150 relatívne rozumných ľudí, a iste sa tam objavili aj použiteľné myšlienky. My síce vieme analyzovať príčiny nezamestnanosti, s materiálom, ktorý vláda predloží, sa na 90 percent zhodneme. Ale nedokážeme z analýzy urobiť správny výstup, nakoniec dospejeme k dvom variantom, a žiadny nie je dobrý. Prvé riešenie: napchajme štátne peniaze tam a tam. A skúsenosť? Z Národného úradu práce sa i vďaka odborárom poslali milióny korún do viacerých fabrík, v ktorých skončili ako v čiernej diere. To viedlo, samozrejme, k prehlbovaniu štátneho dlhu. Alternatíva k tomu je vytvoriť zodpovedajúce ekonomické prostredie a prilákať kapitál. Lenže to sa nedá z noci na ráno, zmeniť imidž krajiny netrvá dva mesiace, ale roky. Príchod zahraničného kapitálu súvisí aj s EÚ a NATO. Perspektíva presahuje rámec jednej vlády. Tá súčasná má pred sebou o poldruha roka voľby. Nie vždy sa môže jednej vláde vyplatiť radikálne, no správne riešenia. Príkladom sú Hornovi socialisti v Maďarsku. Všetko nepopulárne, čo bolo treba urobiť, urobili, a prehrali voľby. Teraz sa liberál Viktor Orbán tvári ako šampión.

Ale "hrozí", že socialisti v Maďarsku získajú v nasledujúcich voľbách väčšinu. Takže história môže byť spravodlivá…

- Bodaj by bola. Väčšina odborárskych kolegov u našich južných susedov by návrat socialistov k moci prijala. Sú tam teraz veľké problémy, pokiaľ ide o sociálny dialóg. U nás doma sa vládni činitelia nevedia zhodnúť ani na nástrojoch, nieto na hotových scenárov. Ak niekto z poslancov či členov vlády chcel v našom parlamente počúvať a počúval, ak si ktosi prejde zápis rozpravy o nezamestnanosti, ak tam odznela čo len jedna dobrá myšlienka, aj to stálo za to.

Pod tripartitou sú podpísaní traja parneri, no celá nezamestnanosť sa dáva na zodpovednosť iba vláde. Vychádzajú zamestnávatelia v ústrety pri vytváraní nových pracovných miest? Alebo všetko závisí len od vstupu do EÚ?

- Samozrejme, že nie. V GD sa vláda zaviazala, že vytvorí vhodné podnikateľské prostredie, ktoré zabezpečí rast reálnych miezd. Na otázku, či sa vytvorilo, zamestnávatelia odpovedali, že v zásade áno. My tvrdíme, že nie, lebo reálne mzdy nenarástli. Ale súhlasím, že z našej strany by podstatná časť toho útoku mala smerovať aj proti zamestnávateľom. Pri hodnotení GD sme sa priznali, že sme tiež nesplnili záväzok týkajúci sa rastu reálnych miezd v podnikateľskej sfére, lebo tam sa to dojednávalo z kolektívnej zmluvy. To, že mzdy sú pod reálnym rastom životných nákladov, je aj naša chyba. Keď my sme vychádzali z 12-percentného rastu miezd a zamestnávateľ prišiel s nulou, dohodli sme sa na 6,5 až siedmich percentách. Rozmyslíte si, či máte hnať ľudí pre to do štrajku, ak by potom zamestnávateľ po dvoch týždňoch štrajku nemal peniaze ani na dohodnutých 6,5 percenta. Dvadsaťpercentná nezamestnanosť nám, samozrejme, nepomáha. Keď budete protestovať, podnikatelia vám povedia, že ľudí bez roboty pred bránami závodu čaká celá hromada. To je argument, ktorý zväčšuje strach zamestnancov.

Zjavne ani situácia v príspevkovej a rozpočtovej sfére nie je optimálna. Vy ste viceprezidentom KOZ pre nevýrobnú sféru. Aké valorizačné mechanizmy navrhujú odborové zväzy v tejto oblasti?

- Tu je situácia ešte horšia ako vo výrobnej sfére. Vývoj za roky 1999 a 2000 nás doviedol k tomu, že sa nožnice otvorili ešte viac. V roku 1999 bola nulová valorizácia platov v rozpočtovej a príspevkovej sfére, vlani štvorpercentná a tisíc korún na konci roka. Na tento rok sa plánuje zase len vo výške štyroch percent. My navrhujeme dva varianty: valorizáciu platových taríf na desať percent, pre pedagógov trinásť. Druhá možnosť sú štyri, respektíve sedem percent pre pedagógov, a trinásty plat na ruku. Máme teraz v parlamente zákony o štátnej a verejnej službe. Tam sa predpokladá, že každoročný rast platov sa vyjedná v kolektívnej zmluve medzi vládou a konfederáciou. Už by sme sa mali naučiť dospieť k nejakej dohode. V Rakúsku nedávno vyjednali paušálne zvýšenie mesačných platov zamestnancov o 500 šilingov. Našej vláde vždy vysvetľujeme, že keď uvoľní peniaze, tak ich dostane naspäť, lebo ľudia ich minú, neuložia si ich do pančuchy, vrátia sa cez DPH a spotrebné dane. A keby sa išlo cestou trinásteho platu, aj tie peniaze vláda zväčša získa, ľudia ich minú najmä na vianočné darčeky.

Nedávno premiér Mikuláš Dzurinda na túto tému rokoval s ministrami Milanom Ftáčnikom, Romanom Kováčom a Brigitou Schmögnerovou. Na tlačovke opäť hovoril niečo optimistické. Máte tušenie, na čom sa dohodli?

- Vláda by mala rozhodnúť do 10. mája. Taký je záväzok, pokiaľ ide o školstvo a zdravotníctvo. Zdravotníctvo je problémom štyroch miliárd korún, ktoré parlament schválil na platy, no minister Kováč sa tomu bráni z nejakých, mne nie celkom známych dôvodov. V oblasti školstva je v hre zákon o verejnej službe. Učiteľom presadili osobitnú platovú tabuľku, ale aby na to boli financie, tak im zoberú z osobných príplatkov. Máme však riešenie: od 1. januára 2002 by mali platiť zákony o štátnej službe a verejnej službe, ktoré predpokladajú isté platové tabuľky. Ďalšie problematické organizácie sú verejnoprávne inštitúcie - NÚP, Sociálna, Všeobecná zdravotná a Spoločná poisťovňa. Tu výšku platov určujú ich osobitné vnútorné predpisy. Náš návrh v skutočnosti nepredstavuje priamy nápor na štátny rozpočet, lebo veľká časť týchto peňazí sa tak či tak bude musieť vyplatiť.

Vlani v júni vrcholili rokovania o balíku sociálnych zákonov, ktoré sa pre neústupčivosť vicepremiéra zamrazili na pol roka. Teraz dôležité zákony čaká druhé čítanie v NR SR. Pred rokom padali dosť ostré slová. Nebojíte sa opäť určitých reštrikcií počas rokovania na májovej schôdzi parlamentu?

- My sme vnímali návrhy Zákonníka práce a zákonov o štátnej a o verejnej službe ako kompromis. Rokovania vo vláde boli ťažké, teraz sme rozbehli stretnutia s poslaneckými klubmi. Ešte by sme chceli dostať do zákonov nejaké veci, ktoré by však principiálne nemenili legislatívne normy. Očakávame serióznosť aj z druhej strany. Premiér potvrdil, že poslanecký klub SDK podporí vládne návrhy. Aspoň jedna dobrá správa.

Pokiaľ ide o reformu verejnej správy, svojho času ste boli za 3+1 vyššie územné celky. Ako je to teraz?

- Reforma verejnej správy je nekonečný príbeh, lebo ten, kto je za ňu zodpovedný, ju nezvládol - vládny splnomocnenec Viktor Nižňanský a v konečnom dôsledku Ivan Mikloš. Realizovali svoju politickú predstavu, iné neboli ochotní akceptovať. A teraz tu máme výsledok. Pre mňa nie je dôležitý počet krajov, respektívne je to oveľa menej dôležité ako iné veci. Základom všetkého musí byť posilnenie obcí a miest. Mňa zaujímajú len originálne kompetencie samosprávy. Ale väčšina z tých, ktoré mienia mestám a obciam nakydať, sú iba preneseným výkonom štátnej správy. Potom sa starosta stane štátnym úradníkom, ktorý nemôže nič, len to, čo mu zákon dovoľuje, kontroluje ho vláda, a ešte ho za to aj platí. Ale to nie je samospráva. S výkonom originálnych funkcií samosprávy musí prísť reforma financovania. Opäť je podružné, či si peniaze budú vyberať obce alebo daňový úrad. Druhou otázkou je regionálna samospráva - aj tú vnímam očami obcí. Obciam všetko, regionálnej samospráve iba to, čo je nevyhnutné. To je princíp subsidiarity. Tri plus jeden je najlepší systém, pretože regióny by boli veľké, porovnateľné so svetom. Ale prosím, keď ktosi povie, že je to komunistické, že to tak nemá byť, som náchylný akceptovať aj iné riešenie. No počet regiónov nad osem je nezmysel, vyhadzovanie peňazí. Čím viac bude krajských úradov a VÚC, tým menej peňazí ostane pre obce.

A čo by malo byť podľa vás s okresmi?

- Sú dva spôsoby, obidve legitímne. Buď obnovíme 38 starých okresov plus rozdelíme Bratislavu na päť, čo by bolo spolu 43. Úradovne by zostali zachované, bude tam obslužný personál, ale bez prednostu. Druhý variant je zrušiť najmenšie okresy, čo predstavuje zachovanie 55 okresov. Trošku zanikla v tejto vrave veľmi zaujímavá vec - zastavili ministra spravodlivosti Jána Čarnogurského v reforme súdnictva, podľa ktorej sa mali vytvoriť štyri krajské a 44 okresných súdov, teda išlo by o návrat k starému členeniu. Minister vnútra Ladislav Pittner je druhý, ktorý to pochopil, tým istým spôsobom chcel reformovať policajný zbor. Šlo by o trójskeho koňa, pretože ako by mohlo KDH či SDKÚ tvrdiť, že sú za dvanásť krajov, ak by na ministerstvách dobre fungovali štyri. Ak tretina občanov chce 8 + 8, zdá sa, že si za päť rokov zvykli, tak im to nechajme. No 12 + 12 by bol nezmysel, politická samovražda tejto vlády. Ak bude jeden poslanec VÚC volený na 20 tisíc občanov, tak 30 až 40 percent všetkých bude z jednomandátových obvodov. Nemusím vám vysvetľovať, že to znamená čistý zisk pre HZDS-ĽS. Vo väčšinovom volebnom systéme 27-percentná preferencia oproti dvanásťpercentnej hovorí za všetko. Postaví si vláda Slovensko proti sebe? Priamou voľbou predsedov VÚC stvoríme 12 gubernátorov, s ktorými potom nik nepohne. Premiéra predsa schvaľuje a odvoláva parlament, ale šéfov VÚC občania, a tak budú v podstate neodvolateľní. A keby boli voľby do VÚC v roku 2001? Je to pre súčasnú, ale i budúcu vládu výhodné? Založilo by sa všeobecné pravidlo na "x" rokov - jednoročná volebná kampaň. Tá sa začne voľbami do VÚC a potiahne sa celý rok až do parlamentných volieb a za nimi ešte prídu komunálne. Vláda posledných desať mesiacov nebude vládnuť, iba sa pripravovať na voľby. Ale my potrebujeme, aby vládla.

Prechod kompetencií na samosprávu vyvolá určitý exodus zamestnancov štátnej správy do samospráv. Rieši to definitíva budúceho zákona o štátnej službe?

- Nie. My sme žiadali prechodné obdobie na tieto účely. V prípade prenosu kompetencií sa predpokladá, že ľudia by mali prejsť do samosprávy. Len ja sa pýtam, kto to zaplatí. Na Okresnom úrade v Brezne máte odbor výstavby, kde zabezpečuje stavebné konanie pre 30 obcí päť zamestnancov. To sa má odovzdať obciam. Pre tridsať obcí to znamená tridsať úradníkov. Kde zoberieme zvyšných 25, hoci na čiastočný úväzok, kto ich zaplatí? Ak to niekto myslí s reformou vážne, tak nech zahodia všetko, čo je spravené, aj Nižňanskému nech sa poďakujú za jeho veľdielo a pošlú ho preč.

Čo sa ešte dá racionálne stihnúť v tomto volebnom období?

- Dve veci. Uznesením vlády č. 230 z roku 2000 sa schválila koncepcia reformy ako východisko práce. Vláda povedala, ktoré kompetencie v oblasti verejných služieb majú prejsť na samosprávu. Tak to spravme. Kompetencie, ktoré sú tam predbežne zapísané, by v prvej etape reformy stáli takmer 45 miliárd korún. To je štvrtina štátneho rozpočtu. Tak to im dajme. Keď nevyhovuje samospráve prechodný systém, ktorý ministerstvo financií vymyslelo cez špeciálne dotácie, tak to spravme až o dva roky. Zákon teda schváľme, no nech začne platiť až o dva roky. Ale nevymýšľajme spoločné obecné úrady. Dnes vám dáme verejné služby, veď ono je to dosť - školy, zdravotnícke zariadenia, kultúra atď. Budem rád, keď to obce budú robiť naozaj seriózne. A treba domyslieť pravidlá hry, kto to skontroluje, aby sa to nerozkradlo, podľa zásady: Dôveruj, ale preveruj. Územnosprávne usporiadanie? Nuž, možno sa na niečom zhodneme. Avšak nerobme to teraz. Urobme to trebárs k 1. máju 2003, až od nového volebného obdobia. Rok pred voľbami budeme ľudí učiť niečo nové? A to nové bude fungovať? Nebude, lebo nič nové ešte nikdy hneď nefungovalo. Detské choroby sa musia vychytať.

Hovorili ste o človeku, ktorý zodpovedá za reformu verejnej správy i za tripartitu. Vlani sa vážne diskutovalo o tom, či by nebolo lepšie, ak by na tom mieste nebol vicepremiér Mikloš, ale ktosi iný. Mala by táto zmena teraz zmysel?

- Áno. Sú odborové zväzy a ich predstavitelia, ktorí tento názor majú. Problém Ivana Mikloša spočíva v tom, že je síce šikovný, do istej miery sa s ním dá aj diskutovať, len ho to nebaví. Nemá k odborom vzťah. Myslí si, že ich netreba, že ide iba o nevyhnutné zlo. Miklošov problém je v jeho natureli, v politickom zmýšľaní. Nehovorím, že by tripartitu viedol vyložene zle, ale jeho vzťah k sociálnemu dialógu je úradnícky. Pre neho spočíva tripartita v tom, že sa zídeme a odfajkneme, že sme prerokovali sedemnásť bodov... My, ale aj viacerí iní členovia vlády chápu sociálny dialóg ako trvalý proces.

Miklošov audit štátnej správy ste svojho času označili za thatcherovsko-klausovský ultrapravicový experiment. Zmenili ste svoj názor?

- Nie, ba práve naopak. Audit a výstupy z neho plynúce ma presviedčajú v tom, že na počiatku tohto procesu bola politická snaha zmeniť charakter štátu. Utvrdzuje ma v tom aj návrh zákona o transformácii rozpočtových a príspevkových organizácií na neziskové organizácie, ktoré poskytujú verejnoprospešné služby. Tento návrh je, hovorím to otvorene, posledným pokusom rozkradnúť náš štát. To tu ešte naozaj nebolo!

Bol tu ďalší návrh zákona z dielne Ladislava Pittnera, v ktorom ide o obmedzenie zhromažďovacieho práva. Nazvali ste ho úletom pána ministra.

- Stále si to myslím. Pokiaľ som mal spoľahlivé správy, je to naozaj jeho osobná iniciatíva. Chce riešiť problémy, ktoré my by sme a priori nikdy nekritizovali, nám to prekážalo v tých súvislostiach, že o novele zákona hovoril vzápätí po tom, ako demonštrovali pred úradom vlády železničiari. Sú tam totálne uletené veci, napríklad, že v Bratislave sa budú môcť organizovať protestné mítingy iba na Námestí SNP. Napríklad proti starostovi Rače sa teda bude demonštrovať len v centre hlavného mesta? Veď sa o tom na Miestnom úrade v Rači ani nik nedozvie. Ešte aj to sa dá nejakým spôsobom prežuť. Ale to, že potrebujete na zhromaždenie povolenie orgánu štátnej správy, tak to je guľa na nohu. Lebo orgán štátnej správy je viazaný ministrom, a ak sa ten rozhodne, tak vám povolenie nik nedá.

Bolo by to vôbec v súlade s ústavou?

- Som presvedčený, že nebolo. Verím, že nejaké racio z ministrovho návrhu sa použije. Veď každý, kto ide na demonštráciu, musí počítať s tým , že ho SIS odfotografuje. To sa robí všade na svete. No to ostatné musí ísť z návrhu zákona preč.

Myslíte si, že sa vláda bojí masových demonštrácií odborov?

- To je ťažká otázka. Niekedy som na pochybách, či sa nás vláda bojí, alebo či si myslí, že sa nás báť netreba. Lebo my sami niekedy nevieme, či sa nás treba báť alebo nie. Ministri vo všeobecnosti nemajú radi, keď im ktosi huláka pod oknami. Keď dnes prídete pred úrad vlády, kde je verejná komunikácia, a policajti vás odtiaľ vytlačia, tak zistíte, že ani štátna moc sa nespráva korektne. Nie som proti, aby sa určili zrozumiteľné pravidlá hry. Lenže na začiatku nám niekto otvoril veľký priestor, a teraz nám chce z neho odkrajovať. To nie je pekné, vlastne sa nám zmenšujú demokratické práva.

Ste rád, že už odbory nemajú vplyv na denník Práca?

- Podľa mňa sme vlastne nikdy žiaden vplyv na Prácu nemali, ale sa aspoň správala ako denník odborárov, čo už dnes neplatí. Nie je to dobre. Nie preto, že sa teraz Ivan Saktor nedostane na stránky Práce, alebo len zriedkavo. Ale preto, že tento denník potom, čo sa udialo v Pravde, mal ako jediný na Slovensku ľavicové zameranie. Všetky koncepcie, ktoré sme ohľadom Práce riešili na predstavenstve KOZ, vychádzali z toho, že ľavicový priestor pre ten denník treba zachovať. Jeho soľou mali byť krajové redakcie a problémy "malých ľudí" z regiónov. Práca mala aj silné ekonomické zázemie, napr. Ivana Špániho, vedela písať o ekonomike zrozumiteľným štýlom, nie takým technokratickým, ako v iných periodikách. To sa vytratilo. Áno, ľutujem, že sme stratili vplyv na smerovanie Práce od stredu doľava.

Prečo teda tak rozhodol Jednotný majetkový fond (JMF) spravujúci majetok odborov?

- Na to je možné mať rozličné názory, ale faktom ostáva, že na tom Práca bola finančne zle. Existovali len dva varianty. Odborové zväzy mohli do denníka nasúkať peniaze, čo neboli ochotné spraviť, alebo časť majetkového podielu niekomu predať.

Pôvodná cena za 50 percent denníka Práce bola stanovená na 40 miliónov korún, no potom ho z večera do rána predali za 15,5 milióna. Kde zmizol ten zvyšok?

- Neviem sa k tomu vyjadriť. Ja som o tom nerozhodoval, nie som členom orgánov JMF, takže neviem, akým spôsobom stanovili cenu. Teraz by sa mali tieto vzťahy trochu upraviť. Podpísali sme dohodu medzi fondom a konfederáciou ohľadom spravovania 50-percentného podielu v Práci. Uvidíme. Bol by som rád, keby tieto noviny s tradičnou značkou prežili. Teraz dostali novú tvár, hádam to nie je najhoršie.

Keď už hovoríme o záhadnom toku peňazí, KOZ rokovala predvlani s vládou vo Svite a predložila jej príklady korupcie v Martinských strojárňach, v Kúpeľoch Piešťany, Sliač… Prešetrilo sa to nejako?

- Pokiaľ ja som informovaný, niektoré z prípadov naozaj odovzdali orgánom činným v trestnom konaní, ale, obávam sa, že zatiaľ nemali žiadny výsledok. Ale jednu vec sme urobili na báze toho, o čom sme rozprávali vo Svite. Aby sme zabránili klasickým prípadom tunelovania, pripravili sme novelu Obchodného a Občianskeho zákonníka, do parlamentu ju podali poslanci za SDĽ. V praxi však dokazovanie viny môže spôsobovať problémy. Dobre mienená legislatíva nemusí viesť k pozitívnym výsledkom. Je tu napríklad trestný čin nevyplácania mzdy, no len minimum takých prípadov sa skončilo aj trestným oznámením.

Nielen medzi Bratislavčanmi, ale vo všeobecnosti kredit odborov klesá i v očiach verejnosti. Stálym problémom je nezáujem mladých ľudí o členstvo a aktivitu v odboroch. Pokúsi sa KOZ tento trend zvrátiť?

- Až tak čierne by som to nevidel, ale naozaj dochádza k permanentnému poklesu členskej základne v odboroch. Nielen na Slovensku, no uspokojiť sa s tým nechceme. Druhým problémom sú mladí ľudia, a tak sme vymysleli program ako ich získať pre našu činnosť. Spolupracovali sme s Američanmi z FLCIO na národnom programe získavania nových členov, ktorý by mal schváliť konfederačný snem. Na ňom sme chceli rozbehnúť i verejnú diskusiu základných organizácií, novelizovať štatút Sociálneho a podporného fondu. Chceme zaviesť podporu pri narodení dieťaťa, čo je typická forma pomoci mladým ľuďom, a znížiť dĺžku povinného členstva v odboroch na to, aby ste mohli čerpať zo Sociálneho podporného fondu. V roku 1992 bolo povinné členstvo päť rokov, dnes platný štatút hovorí o troch rokoch, teraz ho chceme znížiť na jednoročné, prípadne polročné členstvo. Usilujeme sa znížiť bariéry pre mladého člena na ceste do odborov. Sme však odkázaní na médiá a na prácu závodných výborov. Mne ide o živý styk, nie o formalizovanú členskú schôdzu, o to, aby ľudia spolu o tých problémoch diskutovali - v dobrom i zlom.

S hosťom SLOVA sa zhovárali Tatiana SúĽovská a Martin Krno