Hnutie odporu ako dedič klasickej ľavice

Najvypuklejším paradoxom súčasnej ľavice je skutočnosť, že napriek najväčšiemu mocenskému rozmachu sociálnych demokratov v doterajších dejinách je ich ideológia v najhlbšej kríze od čias utopických socialistov. Z politologického hľadiska je jasné, že to, čo sa prezentuje ako nová ľavica,
Počet zobrazení: 1028

Najvypuklejším paradoxom súčasnej ľavice je skutočnosť, že napriek najväčšiemu mocenskému rozmachu sociálnych demokratov v doterajších dejinách je ich ideológia v najhlbšej kríze od čias utopických socialistov. Z politologického hľadiska je jasné, že to, čo sa prezentuje ako nová ľavica, nie je nič iné, ako ústup z klasických socialistických pozícií a rezignácia na historické ciele ľavicového hnutia smerom k modifikovanej forme politického a ekonomického liberalizmu.

Koncepcia liberálneho socializmu je v praxi neudržateľná, lebo spravidla skĺzne do sociálneho liberalizmu. V kontexte týchto zmien vzniká otázka, či má pojem ľavica ešte nejaký iný ako virtuálny zmysel. Aj v nadväznosti na vyššie uvedené skutočnosti tvrdíme, že klasická sociálnodemokratická ľavica ako reálna alternatíva voči neoliberálnym a konzervatívnym vývojovým trendom dnes prakticky neexistuje a stratila akúkoľvek schopnosť ďalšieho rozvoja. Neochota sociálnej demokracie hľadať chybu v systéme a jeho štruktúrach, ako aj navodenie spoločenskej atmosféry, v ktorej sa z obete urobil vinník, usvedčil v 90. rokoch ľavicu z ideologickej vyprázdnenosti. To, že na túto situáciu zareagovali ako prví predstavitelia sociálneho liberalizmu, je skôr dôsledok pohotového ponúknutia úspešne uplatňovanej základnej liberálnej doktríny, ako výsledok hlbšej intelektuálnej práce.

Tretia cesta

Populárna tzv. tretia cesta, ktorá má napriek stotožňovaniu s osobou Tonyho Blaira svoje korene skôr v politike Billa Clintona, je viac politickou doktrínou ako politologickou ideológiou. Je logickým vyústením bezvýchodiskovosti sociálnej demokracie, ktorá znegovala nielen metódy, ale i cieľ socialistického hnutia.

Ak tretiu cestu jednoznačne nemožno nazvať novou formou ľavicového myslenia, celkom prirodzene sa tu podsúva otázka, či má ľavica nejakého moderného politického nasledovníka. Komunistické myslenie treba označiť celkom nedvojzmyselne za bezperspektívne, pretože tvrdohlavým odmietaním pochopiť realitu sa posúva do roviny politickej sekty. Klasická sociálnodemokratická ľavica sa usiluje predĺžiť si život stromódnou rétorikou, povrchnými heslami a momentálnou mocenskou pozíciou, v ktorej ju ideologicky povzbudzuje Socialistická internacionála. Tá však plní skôr funkciu politického lobingu, ako univerzálneho ideologického zdroja.

Bezvýchodiskovosť klasických protipólov

V situácii, keď sa ľavica nevie zmôcť na nič iné, ako na viac-menej bezvýznamné korekcie konzervatívnej alebo neoliberálnej politiky, sa ako najjednoduchšie vysvetlenie ponúka čoraz populárnejšia téza o neadekvátnosti delenia politickej scény na ľavicu a pravicu. Najčastejšie sa v tomto smere spomína nové členenie na prointegračné a izolacionistické sily. Treba však pripomenúť, že takéto delenie má význam iba v našich zemepisných šírkach, hoci aj tu sa dá predpokladať, že má časovo obmedzenú platnosť. Z globálneho hľadiska totiž zreteľná hranica politického boja, ktorá sa neustále vyhrocuje, prebieha v úplne inej rovine, ako sa to dnes pokúša identifikovať väčšina politických analytikov.

Čoraz jasnejšie sa ukazuje, že proti tradičnej konzervatívnej pravici, liberálnym a sociálnodemokratickým silám sa formuje široké hnutie ľudového odporu, ktoré dosiaľ nie je zreteľne identifikované, ale ktoré jediné môže prerásť do pokusu o skutočnú alternatívu voči súčasnému vývoju spoločnosti. Je to spor medzi zástancami lineárneho vývoja, ktorí sú presvedčení o racionalite jestvujúcej štruktúry sociálnych vzťahov a možnosti jej postupného vylepšovania a radikálnymi odporcami naznačeného smerovania civilizácie, ktoré považujú za predzvesť globálnej katastrofy. Toto je skutočná deliaca čiara, ktorá rozčleňuje politické spektrum súčasnosti a pravdepodobne i budúcnosti.

Odpor voči neoliberalizmu

Toto hnutie odporu zatiaľ nemožno ideologicky nikam zaradiť. Tvorí ho nesúrodý konglomerát anarchistov, pacifistov, komunistov, nacionalistov, trockistov, radikálnych socialistov, ekológov, odborárov, feministiek, homosexuálov, lesbičiek, či ochrancov ľudských práv. Miestom stretávania týchto ľudí, ktorí na prvý pohľad nemajú nič spoločné, sa stala ulica. Táto ulica si pýta vlastnú ideológiu, ktorú dosiaľ nemá. No aj keď ide zatiaľ iba o viac-menej živelné buričstvo, prvé náznaky podchytenia a ideologického kultivovania týchto protestov sa už predsa len objavujú.

Jednou z osobností pokúšajúcich sa sformovať medzinárodné hnutie, ktoré sa nielen prakticky, ale aj teoreticky dokáže postaviť neoliberalizmu na odpor, je francúzsky sociológ Pierre Bourdieu. Práve on sa spolu s ďalšími osobnosťami modernej revolty podieľal v januári tohto roku na organizovaní Svetového sociálneho fóra v brazílskom Porto Alegre, na ktorom sa zúčastnili ľudové hnutia odporu zo všetkých kontinentov. Je to nesporne civilizovanejšia a vyspelejšia forma, než na akú sme boli zvyknutí zo Seattlu alebo z Prahy. Toto zoskupenie mimovládnych organizácií z celého sveta sa nesústreďuje na rozbíjanie McDonaldov, ale na prípravu koncepčných materiálov, na tvorbu alternatív globálneho sociálneho rozvoja. Trend k organizovanejšiemu a intelektuálne náročnejšiemu spoločnému postupu je tu evidentný.

Hnutie ulice

Prívržencov ľudových hnutí odporu zvyknú často zjednodušene nazývať odporcami globalizácie, čím vzniká na prvý pohľad dojem, akoby išlo výlučne o nacionalistov. Takéto nálepkovanie je však vonkoncom neadekvátne, keďže medzi nimi nájdeme aj kozmopolitov či univerzalistov, ktorí nesúhlasia so spôsobom, akým globalizácia prebieha, s jej dôsledkami na sociálnu situáciu väčšiny ľudstva, na životné prostredie, na spravodlivé prerozdeľovanie a podobne.

Týchto ľudí teda spája odpor. Odpor, ktorý môže byť vzhľadom na globálne dôsledky (nie východiská) súčasných procesov aj posledný. Odpor, ktorý je zúfalou obranou proti prehlbujúcej sa uniformite života. Odpor, ktorý varuje pred možnými následkami v podobe objavenia sa akejsi globálnej diktatúry, z ktorej už nebude úniku. Odpor, ktorý predpovedá apokalyptické dôsledky nášho vzťahu k životnému prostrediu. Odpor, ktorý kŕčovito reaguje na fakt, že možnosti vzdoru sa pri dnešnej technicky dokonalej manipulácii verejnej mienky neustále zmenšujú.

Demontáž demokracie

Základná obava alternatívnej scény pramení z možnosti tzv. demokratickej demontáže demokracie. Globalizátori totiž razia tézu o "jedinej" alternatíve, pričom v týchto stanoviskách je zreteľné úsilie umlčať a eliminovať všetky náznaky korekcie politického vývoja. Filozofia jedinej cesty (nech sa už volá tretia alebo nejako inak) demontuje demokratický charakter a úroveň verejnej diskusie. Mimoriadne dôležitú úlohu pri vytváraní týchto symbolických foriem ovládania prebrali intelektuáli, ktorí stratili svoju historickú úlohu kritikov moci a nechali sa dobrovoľne vmanévrovať do pohodlnej pozície konformných moralizátorov potvrdzujúcich legitimitu pomerov.

Dnešná búriaca sa generácia je obviňovaná z rozvratu, extrémizmu a nekalých zámerov. Buriči sa stali v súčasnej okyptenej demokracii zaznávanou menšinou, ktorá riskuje oveľa viac ako jej generační predchodcovia. Demonštranti sú celkom nenáležite a účelovo vnímaní ako čierne ovce spoločnosti. Pritom štát sa voči týmto skupinám správa vyslovene nepriateľsky, akoby bojoval s protivníkom, hoci odporcovia globalizácie v zásade nejdú proti štátu, ale proti niektorým javom, ktoré sa dejú v jeho rámci. Je minimálne nezodpovedné, ak sa demokratický štát identifikuje s určitým konkrétnym spôsobom finančnej politiky, lebo v takom prípade nekoná neutrálne, čiže správa sa ideologicky, a tým aj nedemokraticky. Je to zároveň prejav nedôvery voči ľudu, ktorá má svoje korene v aristokracii. Thomas Jefferson už pred dvesto rokmi varoval, že ak finančné inštitúcie a korporácie nikto neskrotí, stanú sa pilierom absolutizmu, ktorý zničí nádej demokratickej revolúcie.

Jeho slová sa napĺňajú v ére nadnárodných monopolov. Hnutie odporu dnes bojuje aj za záchranu demokracie. Tá sa postupne vytráca nielen z hospodárskych vzťahov (kde prakticky nikdy nebola), ale aj z oficiálneho politického a spoločenského života, ktorý odsudzuje alternatívne názory. Obava, že súčasný vývoj môže vyústiť do nastolenia hrôzy globálnej diktatúry nepredvídateľných rozmerov, naberá čoraz jasnejšie kontúry. Ak sa civilizačná paradigma radikálne nezmení a problémy ľudstva sa budú neustále zväčšovať, môže prísť ktosi, kto už len využije budované mechanizmy na ovládanie planéty (hoci aj pomocou teroru) a bude sa pasovať za záchrancu človečenstva. Takéto nebezpečenstvo tu nielenže existuje, ale obávam sa, že súčasní architekti nekontrolovateľnej ekonomickej globalizácie k nemu podvedome smerujú.

Politika ako divadlo

Bertrand Russell tvrdil, že ozajstným cieľom humanistickej výchovy je naučiť ľudí chápať iné hodnoty, ako je nadvláda - nielen v politickom zmysle slova. Decentralizácia moci je často iba fiktívna. V skutočnosti nás začína opantávať čaro osobností, ktorým sme ochotní zveriť čoraz väčší diel moci. Inštitút lídra naberá na popularite. Spoločnosť sa mení na stádo, ktoré potrebuje svojich vodcov. Dnešná politika je divadlo, zábavná show, ktorej aktérmi sú väčšinou demagogickí povrchní lídri s perfektným prejavom a atraktívnym výzorom. Obsah politiky sa vytráca, rozhodujúcou sa stáva forma. Tieto bábky, virtuálne politické osobnosti, však v skutočnosti nerozhodujú. Moc sa sústreďuje do rúk ekonomických síl stojacich v pozadí.

Táto zmena pravidiel neobyčajne popudzuje najrozličnejšie občianske skupiny snažiace sa zbaviť ľudí závislosti na moci. Jeden z hlavných ideológov ľudového hnutia odporu, svetoznámy americký intelektuál Noam Chomsky preto nabáda ľudí, aby sa obrátili proti samotnému pojmu vládnutie a postupne ho nahrádzali spravovaním. Svoju metódu nazval kurzom intelektuálnej sebaobrany a jej cieľom by malo byť naučiť občanov chápať skutočný význam vecí a priebeh udalostí, urobiť z nich svojprávne politické osobnosti, ktoré sa, aspoň z väčšej časti, dokážu ubrániť manipulácii. Túto revolučnú zmenu však nedokáže urobiť politický establishment, ale nezávislý - to zdôrazňujem - občiansky sektor, ktorému ako jedinému na nej bytostne záleží. Klasický politik totiž nemá záujem o svojprávneho občana, ktorého nedokáže ovládať.

Aktivizácia občianskeho odporu

Vyššie uvedené skutočnosti potvrdzujú, že politická ľavica je minimálne v ideologickej rovine mŕtva. Tzv. nová ľavica nie je filozoficky a historicky pokračovateľkou základnej socialistickej vízie - totiž myšlienky samosprávnej sociálne spravodlivej spoločnosti založenej na odpore voči systému zameranému na zisk. Z takto definovanej ideologickej línie by sa mohlo na prvý pohľad zdať, že bližší ako liberáli by mali byť socialistom zelení.

No aj zelené politické strany prechádzajú obdobím nemilosrdnej konfrontácie vlastných ideálov s možnosťami existujúceho systému, ktorého podstatu nemajú silu a v poslednom čase možno ani chuť meniť. Vstup Strany zelených do nemeckej vlády je pre politické sily tohto typu zásadným zlomom. Zelení totiž týmto krokom opustili politiku globálnej civilizačnej opozície a vydali sa na cestu pragmatickej spolupráce s politickým establishmentom. Tým síce získali rešpekt u spoločenských elít, no stratili základnú devízu svojej jedinečnosti, ktorá sa môže odraziť minimálne na štruktúre voličstva, ak nie na jeho celkovom poklese.

Ak teda existuje "iná nová ľavica", potom ju možno vyformovať iba z takých prúdov, ktorých spoločným menovateľom je odpor voči systému zameranému na zisk. Tento odpor nie je deklaratívny, ale principiálny, a preto smeruje k vytvoreniu civilizačnej opozície. Inými slovami, skutoční nástupcovia ľavicového hnutia dnes opúšťajú pozíciu politickej ľavice a orientujú sa na aktivizáciu občianskeho odporu. Globalizácia poznačila politické, sociálne a ekonomické procesy na našej planéte tak radikálne, že v jej rámci nie je možné viesť klasický zápas o presadenie vplyvu iných hodnôt.

Návrat k historickým koreňom

Treba si uvedomiť, že umierajúcej sociálnej demokracii sa podarilo získať veľké množstvo centristických voličov iba za cenu toho, že sa "pomeštiačila". Ako vládnucej sile jej primárne ide o udržanie vlastnej moci, nie o presadzovanie vlastných hodnôt. Práve tento utilitarizmus ju likviduje. Prežitie ľavice závisí od toho, či sa dokáže vzdať fetišu moci a vrátiť sa do svojich historických koreňov, či sa dokáže vrátiť na ulicu a postaviť sa na čelo revolty. Historickou úlohou hnutia odporu však v súčasnosti nie je dobytie politickej moci, na ktoré kládli dôraz klasici marxizmu, ale zásadná zmena paradigmy civilizačného vývoja a jeho hodnotovej bázy. Skutočným základom hnutia za sociálnu spravodlivosť, od ktorého sa v priebehu dejín upustilo, je koncepcia tzv. etického socializmu. Téza, ktorá má svoj pôvod v utopických víziách prvých socialistov uprednostňujúcich pred hospodárskymi a sociálnymi úlohami mravnú obrodu ľudstva. Táto teória hlása, že človek musí pre socializmus najprv duchovne dozrieť, musí prekonať egoizmus a prevahu materiálnych záujmov.

V takomto ponímaní bol sovietsky model socializmu vybudovaný na kapitalistickej alebo polofeudálnej morálke. Jeho cieľom bolo, aby ekonomika zmenila ľudí, kým etický socializmus si vyžaduje, aby ľudia zmenili ekonomiku. Historickým poslaním ľavice je preto humanizovať spoločnosť a našou úlohou je pochopiť socializmus v jeho pôvodnom význame, ktorým je "zospoločenštenie ľudstva" - v takomto ponímaní sa k nemu hlásili aj G. B. Shaw, R. Rolland, B. Russell, J. London a iní. A v takomto význame aj formujúce sa hnutie odporu nepotrebuje ľudí ovládať, ale meniť. Nezameriava sa na moc, ale na pomoc.

Pokrokové sily dnes teda musia začínať úplne odznovu. Ich vplyv nebude celkom logicky narastať v centrálach politických strán, ale medzi búriacimi sa ľuďmi, dobrovoľne sa vyčleňujúcimi v čoraz väčšej miere na okraj spoločnosti. Ich formovanie bude nevyhnutne prebiehať na medzinárodnej úrovni, keďže sú úzko späté práve s kritikou negatívnych dopadov globalizácie. Vytvára sa tým predpoklad, aby na globálnej úrovni vznikla po prvýkrát univerzálna politická sila brániaca sa voči narastajúcej moci nadnárodných monopolov. A keďže obe bojujúce strany momentálne formujú svoje rady, výsledok tohto najzávažnejšieho politického konfliktu 21. storočia je ešte stále otvorený.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984