Tretia svetová sa už začala
"Môže vôbec niekedy ľudstvo dôjsť k spoločnosti bez vojnových konfliktov?" Túto otázku položil magazín českého denníka MF Dnes dvanástim známym i menej známym osobnostiam žijúcim v ČR. Deväť z nich odpovedalo "nie" a len tri "áno" (muž a dve ženy). Podobne sa skončila anketa medzi čitateľmi, keď kladne odpovedalo 78 a záporne až 361 čitateľov. Mňa zaujala argumentácia riaditeľky pomerne známej "eseročky": "Áno. Dúfam. Keby v to človek neveril, nemalo by zmysel bojovať o budúcnosť." Presne to vystihuje prístup, s ktorým sympatizujem aj ja. Možno byť skeptikom hádam v parciálnych otázkach, kde synteticky uvažujúcemu človeku vychádza to, čo mu vychádza. No bez historického optimizmu sa človek, ľudia a ľudstvo jednoducho nezaobídu. Tu platí, že skepsa je ako sepsa - otrava krvi, ktorá dokáže zahubiť celý organizmus. Ak by sme chceli rezignovať, stáť bokom a vravieť si, že inak to nejde, nemuseli sme kedysi dávno zliezť zo stromov a začať používať mozog. Dokedy nás bude vôbec opantávať pudové správanie pračloveka? Dokedy budeme myslieť len seba, a nie aj na ľudstvo, prírodu, budúcnosť?
K úvahám ma inšpirovalo na tieto dni pripadajúce výročie skončenia Druhej svetovej vojny. Hádam poslednej v tomto rozsahu a poslednej svetovej, ktorá sa viedla zbraňami ničiacimi ľudské životy. Pri súčasnej technike a zneužití jadrovej energie by sa globálny vojnový konflikt totiž nemohol skončiť inak, ako faktickým vyhladením našej civilizácie. Zabíjať sa dá aj elegantne a na prvý pohľad menej drasticky - človek nemusí vykrvácať, ale "iba" zomrieť od hladu a smädu. Tretia svetová vojna sa už začala a vedie sa vlastne už od počiatku ľudstva, no nie vždy tak uhladene, ako dnes. Je to vojna ekonomická, vojna o zdroje. Pračlovek sa usiloval so svojím kmeňom získať nové loviská, potom človek potreboval na úkor druhých zabrať obrábateľnú pôdu, ložiská rúd, ropy, plynu... Aj Hitlerovi (keď už sme spomínali Druhú svetovú) išlo o "lebensraum" - životný priestor. Pri útoku na Sovietsky zväz nehrala ani tak úlohu rozdielna ideológia, ako skôr ukrajinská obilnica a naftové polia pri Kaspiku.
Tá dnešná fáza Tretej svetovej sa ráta od začiatku 90. rokov a odohráva sa predovšetkým v Európe. Útočiace štáty sú v pozadí, tie "len" profitujú zo ziskov monopolov, ktoré vycítili nové možnosti pre svoju rozpínavosť. Nami ponúkaný chlieb so soľou zadlávili ich hamburgery a zaliala ich kola. Z našich ľudí sa stali konzumenti ovládaní agresívnou reklamou a úpadkovou kultúrou, preplnenou sexom a násilím - návratom k pudom praveku. Pri každej zmene človek o niečo príde a niečo získa.
Stalo sa to aj pri páde komunizmu. Pardón, akého komunizmu? Ten tu predsa nikdy neexistoval (a dodnes je sporné, či k nemu vôbec možno dospieť), bolo tu iba prechodné obdobie s úspechmi (dnes absolútne negovanými) a omylmi (niekedy riadne krvavými). V nedohranom zápase sme vytiahli bielu zástavu, pretože zo schodov sa predsa len ľahšie padá dole, ako stúpa hore. Nútili nás tu uskromňovať sa a potláčali našu osobnú slobodu. Čo iné nás však čaká, ako to, čo už tu bolo a čo bude vždy spojené so systémom, kde je prvoradý zisk - drancovanie prírody, násilie, bieda. A v konečnom dôsledku uskromňovanie sa a potláčanie osobnej slobody. Ťažko byť optimistom, no pamätajme - skepsa je sepsa. Nedajme sa otráviť!
