Intelektuál musí byť v opozícii
Chcem sa poďakovať zakladateľom SLOVA, SLOVA naozaj pravdivého a pre nás, čitateľov, v terajšej situácii doslova nenahraditeľného. Je to dnes na Slovensku jediný nezávislý časopis, v ktorom ešte existuje sloboda tlače. Trúfa si prinášať nekonvenčné a kritické názory na súčasné dianie doma i v zahraničí.
V čísle 14/2001 ma obzvlášť zaujal článok Tibora Mroceka Kto kričí: Chyťte zlodeja. Som presvedčená, že väčšina obyvateľov Slovenska by s ním súhlasila, no naučili sa mlčať a myslieť si svoje. Pravidelne som chodievala na dovolenku do Juhoslávie a za čias "krvavého psa Tita" to bol stabilizovaný, prosperujúci štát. Porušovanie ľudských práv ma vždy trápilo, no keď teraz počujem o ochrane ľudských práv, je mi doslova na vracanie, pretože z tých slov sa stala falošná fráza na zakrytie teroru a diktátu. Predstavitelia NATO chcú za každú cenu postaviť Slobodana Miloševiča pred súd. Zrejme túžia po tom, aby sa aj budúce generácie Srbov pri spomenutí jeho mena prežehnávali a šepkali si: "Trpel za nás!".
Nikdy mi príbeh z Biblie o zlatom teľati nebol taký zrozumiteľný, ako práve dnes. Ale aj božie mlyny neprestajne melú, hoci pomaly. Pre našich hrabošov ich spoľahlivo poháňajú detičky, ktoré stratili pojem o hodnote peňazí a na superrýchlych drahých autách beztrestne zrážajú ľudí. Ľutujem intelektuálov odchádzajúcich z politiky, ich dezilúzia je zákonitá. Ja som naposledy prepadla ilúzii v roku 1968. Dnes, po bombardovaní Juhoslávie, hľadím na vtedajšie dianie ináč. Veľmi ma zaujímajú rozhovory s hosťami SLOVA. Pobavil ma aj ten Som dievčaťom z dediny s riaditeľkou Perexu Tatianou Repkovou (č. 16/2001) a som zvedavá, kam Pravdu, ktorú sme po dlhých rokoch odriekli, dovedie. Odberatelia si na svoje noviny zvykajú, krkolomné zvraty však neznášajú. Zaujímalo by ma, aká vrstva u nás odoberá tlač. Myslím si, že sú to väčšinou ľudia so skromnými príjmami a pre tie "svoje" noviny si všeličo odrieknu. Či ich až tak zaujíma, aká je kde reštaurácia a kde sa dá dobre najesť, o tom veľmi pochybujem. Mňa zaujíma politika, aby mi novinár podľa možností pravdivo objasnil nielen kto a prečo to povedal, ale najmä aký kapitál za jednotlivými stranami či vydavateľmi stojí a ktorým záujmom slúžia.
Sme staromódna rodina, s našimi potomkami udržiavame úzke a pravidelné styky. Neviem, či medzi mladými, nepopísanými ľuďmi nájdu apolitické noviny dosť odberateľov. Ubezpečujem pani Repkovú, že ani jeden z nich, hoci vyrástli medzi knihami, noviny nielen neodoberá, ale ani nečíta. Ak sú na niečo zvedaví, nájdu si to na internete v štyroch pre nich prístupných jazykoch (slovenský, český, nemecký, anglický). Takmer všetko, o čom dievča z dediny hovorí, sa týka len Bratislavy. A tá nie je pupok Slovenska.
Nechcem byť bábkou v rukách mienkotvorných novín, ani televízie. Odvykla som si čítať inú tlač, pretože všade cítiť diktát jej majiteľov. Vplyv na dianie nemám (okrem volieb, ale ani tam si niet z čoho vybrať), no chcem aspoň vedieť, o čo ide. Takéto články nachádzam teraz jedine v SLOVE, napríklad príhovor Máme radi chudobu? z pera Gabriely Rothmayerovej. Teším sa, že tu našla, spolu s ďalšími slobodnými publicistami, svoj publikačný priestor. Spomínam si, ako nebohý Eduard Goldstücker kedysi povedal, že intelektuál musí byť vždy viac-menej v opozícii.
Nora Jedličková, Bratislava
