Trh práce v akcii
"Obviňovanie nezamestnaných nevytvorí nové pracovné miesta!" Aj takýmto transparentom vítali spolkového kancelára Gerharda Schrödera nemeckí odborári na svojom tohtoročnom ústrednom prvomájovom zhromaždení v Rostocku. Ľavicový kancelár rozpútal totiž pred časom vášnivú debatu, keď vyhlásil, že neexistuje právo na lenivosť.
Na Slovensku túto hlbokú pravdu zatiaľ nik verejne nevyslovil. Vystačíme si aj s pravidelnými sťažnosťami na údajne nízku mobilitu a vzdelanosť našej pracovnej sily. Jej nízka cena je zato javom, ktorý si politici najrôznejšieho zafarbenia nevedia vynachváliť. Je smutné, keď sa medzi nimi pravidelne ocitajú i ľudiaoznačujúci sa za ľavicových.
Čierna práca i čierne výnosy
Pod istou hranicou sa údajne zušľachťujúca činnosť mení na obyčajné námezdné otrokárstvo. Tomu sme svedkami v regiónoch s najvyššou nezamestnanosťou, ktorá v mnohých oblastiach východného či stredného Slovenska hravo prekonáva neuveriteľnú hranicu 30 percent. Tam nebýva zriedkavosťou, že predavačka za mesiac namáhavej práce dostane pod štyritisíc čistého. Podobné žobračenky sa udeľujú v poľnohospodárstve, iba o niečo vyššie zdravotným sestrám. Nástupný plat pre pedagógov je síce všade rovnaký, no na Východe, v porovnaní s Bratislavou, sú aj mimotarifné odmeny vzácnejšie. Trh práce je ošemetná záležitosť najmä vtedy, keď sa pripomenie teoretická možnosť obhajoby práv zamestnancov na spravodlivú odmenu a adekvátne pracovné podmienky. Boj za vyššie mzdy? Veď na úrade práce čaká dvadsať ďalších. Odbory? Pre množstvo zamestnancov a zamestnankýň v súkromnom sektore neznámy pojem. O nečinnosti odborovej byrokracie sa už veľa popísalo...
Na Slovensku, ako aj inde, hovoríme zásadne o čiernej práci, a nie o čiernom zamestnávaní. Zabúdame, že nie "čierny pracujúci" vystupuje z pozície sily, ale čierny zamestnávateľ. Aj v tomto prípade je pánom zamestnávateľ, vlastník výrobných prostriedkov, ktorému sa zamestnanec vystavil napospas. Zamestnávateľ je predovšetkým ten, ktorý neodvádzaním potrebných odvodov a poistného ochudobňuje verejné financie a ktorý sa na strachu a neuvedomelosti svojho robotníka škandalózne priživuje. Čierna práca je pre pracujúceho zvýšeným vykorisťovaním, pre zamestnávateľa zvyšovaním zisku. A niet pochýb, že ona je ďalším fenoménom, ktorý prispieva k stláčaniu miezd i tam, kde papiere a spisy sú v poriadku. Je absurdné, ak moralizujúce rozhorčenie na čiernu prácu sa najviac dotýka tých, čo sú skôr jej obeťami, než výhercami - pracujúcich.
Keď sa podniká z nevyhnutnosti
Fenomén nedôstojne nízkych miezd v mnohých regiónoch a odvetviach spôsobuje nielen vysťahovanie a biedu, ale mnohých uvažujúcich občanov privedie aj k myšlienke stať sa samostatne zárobkovou činnou osobou, čiže živnostníkom. Mnohým zle zarábajúcim by práve takéto drobné podnikanie umožnilo trochu si prilepšiť. Je potom vhodné týmto ľuďom vyčítať, že sa "svojou živnosťou nedokážu adekvátne uživiť", je vhodné požadovať od živnostníkov, ktorí sú už niekde zamestnaní, no smiešne platení, aby platili za seba poistné a odvody ešte raz? A je vhodné porovnávať ich odvodové povinnosti s odvodovými povinnosťami zamestnávateľov, ktorým výsledky práce zamestnancov prinášajú často mnohonásobné príjmy?
Otázku, či superlacná pracovná sila našich pracujúcich je až takou strategickou výhodou, nech si položia kompetentní. No v záujme tých mnohých, čo zatiaľ pokorne znášajú bremeno mikroekonomického živorenia, nastal čas konať - napríklad razantným zvýšením minimálnej mzdy. Tak sa zdá, že trh práce má pri rozhodovaní o bytí a nebytí človeka, jeho schopností, rúk a umu naozaj posledné slovo.
Autor (1970) je publicista
