Ide o zmenu charakteru štátu

Brigita Schmögnerová, ministerka financií

Vo svete je máloktorý minister financií obľúbený, naopak, skôr sa stáva terčom kritiky i nadávok zo všetkých strán. Nik nemá voči nemu zľutovanie. Dokonca ani tých niekoľko žien, strážkyň štátnej pokladnice, na tom nebýva lepšie. O to sme boli radšej, že si ministerka Brigita Schmögnerová hneď na prvý raz našla v týchto hektických časoch chvíľu na návštevu Klubu nového SLOVA. Za odpovede na háklivé otázky si na záver besedy vyslúžila od jednej zo svojich ctiteliek Edany Marash Borskej rodinný šperk - brošňu v podobe jašteričky. Prinášame úvodný príhovor ministerky a zostrih z najzaujímavejších odpovedí.

Daňová politika je jednou z častí hospodárskej politiky, kde sa možno najviac profiluje politická strana. Práve preto by sme si mali vedieť povedať, čo v nej má ľavicová strana presadzovať. Sme v určitej fáze rozvoja a daňová politika, ktorá by bola vhodná pre toto obdobie, nemusí byť nevyhnutne identická s tou, ktorá by bola vhodná, povedzme, o desať rokov. A rozhodne je veľmi odlišná od takej daňovej politiky, ktorú presadzovali sociálnodemokratické, socialistické strany pred 30 a 40 rokmi. Aj dnes práve strany Socialistickej internacionály razia politiku, ktorá je iná ako pred desiatkami rokov, a ukazujú nám, akým smerom by sme sa mali uberať. No my sme teraz v podstatne inej situácii, ako naše sesterské strany. Je nielenže neodborné, ale aj politicky nezodpovedné iba tak hovoriť o daňovej politike bez toho, aby sme brali do úvahy všetky súvislosti.

Ľavica veľmi dobre vie, že dane nevznikli pre nič iné, ako pre to, aby plnili fiškálnu funkciu, aby vytvárali prostriedky do štátneho rozpočtu a štát mohol realizovať svoje základné funkcie. Bez podrobnejšieho vysvetlenia niektorí tvrdia, že musíme znižovať dane, veď prečo by sme sa nimi ďalej zaťažovali. Ale to už hovoria o zmene charakteru štátu. Jednoznačne sa to ukázalo v rozprave o novele Ústavy Slovenskej republiky, pozmeňovacie návrhy boli v tomto smere celkom explicitné. Pripomeniem návrh poslanca Petra Tatára, ktorý chcel vypustiť charakteristiku hospodárstva SR ako sociálne trhového. A vonkoncom nie je náhodou, že bol jedným zo signatárov zrušenia dane z dedičstva a práve Demokratická strana iniciovala návrh novely zákona o dani z príjmov, kde prichádza so zásadným znížením daňového zaťaženia pre právnické a fyzické osoby. Verejnosť vie však málo o tom, čo iné je ešte obsahom tohto zákona. Treba si preto vždy postaviť otázku, v akom rozsahu sa dá redukovať fiškálna funkcia daní a či nedochádza k situácii, keď budeme nútení odbúravať aj niektoré základné funkcie štátu. Samozrejme, že prvé by boli práve tie sociálne.

Dane odjakživa plnili aj určitú prerozdeľovaciu funkciu. Nie všetky majú túto úlohu. Najviac sa na tejto funkcii podieľajú práve dane majetkového typu. Inak ich nemáme veľa - iba dane z nehnuteľnosti, s trochu prižmúrenými očami môžeme za takú označiť aj daň z dedičstva, darovania, prechodu a prevodu nehnuteľností, aj keď, striktne povedané, tento druh sa nazýva daň transferového typu. Takúto prerozdeľovaciu funkciu majú aj všetky dane založené na progresívnom zdaňovaní. Máme jedinú rozhodujúcu, a tou je daň z príjmov fyzických osôb. Daň z prevodu a prechodu nehnuteľností je zatiaľ tiež na progresívnom základe, ale jej fiškálny účinok je veľmi nízky. Ak majú dane plniť prerozdeľovaciu funkciu, musia byť nastavené na takej výške, aby to boli schopné robiť. Otázne je, ktoré politické strany podporujú prerozdeľovaciu funkciu daní. Je celkom prirodzené, že by to mali byť práve ľavicové strany, ktoré by sa mali usilovať sociálne rozdiely v spoločnosti aspoň trochu vyrovnávať. A všetci veľmi dobre vieme, že daňami nie je možné vytvárať úplne rovnaké podmienky, že rozdiely v spoločnosti zostanú. Naopak, sme svedkami toho, že narastajú.

Dane plnia ešte jednu veľmi dôležitú funkciu - dajú sa použiť na realizáciu niektorých zámerov hospodárskej a sociálnej politiky štátu. Vo všeobecnosti teória zdaňovania hovorí o tom, že dane by mali byť neutrálne, nemali by niekoho zvýhodňovať. Platí to aj v praxi?

- Chcela by som sa obmedziť iba na niektoré hospodársko-politické funkcie daní. Napríklad, že by zvýhodňovali investora do poľnohospodárstva a vytvárali by tým nerovnaké prostredie. Napriek tomu sa v praktickom živote využíva aj takáto stimulačná funkcia daní. Dnes sme v situácii, že by sme prostredníctvom daní potrebovali podporiť podnikanie, chuť zamestnávať sa a aj úsilie vytvárať nové pracovné príležitosti. Možno o niekoľko rokov, keď budeme mať mieru nezamestnanosti na úrovni troch až štyroch percent, nebudeme sa musieť sústrediť práve na stimulačnú funkciu daní. V súčasnosti je situácia iná.

Aký je dnes v tomto smere rozdiel medzi konzervatívnou a modernou ľavicovou politikou?

- Keď sa pozriete niekoľko rokov dozadu, ako vyzerali daňové politiky v tradičných socialistických vládach, najmä severských, ale aj v Rakúsku, a ak si to porovnáte s dneškom, je cítiť posun. V tom, že sa viac kladie dôraz na stimulačnú funkciu daní. Súvisí to s vysokou mierou nezamestnanosti, a preto sa aj vo vládach tvorených socialistickými a sociálnodemokratickými stranami vyšlo s teóriou, že treba postupne znižovať priame daňové zaťaženie, aby sme zmobilizovali a zároveň motivovali podnikateľov, ale aj ľudí ísť pracovať. Preto došlo k určitým zmenám v zdaňovaní. Švédsko je štátom, kde znížili daňové zaťaženie právnických osôb práve cestou zníženia sadzby dane. Dnes majú Švédsko a Fínsko najnižšie sadzby dane, a to 28 percent. My máme 29 percent. Toto zníženie uskutočnili nesocialistické vlády a bolo to práve v krátkom intervale vládnutia pravice. Ľavici tým vytvorili mimoriadne komplikovanú situáciu, vysoký fiškálny deficit a ten potom musela ľavica zaplniť. Vždy existuje pokušenie, najmä pravicových vlád, ísť prudko dole so znížením daňového zaťaženia právnických, prípadne fyzických osôb. Nie je to len prípad švédskej vlády, ale aj Ronalda Reagana, ktorý uskutočnil reformu. Čo je paradoxné, bola to Republikánska strana, ktorá tým takmer na dve desaťročia vytvorila prepad vo financiách USA. A naopak, bol to predstaviteľ Demokratickej strany, prezident Bill Clinton, ktorý využil svoje osemročné funkčné obdobie na to, aby dostal verejné financie Spojených štátov do prebytku.

Dane plnia nielen rozličné funkcie, o ktorých ste hovorili, ale sú veľmi dôležité aj z toho hľadiska, ako vyzerajú financie štátu. V akom stave ste zdedili štátnu pokladňu po svojich predchodcoch z HZDS?

- V roku 1998 sme boli nútení riešiť nerovnovážnu situáciu, charakteristickú vysokým schodkom verejných financií, vysokým schodkom na bežnom účte platobnej bilancie a dokonca hrozila - málokto o tom vie - taká finančná kríza, aká bola v Rusku či pred niekoľkými týždňami v Turecku. Bolo treba uskutočniť opatrenia, a ľavica na ne doplatila. Vieme, že opatrenia prijaté v roku 1999 mali negatívne dopady a najviac sme na preferenciách prehrali my. Kladiem si teraz otázku: keď sme to vtedy urobili a bolo to potrebné, lebo sme stáli pred voľbou väčšieho rizika, chceme sa teraz len tak vzdať výsledkov, ktoré sme dosiahli? Ak by totiž prešli súčasné návrhy - nemám pritom na mysli iba iniciatívu Demokratickej strany, ale aj rôzne iné riešenia - prídeme o výsledky, ktoré sme dosiahli vo verejných financiách. Napokon, tento rok nám to ukazuje, že namiesto vylepšovania vývoja verejných financií sa ich stav zhoršil. Ostro nás kritizujú sprava, zľava, a teraz to nemyslím politicky. Keď som na to upozorňovala v roku 1999, nedokázala som presvedčiť ani vlastnú stranu. Uvidím, či ju dokážem presvedčiť teraz, aby sme nezopakovali rovnaké chyby. Nepoznám žiadny ďalší príklad, že by sa v priebehu jedného roka, tak ako u nás, znížilo daňové zaťaženie približne vo výške dvoch percent z hrubého domáceho produktu. Nechali sme sa zahnať pravicou do kúta a racionálne dôvody jednoducho nemali miesto. Kdekto prichádza s rozličnými návrhmi, a preto, že má žetóny, tak mu prechádzajú.

Nedávno to bol Langošov návrh zákona o zrušení dane z dedičstva, dnes je tu návrh v podstate z tej istej dielne. Kritizujete ho najmä preto, že je v rozpore s tým, čo chcela vláda na základe svojho programového vyhlásenia dosiahnuť?

- Nielen preto, ale aj preto, lebo ide o nekvalifikované, neodborné návrhy, ktoré sa navyše predkladajú s veľkou medializáciou. A keďže nie je priestor na seriózny výklad, dokážu oklamať a získať podporu aj bežného človeka. Veď je hlúposť veta, že zrušenie dane z dedičstva je dobré, pretože výpadky, ktoré dnes predstavujú iba sto miliónov korún, budú zajtra tristomiliónové, neskôr miliardové. A kto ich nahradí? No predsa jednoduchí daňoví poplatníci. Pomaly sa dostávame do situácie, že dane platíme iba my - cez spotrebnú daň, cez daň z pridanej hodnoty. Nemôžeme znižovať priame daňové zaťaženie, ani majetkové dane, lebo ich bude treba nahradiť prostredníctvom dane z pridanej hodnoty a spotrebnej dane. Na to najviac doplatí náš volič. Prezident Rudolf Schuster sa rozhodol podpísať zákon o zrušení dane z dedičstva. Vyjadril svoje presvedčenie, aby si koalícia riešila veci medzi sebou. Ale pán prezident nepochopil jednu vec: pri otázkach daní, a osobitne daní majetkového typu, sa nehovorí o politických vrtochoch, ale o tom, ako bude vyzerať štát.

Prečo z ministerstva financií nevzišiel vlastný návrh zákona o dani z dedičstva?

- V televíznej relácii Sito ma podpredseda Strany demokratickej ľavice Braňo Ondruš kritizoval za to, že som sa neprimerane alebo nedostatočne postavila proti prijatiu zákona o dani z dedičstva. Nazdávam sa, že som urobila všetko, čo som mohla. Viac sa asi ani nedalo. Bola som v parlamente a do poslednej chvíle som sa usilovala zabrániť tomu, aby sa hlasovalo tak, ako sa hlasovalo. Žiadala som našich poslancov, aby odišli a vytvorilo sa tak nedostatočné kvórum. Na to som dostala od predsedu poslaneckého klubu Antona Hoffmanna odpoveď, že to by znamenalo, že sa nebude môcť ďalej hlasovať. Neviem, čo znamená obštrukcia, ale nazdávam sa, že je na to, aby sme demonštrovali, že bez nás sa nedá v parlamente ďalej existovať. Bohužiaľ, v dôsledku toho, že nastalo nedorozumenie, som sa dostala do nepríjemnej situácie. Z telefonického rozhovoru s Milanom Ftáčnikom som pochopila, že SDĽ sa na predstavenstve vyjadrila v takom zmysle, že nebude podporovať ďalšie hlasovania v parlamente, pokiaľ sa tieto veci nedajú do poriadku. Potom moje vyjadrenie na tlačovej konferencii dementoval ústredný tajomník Ján Richter. Tak trochu vlastnou vinou, ale nie zámerne, som sa dostala do situácie, že podporu, akú som chcela a mala dostať, som nedostala.

Ale to veľa hovorí o úrovni komunikácie vo vedení SDĽ a jej ministerského klubu…

- Aby som to dala na správnu mieru: vtedy som sa nezúčastnila na Republikovom výbore SDĽ, lebo som bola v zahraničí a dostala som len stručné informácie. Myslím si, že výbor - aj na základe podkladov, ktoré som pripravila - chápe, čo sa v tejto spoločnosti deje. Ak prejdú daňové zákony, ktoré sú v súčasnosti na stole, SDĽ by mala vážne uvažovať, ako ďalej. Strana maďarskej koalície dokázala využiť hlúposti a presadiť sa až vydieračským spôsobom, keď povedala: ak neurobíte to, to a to, vystúpime z koalície. Tu naozaj ide o zmenu charakteru štátu. Ak Strana demokratickej ľavice nezaujme k súčasnej situácii adekvátne stanovisko, skutočne nemám prečo zotrvávať vo vládnej koalícii. Ak by prešiel s pričinením jej poslancov ďalší obdobný zákon, odchádzam z radov SDĽ.

Môžete obšírnejšie vysvetliť, čoho sa týka vyhlásenie o hospodárskej politike Slovenskej republiky vo vzťahu k monitorovaciemu programu MMF?

- Ide o program, ktorý vláda uzatvára s Medzinárodným menovým fondom. Je to najmäkší program v tom slova zmysle, že ho neschvaľuje Rada riaditeľov MMF. Je programom vlády, ale napriek tomu, že ho schvaľujeme my, o jeho podobe rokujeme s MMF. Ten veľmi starostlivo sleduje, či ho dodržiavame. Totiž, len čo poviete, že chcete niečo urobiť, zväzuje vám to ruky. No niekedy musíte trochu vybočiť. Podarilo sa nám rokovania doviesť do štádia, že program je prijateľný. Boli to ťažké debaty, v ktorých sa rokuje o každej čiarke, bodke a slovíčku. Ale ak sme sa raz na ňom dohodli, budeme ho musieť plniť. Zaviazali sme sa, že v budúcom roku znížime schodok verejných financií o pol percentuálneho bodu. Ale do toho sa nezahŕňa náklad spojený s finančnou reštrukturalizáciou. Každý štvrťrok budeme dodržiavať výdavky v štátnom rozpočte presne na tej hranici, ako sme sa zaviazali. Na druhej strane je to prostriedok aj na to, aby sme dodržali záväzok vlády, ktorý sme si dali v podobe zákona o štátnom rozpočte. V ňom je obsiahnuté, že dodržíme schodok verejných financií v roku 2001 na hranici 3,9 percenta HDP. Nešli sme nad rámec ani zákona o štátnom rozpočte, ani uznesenia vlády.

Vaša argumentácia vyznieva tu, v tomto prostredí dôveryhodne, No nemyslíte si, že by ste mali vylepšiť svoju osobnú prezentáciu pred médiami?

- Kde ju mám vylepšiť - v Markíze? V STV? Jediná možnosť, kde sa dá aj niečo vážnejšie povedať, je Slovenský rozhlas, no tam je priestor veľmi malý. Možno ešte v Lune, tú však sleduje menej ľudí.

Ako by sa mala SDĽ zachovať, ak prejde aj druhý Langošov návrh na zníženie daní?

- Poviem svoj názor, ktorý som napísala aj do návrhu politického stanoviska práve k predloženým daňovým zákonom: vzhľadom na to, čo som tu povedala pred chvíľou, by SDĽ mala vystúpiť z koalície.

Bude budúcoročný štátny rozpočet ešte horší a reštriktívnejší ako tentoročný?

- Ak sa nám odkrajujú príjmy z rozpočtu tak, ako sa to deje teraz, ak sa tu vytvára spoločenská atmosféra priateľská voči tým, ktorí obchádzajú zákon a neplatia dane, nečudujme sa, že sa rozpočet nenapĺňa tak, ako by sa mal. Spoločensky neprípustný je aj krok, keď v čase vymedzenom na podávanie daňových priznaní organizuje politická strana zastúpená vo vládnej koalícii spolu s občianskymi skupinami kampaň, pri ktorej rozdávajú na daňových úradoch letáčiky s návodmi ako neplatiť dane. Keď český premiér Miloš Zeman len nedávno vymenoval nového ministra financií Jiřího Rusnoka, povedal, že mu dáva jedinú úlohu - zlepšiť výber daní. A dodal, že po vražde je neplatenie daní druhým najvážnejším trestným činom. Počuli ste nejakú analogickú vetu z úst nášho premiéra alebo niektorého iného špičkového politika vo vládnej koalícii? Ja nie. Ani jeden z nich nezaujal jednoznačný a tvrdý postoj voči tomu, čo sa dialo, keď sa mali podávať daňové priznania. To je jednoducho rozklad štátu. Veď oni normálne okupovali daňové úrady. Dokonca som mala možnosť hovoriť s riaditeľkou jedného daňového úradu v Bratislave, ktorá vykázala týchto ľudí von. Bezprostredne po tom jej zatelefonovala sekretárka Ľudovíta Kaníka a povedala jej: "Veď počkajte, uvidíte, čo sa stane." Nečudujme sa potom ani tomu, že sa množia fyzické útoky na daňových úradníkov. Spomínaná riaditeľka bola už po druhýkrát niekoľko týždňov práceneschopná, pretože ju napadli. Samozrejme, že to boli kúpení ľudia. A všetci sa tvária, že je všetko v poriadku! Kde sa teda nachádzame, v akej spoločnosti?

A čo ten štátny rozpočet na budúci rok?

- Ak budeme takto pokračovať, rok 2002 bude ťažký. Iste, vládna koalícia si môže povedať, že to riskneme a pôjdeme do vyššieho schodku. Napokon, sme svedkami rozličných druhov populizmu. Máme možnosť sledovať pravicový i ultraľavicový daňový populizmus. Nemyslím si, že je to len Kaník a spol. Napríklad predseda SDSS, poslanec Jaroslav Volf tvrdo presadzuje zníženie spotrebných daní z oleja a palív. To by sme chceli všetci. Jeho návrh však znamená 2,5 miliardy korún výpadku zo štátneho rozpočtu. A pre svoj návrh získa podporu, lebo opozícia jasne povedala, že podporí všetko, čo poškodí túto vládnu koalíciu. Doposiaľ sa nik veľmi nezaoberal nízkymi mzdami v zdravotníctve a v školách. Súhlasím s tým, a v rozpočte na rok 2002 stojí na prvom mieste vzdelávanie. Nielen cestou zvyšovania platov. Pre mňa je dôležitejšie, aby sme mohli zvýšiť aj počty študentov a aby tí mali kde bývať. Pri viacerých rokovaniach o zvyšovaní platov však žasnem. Sú to totiž návrhy, ktoré budú znamenať v jedinom kalendárnom roku výdavky až okolo 10 miliárd korún. Tu treba mať aj istú dávku zodpovednosti. Všetky takéto návrhy podporia tí, čo tomu absolútne nerozumejú, alebo si nemyslia, že budú vládnuť aj v budúcom období.

Ako je ale možné, že stále unikajú peniaze z daní z alkoholu?

- Daňové úniky sú absolútne najvyššie pri dani z pridanej hodnoty. Situácia v tomto smere je katastrofálna. Chcela by som upozorniť ešte na jednu vec: chceme sa dostať do Európskej únie, neustále sú toho plné médiá, ale pravidlá hry tohto spoločenstva sa nám neveľmi páčia. Jedno z nich je, aby daňová správa mala už viaceré nástroje, ktoré pomôžu trestať daňové trestné činy. Asi poldruha roka vediem tichý boj za to, aby sme presadili daňové vyšetrovania, no láme sa to vždy na dvoch rezortoch, ktoré sú v tomto štáte zodpovedné za úroveň vymáhania práva - ministerstvá vnútra a spravodlivosti. V decembri roku 1999 bol v parlamente zákon o liehu z dielne ministerstva hospodárstva. S ministrom Ľubomírom Harachom sme sa jednoznačne dohodli na znení jedného paragrafu, ktorý keby prešiel, znamenal by, že sa výrobu alkoholu nebude dať uskutočňovať na prenajímaných technologických zariadeniach. Alkohol môže v súčasnosti vyrábať ktokoľvek, kto si prenajme akékoľvek technologické zariadenie. Pokračuje nasledovný scenár: ak ktokoľvek urobí na spotrebnej dani dlh voči štátu vo výške sto alebo dvesto miliónov, nemáme prostriedky na to, aby sme si ho vymohli, pretože je to stotisícová eseročka a pracuje na prenajatých zariadeniach.

V parlamente vašu zákonodarnú aktivitu v tomto smere zastavila poslankyňa za SOP Mária Kadlečíková. Prečo?

- Veľmi vehementne presadzovala, aby sa tento paragraf vypustil. Iste nie je tajomstvom, že to bolo na objednávku podaktorých výrobcov liehu, pretože tí, čo vlastnia zariadenia, to rozhodne neboli. Keďže som o tom vedela, dala som si tú prácu a niekoľko hodín som sa usilovala argumentmi presviedčať poslancov o potrebe tohto kroku. Nepomohlo. Išla som teda za pánom prezidentom a poprosila som ho, aby zákon nepodpísal a vrátil do parlamentu. Takto sa predsa otvárajú dvere pre daňové úniky. Nepochodila som. Vzápätí som dostala od neho list, v ktorom ma žiada, aby som zabránila daňovým únikom. Nejestvuje iná cesta, iba tá, že treba pripraviť nový zákon. Už na ňom ministerstvo hospodárstva pracuje. Len v nadväznosti na to má zmysel meniť zákon o spotrebnej dani z liehu. Potichu si s pánom ministrom Harachom hovoríme, ako sa asi skončí v parlamente hlasovanie o tomto zákone.

Nemáte pocit, že vláda presadzuje reformy akosi pomaly?

- Absolútne súhlasím s kritikou postupu reforiem. Nie je jednoduché presadzovať ľavicovú politiku, pretože sa často robia rôzne skratkovité závery a povie sa, že my nemôžeme reformovať zdravotníctvo, školstvo, sociálnu sféru, lebo sme ľavicová strana. No práve tým, že to nerobíme, v skutočnosti zabraňujeme realizácii toho, čo chceme. Poviem to na jednoduchom príklade. Asi sa všetci dohodneme na tom, že zneužívanie sociálnej siete je proti hodnotám ľavicovej strany. Ale my to tolerujeme. Nemyslím si, že agenda čiernej práce je typickou agendou ľavicovej strany. No na druhej strane, ako sa na to môže pozerať normálny človek, ktorý ide do práce, strávi tam osem hodín, zarobí päť a pol až šesťtisíc korún, príde zodratý domov, kým celý ten čas niekto iný sedí v krčme? Je ľavicové toto tolerovať? Nemyslím si. Napríklad v Bratislave je zatiaľ jedinou odštátnenou nemocnicou Onkologický ústav. Asi trikrát som sa stretla s jeho riaditeľom a, samozrejme, vždy hovoríme o finančných otázkach. Oni nedostávajú zo štátneho rozpočtu ani o korunu viac ako iní, a poskytujú vynikajúce služby. Na otázku, ako to dokázali, mi riaditeľ odpovedal: "Nekradneme." Iste to nie je jednoduché, lebo aj nemocnicu treba vedieť riadiť. Otázne je, či môže jeden člen vlády vyvinúť ešte väčší tlak na svojich kolegov. Minister financií, ktorý nemá dostatočnú podporu vo vláde, nevie toho veľa presadiť. Napriek tomu, keby boli ostatné rezorty urobili toľko, čo my, bolo by Slovensko inde. Ale keď sme bilancovali dvojročné vládnutie, každý člen vlády sa vyjadril, ako vidí doterajšiu prácu, kde sú chyby, prezentoval výsledky. Okrem iného som pánu premiérovi povedala, že je pre mňa nepochopiteľné, že nebol schopný zaviesť bežný režim, ktorý sa všade v normálnych civilizovaných štátoch uplatňuje, totiž že predseda vlády sa minimálne raz týždenne stretne so svojím ministrom financií. Jeho reakcia bola, vraj kedykoľvek som ho žiadala o stretnutie, neodmietol ma. To nie je odpoveď. Dokonca vám môžem povedať, že americký prezident sa stretáva s ministrom financií denne. Netúžim po dennom stretávaní, ale ak predseda vlády nie je z prvej ruky informovaný, potom nemá dostatočné informácie a škrípe to aj pri presadzovaní niektorých zámerov ministerstva financií.

Ako hodnotíte model 12+12 vyšších územných celkov a krajov v rámci reformy verejnej správy a jeho varianty?

- Je zrejmé, že keby územnosprávne členenie bolo akékoľvek, bude musieť dochádzať k prerozdeľovaniu. Avšak čím menej sebestačné vyššie územné celky vytvoríme, tým bude musieť byť vyššia miera prerozdeľovania. Je paradoxné, že kolegovia vo vládnej koalícii tieto argumenty neakceptujú. Vysvetľovali sme im, že my, ľavičiari, nechceme, aby bol taký veľký zásah štátu do prerozdeľovacieho procesu. Prirodzene, čím bude celok väčší, tým väčšiu daňovú silu bude mať.

Akým spôsobom by sme mohli ďalej rozvíjať programy, ktoré by v tomto finančnom napätí neboli také závislé od súčasnej fiškálnej politiky?

- Treba si uvedomiť, kde sa nachádzame. Až 80 percent produkcie hrubého domáceho produktu sa vyrába v súkromnom sektore. Čo štát musí bezpochyby urobiť, je vytvorenie podmienok na to, aby podnikanie bolo efektívne a generovalo zdroje, pracovné príležitosti atď. Isteže, v niektorých konkrétnych prípadoch musí štát zasahovať. Ale akosi sme zabudli, že Východoslovenské železiarne boli na spadnutie. Bolo to 24 tisíc priamych pracovných príležitostí a niekoľko desiatok tisíc nepriamych. Keby sme sa boli naozaj správali ultraliberálne, VSŽ padnú. Počítala som, koľko investícií sme poskytli len v minulom roku. Neuvedomujeme si to, lebo investície idú ako dotácie do poľnohospodárskeho sektora, do rozvoja bývania, infraštruktúry, podpory bývania inými formami. Výsledná suma sa blížila k 40 miliardám korún. Štát teda uvoľňuje peniaze aj na takéto konkrétne projekty a podporuje hospodársky rozvoj. Zaznela otázka, prečo treba finančnú stabilitu. Jednoducho preto, že ak by sa to v hospodárstve rozkývalo, ceny a úrokové sadzby začnú prudko stúpať. Aj pre ľavicovú politiku je dôležité, aby udržala určitú hladinu stability. Kto najviac trpí tým, že idú ceny hore? Iste nie ten, kto má miliónový alebo niekoľko stotisícový mesačný príjem, no ten, čo má desaťtisícový plat. Keď klesne hodnota koruny, ihneď sa to prejaví na cenách, lebo veľa vecí dovážame. Takže ľavicová politika musí byť zodpovednou fiškálnou politikou.

Je všeobecne známe, že príjmy manažérov štátnych podnikov sa pohybujú v stotisícových sumách mesačne. Má na určovanie ich výšky vplyv vláda?

- V štátnych podnikoch sa podpisuje manažérska zmluva, na ktorej je aj podpis ministra. On vie veľmi dobre, ako je nastavená mzda manažéra, motivačné prvky, kritériá atď. Je to úplne v jeho rukách. Pri akciových spoločnostiach je to trochu zložitejšie. Tam schvaľuje mzdy, odmeny a ďalšie záležitosti spravidla predstavenstvo alebo dozorná rada. Znamená to, že sú aj také prípady, keď si odmeny schvaľujú spoločnosti sami. Myslím si, že všetko je to otázka spoločenskej a politickej klímy. Ak by sa politické strany vládnej koalície boli hneď na začiatku postavili proti manažérskym zmluvám, nemuselo to tak byť. Ale uvediem vám príklad. Mrzí ma, že to vyzerá akoby som ohovárala, no neberte to tak. Hovorilo sa o tom, aké sú platy manažmentu v Slovenskom plynárenskom priemysle. Na rokovaní vlády som preto ministra Haracha požiadala, aby nám predložil k nahliadnutiu tamojšie manažérske zmluvy. Povedal, že to urobí. Dodnes sa tak nestalo. Medzitým však odpovedal, že šéf SPP dostal odmenu vo výške iba 11,7 milióna korún.