Reklama
Reklama

Trpké plody nenávisti

V jeho osude sa zrkadlí zložitosť obdobia, v ktorom žil, všetky jeho svetlé i tienisté stránky. Naplno okúsil slasť slávy a trpkosť nespravodlivého ponižovania. História až v poslednom čase mení voči tejto osobnosti postoj a vzdáva česť azda najväčšiemu vojvodcovi Druhej svetovej vojny.
Počet zobrazení: 2005

V jeho osude sa zrkadlí zložitosť obdobia, v ktorom žil, všetky jeho svetlé i tienisté stránky. Naplno okúsil slasť slávy a trpkosť nespravodlivého ponižovania. História až v poslednom čase mení voči tejto osobnosti postoj a vzdáva česť azda najväčšiemu vojvodcovi Druhej svetovej vojny.

V Porochorovke, mieste najtuhších bojov na Kurskom oblúku, postavili vysokú bielokamennú zvonicu v tvare sviečky. Tróni pravoslávnemu chrámu sv. Petra a Pavla. Nad jeho hlavným vchodom čnie reliéf maršala Georgija Konstantinoviča Žukova (1896-1974) s vytasenou šabľou na jazdeckom koni - tak, ako vošiel do pamäti sveta na prehliadke víťazstva v roku 1945. Pred niekoľkými rokmi mu začali v Rusku stavať sochy a umiestňovať portréty v pravoslávnych kostoloch.

Šťastie v roku 1937

Začiatky jeho života sú typické pre chlapca z ruskej dediny. Vyučil sa za kožušníka. Žukovova strmá veliteľská kariéra je pomerne známa a napísali sa o nej desiatky kníh. Menej sa už vie, že celý svoj život musel bojovať nielen s cudzím nepriateľom, ale aj s nežičlivcami z vlastnej krajiny.

Koncom 30. rokov mal šťastie, lebo sa mu podarilo prežiť mohutné represálie, ktoré dopadli na vyšší veliteľský zbor Červenej armády. Zo 199 veliteľov divízií prežilo stalinské perzekúcie iba 63. Žukov sa ocitol medzi ohrozenými. Hádam preto, lebo cítil, ako sa okolo neho začína uzatvárať kruh podozrenia. Vraj udržiaval styky s "nepriateľmi ľudu". Vtedy poslal Josipovi Stalinovi a ľudovému komisárovi obrany Klimentovi Vorošilovovi telegram, v ktorom sa voči obvineniam dôrazne ohradil.

Či to bolo dielom náhody, alebo preto, že Žukova na vysoký veliteľský post odporučil sám Vorošilov, sa už dnes nedá zistiť, no telegram zapôsobil a vyšetrovanie zastavili. Je jasné, aký osud by ho bol v opačnom prípade čakal. Príslušníci NKVD svoje obete neradi púšťali z rúk. Žukov na čistky v armáde nezabudol, čo sa ukázalo aj v Berijovej kauze.

Intrigami k potupe

Maršal mal veľa nadšených obdivovateľov, ale aj nepriateľov, mocnejších ako jeho priatelia. Pravda, Žukovovi spôsobovala veľa nepríjemností jeho povaha. Nikdy nepodľahol konformizmu. Bol prísny a príkry voči podriadeným a v styku s vrchnosťou si nedával pred ústa servítku, vždy obhajoval svoje názory.

Dokonca sa odvážil oponovať samotnému Stalinovi, pretože sa vo vojenskom umení vyznal lepšie ako on. "Geniálneho" generalissima dráždila Žukovova popularita v armáde i na verejnosti. Na jeho adresu sa začali trúsiť reči a podozrenia z bonapartizmu. Maršalova zaslúžená sláva sťažovala oficiálnej propagande vykresľovať Stalina ako tvorcu všetkých víťazstiev, najväčšieho vojvodcu všetkých čias a národov.

V júni 1946 Stalin zvolal poradu vyšších veliteľov armády, na ktorej sa pokúšal obviniť maršala z komplotu voči nemu. Účastníci tohto stretnutia však odmietli čo len myšlienku na niečo také. Stalin napokon odvolal Žukova z funkcie hlavného veliteľa pozemných vojsk a vymenoval ho za veliteľa druhoradého Odeského vojenského okruhu a neskôr Uralského, ktorý bol ešte menší a menej významný. Bola to vlastne elegantná deportácia maršala na Sibír. Verejnosť o týchto potupných vymenovaniach nevedela.

V tieni neostalinských metód

Po Stalinovej smrti bol maršal jedným z prvých vojenských činiteľov, ktorý vyzval na zákaz jadrových zbraní. Zaslúžil sa o zrušenie potupných zákonov o vojenských zajatcoch, o zatknutie a odsúdenie jednej z najtemnejších postáv sovietskych dejín - Stalinovho najhoršieho kata Lavrentija Beriju.

Napriek "odmäku", niektoré stalinské metódy používal aj Chruščov a za Brežneva došlo k nástupu neostalinizmu. Strach oboch týchto mocnárov zo Žukova zapríčinil jeho opätovné odstavenie, spoločenskú degradáciu a ostala mu iba vyčerpávajúca práca na knihe Spomienky a úvahy. Do textu mu zasahovali rozliční cenzori. Nedovolili mu ani zmienku o tom, že študoval na akadémii generálneho štábu v Berlíne, ani o bratríčkovaní Stalina s Hitlerom v predvečer Druhej svetovej vojny.

O týchto memoároch sa neskôr s trpkosťou zmienil, "že iba spolovice sú jeho". Pripomeňme paradox - Stalina už dvadsať rokov nebolo, ale stalinovci ešte žili, a tak v jeho knihe ostal generalissimus "veľkým vojvodcom". Počas vlády Nikitu Chruščova a Leonida Brežneva žil v izolácii na dači pri Moskve.

Nedávno jeho dcéra Ella v relácii ruskej verejnoprávnej televízie ORT Ako to bolo spomínala, ako raz prišiel domov znechutený, keď mu nadiktovali, aby do pamätí vsunul pasáž o zásluhách hrdinského politruka, plukovníka Brežneva, ktorý raz dokonca strieľal na nepriateľa z ťažkého guľometu. Maršal Žukov zomrel 18. júla 1974, no ani neľútostné pôsobenie času nemôže zotrieť jeho zásluhy.

Zákon rodiny

Vo svojich pamätiach sa zmieňuje o vlastnej rodine iba okrajovo. Redaktorka Komsomoľskej pravdy I. Mastikinová pripravila v roku 1996 unikátny rozhovor s dcérami slávneho vojvodcu Ellou a Erou, a tak poodkryla závoj nad súkromím tejto veľkej osobnosti.

"Rodičia sa zoznámili v roku 1920 vo Voronežskej gubernii, kde sa narodila naša matka a otec tu bojoval proti vojskám bieleho generála Antonova," rozpráva Era. "Mamičku raz na ulici obťažovali mladí vojaci a otec sa jej zastal. Padli si do oka a už sa nerozišli. Mamička za otcom cestovala takmer všade, kde pôsobil krátkodobo ako veliteľ. Sústavné cestovanie spôsobilo, že prišla o prvé dieťa. Lekári jej odporúčali, aby vzhľadom na svoje zdravie nemala ďalšie deti."

Žukovova manželka neposlúchla rady lekárov, a tak sa v decembri 1928 narodila Era a o osem rokov neskôr Ella. Doma platil zákon - nech Žukova preložili kamkoľvek, rodina šla vždy s ním. Žukovova manželka si nevedela predstaviť života bez neho. Dcéra Era vystriedala za desať rokov jedenásť škôl. Na Žukovovo želanie rodina za ním pricestovala aj do Mongolska, kde sa ešte bojovalo.

Ďalej Era spomína: "Koncom roku 1941 sme za ním lietali aj na front, vždy v noci, špeciálom. V auguste 1941 nás evakuovali do Kujbyševa, ale koncom roka sa front priblížil až k Moskve, štáb bol v Perchuškove. Aj tam, neďaleko od frontu, otec pre nás pripravil novoročný stromček a sviatočný stôl s množstvom všakovakých dobrôt.

V roku 1947 otca poslali do Odesy a potom ešte ďalej, do Sverdlovska. Zámienkou na preloženie bolo udanie, že si z Nemecka priviezol množstvo starožitností, nábytku a šperkov. Všetky tieto udania boli súčasťou komplotu proti nášmu otcovi. Stalin nariadil tieto fakty preveriť a v našom moskovskom byte, aj v chate tajne uskutočnili domovú prehliadku. Obvinenia sa nedokázali. Všetko, čo sme mali, otec kúpil za svoj vtedy vysoký plat, ktorý mu vyplácali v markách. Spomíname si, aká ponižujúca bola druhá domová prehliadka. Tú už urobili legálne. Otec sa vtedy dozvedel, že niektoré veci, ktoré v Nemecku kúpil, boli múzejné exponáty. Napríklad flámske gobelíny… Chytal sa za hlavu."

Potom všetky veci spísali a skonfiškovali. Boli medzi nimi aj darčeky, ktoré dostala manželka od priateľov. Manželia Žukovovci prežili takmer štyridsať rokov. Naraz sa v ich živote objavila žena, ktorá dala maršalovi dcéru...

Galina, Lída a ďalšia

Ako prvá sa to dozvedela manželka. Bolo to v čase, keď Žukova v roku 1957 zbavili všetkých funkcií. Z jeho kancelárie priviezli do bytu veľa rozličných písomností.

"Mama ich začala triediť a objavila fotografiu istej ženy," rozprávala Era. "Pravdaže žiadala otca o vysvetlenie. Naši rodičia boli k sebe úprimní a otec nič nezastieral. Tak sa naša mama dozvedela o Galine Semjonovovej, s ktorou sa otec zoznámil vo Sverdlovsku. Potom sa presťahovala do Moskvy, kde jej otec zabezpečil byt a v roku 1957 sa jej narodila dcéra Máša. Otec sa k nej priznal až po štyroch rokoch, keď si ju chcel osvojiť a dať jej svoje priezvisko. Naša mama vo svojej nekonečnej dobrote proti tomu nič nenamietala a ja i sestra to hodnotíme ako veľké ženské hrdinstvo."

Pre pani Žukovovú to nebol prvý otras podobného druhu. Počas vojny žil slávny vojvodca so zdravotníčkou Lídiou Zacharovovou. Po jednom zranení, odkedy mal bolesti v krížoch a zle počul, prevelili k nemu zdravotnú sestru. Manželka sa o tom dozvedela, ale vyrovnala sa s tým. Vzťah s Lídiou a Galinou, ako i podpora malej Máše nahlodali vzájomné spolužitie. Georgij Žukov napokon v roku 1965 požiadal o rozvod. Vtedy mal 65 rokov, bývalá manželka dva roky nato zomrela.

Galina Semjonovová maršala zrejme veľmi milovala, hoci bol medzi nimi veľký vekový rozdiel - až tridsať rokov. Galina zanechala svoje zamestnanie v Burdenkovej nemocnici a vzorne sa starala o starého manžela.

Život vojvodcovi a jeho rodine skomplikovala ešte jedna žena z Bieloruska. Tej sa v roku 1929 narodila dcéra Margarita. Všetci vedeli, kto je jej otcom a Žukov mal z tohto prípadu veľké nepríjemnosti po straníckej línii. Manželka však jeho poklesok pochopila ako chvíľkové vzplanutie. Nemanželská dcéra, napriek tomu, že sa jej matka vydala za Žukovovho kolegu Janina, ktorý ju adoptoval, prišla za maršalom do Moskvy a on jej pomohol dostať sa na univerzitu.

Začiatkom 70. rokov aj druhá Žukovova manželka Galina (zomrela v roku 1973 ako podplukovníčka zdravotnej služby) potvrdila, že Margarita doslova prenasledovala svojho otca. Po vydaní Spomienok a úvah žiadala o jednorazovú vysokú sumu alebo 150 rubľov stálej mesačnej apanáže, čo bol v tých rokoch slušný príjem. Vyvolávala škandály, ktoré veľmi ťažili starnúceho maršala.

Historické zadosťučinenie

Hlavnou dedičkou autorských práv sa stala Galinina Máša, ktorá má dnes okolo štyridsať rokov. Kniha vyšla v 30 krajinách. Dcéry Era a Ella majú vyše sedemdesiat, resp. šesťdesiat rokov. Vyštudovali Štátny inštitút medzinárodných vzťahov v Moskve, ale s primeraným zamestnaním v zahraničnej službe mali stále ťažkosti. Minister Andrej Gromyko im ako kariérnym diplomatkám nemohol zabudnúť, že sú dcérami maršala a bývalého ministra obrany, ktorý sa dostal do nemilosti.

Z prvej rodiny maršala Žukova už vyrastá štvrtá generácia - jeho pravnuci a pravnučky. Volajú sa, pravdaže, inak, ale ich staré mamy, dcéry maršala, nosia tak, ako za slobodna, slávne priezvisko otca.

Maršal Žukov má pevné miesto v histórii, jeho krutý nežičlivec J. V. Stalin je už v nej zápornou postavou s nelichotivými prívlastkami. Stalinovo telo už dávno vyniesli z mauzólea, jeho sochy zrúcali. Maršalovi Žukovovi postavili nádhernú sochu pod Červeným námestím, jeho portréty zdobia pravoslávne kostoly, v dôstojnej spoločnosti pravoslávnych svätých.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama