Kvóty majú svoje opodstatnenie

Pani Karlssonová, pôsobili ste niekoľko rokov v Rade Európy. Čo sa podarilo dosiahnuť v oblasti ženských práv v období, keď ste tam pracovali? - Bohužiaľ, nie dosť, museli sme dlho bojovať za zriadenie výboru pre zrovnoprávnenie žien a mužov. Tento výbor sa teda nemohol ani len nazývať výbor pre práva žien, ale iba výbor pre zrovnoprávnenie.
Počet zobrazení: 1358

Irmtraut Karlssonová

Irmtraut Karlssonová, narodená v roku 1944, vyštudovala psychológiu, bola päť rokov generálnou tajomníčkou Ženskej internacionály, dvanásť rokov pôsobila ako poslankyňa za SPÖ (Socialistickú stranu Rakúska) v rakúskom parlamente a následne pracovala v Rade Európy. Hoci tvrdí, že je vlastne na dôchodku, je neustále veľmi aktívna, dokonca začala písať kriminálne romány.

Pani Karlssonová, pôsobili ste niekoľko rokov v Rade Európy. Čo sa podarilo dosiahnuť v oblasti ženských práv v období, keď ste tam pracovali?

- Bohužiaľ, nie dosť, museli sme dlho bojovať za zriadenie výboru pre zrovnoprávnenie žien a mužov. Tento výbor sa teda nemohol ani len nazývať výbor pre práva žien, ale iba výbor pre zrovnoprávnenie. A je takpovediac veľmi ťažké posunúť diskusiu o rovnosti ďalej, stále sa točí okolo toho istého: okolo formálnych predpokladov rovnosti. A to je už v diskusii medzi ženami dávno prekonané, teraz ide o pozitívne akcie, vedomé podporovanie žien a podobné veci, o ekonomickú rovnosť. A to sa veľmi ťažko presadzuje. Okrem iného aj preto, lebo podiel žien v politike nie je príliš vysoký.

Ako by ste popísali význam Rady Európy a zákonodarstva EÚ v tejto oblasti?

- Rada Európy (RE) je, samozrejme, zoskupenie s väčším množstvom vrstiev. Sú tam krajiny ako Gruzínsko a Rusko, medzičasom má už štyridsaťdva členov. Európska únia je oveľa homogénnejší celok, množstvo rozdielností medzi jednotlivými krajinami sa už odstránilo. Existujú tam síce výnimky ako Grécko, kde je v oblasti práv žien veľmi zlá situácia, ale škandinávske štáty sú veľmi pokrokové, čím sa vlastne v EÚ vytvára akási rovnováha. Pritom má EÚ tú výhodu, že môže vydávať nariadenia, ktoré majú platnosť zákona, bez ohľadu na národnú legislatívu, a na základe ktorých možno podať žalobu. RE síce nedávno schválila dvanásty dodatkový protokol Konvencie o ľudských právach, ale tá už zapadá prachom. Rada Európy už jednoducho stratila výbojnosť. Všetko sa prežúva tak dlho, až kým z toho nič neostane.

Zaoberali ste sa aj právami homosexuálov. Aká je v súčasnosti legislatíva v Rakúsku v porovnaní s ostatnými členskými krajinami RE?

- Nuž, v RE je v tejto sfére široký rozptyl. Rumunsko napokon konečne odstránilo trestné stíhanie dospelých homosexuálov. Naformulovali to síce dosť rozmazane, ale napokon sa to podarilo presadiť. Čo však neodstránili, je zákaz združovania homosexuálov a vydávania ich vlastných novín. V Rusku sa homosexualita považuje za chorobu, a nie za sexuálnu orientáciu, s ktorou sa človek narodí. V mnohých štátoch existuje veľká diskriminácia bez ohľadu na právnu situáciu, a potom, samozrejme, existujú krajiny ako Holandsko, kde je zakotvené registrované partnerstvo a homosexuálne páry majú zhruba rovnaký status ako heterosexuálne manželstvá, napr. aj v oblasti práva upravujúceho prenajímanie bytov.

Práva žien v súvislosti s rozširovaním EÚ sú dôležitou otázkou. Čo sa doteraz podarilo dosiahnuť ženám v EÚ? Aké sú metódy, ktorými môžu spolupracovať ženské organizácie s EÚ?

- Vďaka poslednému rozšíreniu EÚ do nej vstúpili krajiny veľmi pokrokové a rozvinuté v oblasti ženských práv, teda Švédsko, Fínsko a Rakúsko. Ale keď sa pozrieme na vývojové indexy, zistíme, že tieto krajiny stagnujú. Síce na vysokej úrovni, ale stagnujú. Obávam sa, že ak do EÚ vstúpia krajiny, ktoré sa otázkou rovnoprávnosti žien zaoberajú len sekundárne, prvým následkom bude preskupenie väčšín v Európskom parlamente. A ak nebudeme mať progresívnu väčšinu na obhajobu ženských práv a požiadaviek - zhasla fajka. Preto musíme klásť na kandidátske krajiny požiadavky, napr. špeciálnych úradníkov poverených záležitosťami žien, viac vysvetľovania, viac konkrétnych detailov: aké sú práva žien na národnej úrovni, čo treba zmeniť, kde sa možno obrátiť, kto dáva informácie... Ďalšia vec, ktorá mi pripadá takmer trápna, sú minimálne sumy, aké sa v rámci EÚ vydávajú na programy pre ženy v porovnaní s celým objemom rozpočtu EÚ. V kandidátskych krajinách sa celkom isto distribuuje menej informácií o právach žien, ako o vlastníctve pôdy. Ale to sú veci, ktorými môžu pohnúť len ženské organizácie. Môžu tieto otázky zapracovať do programov politických strán, alebo pre ne získať veľkú publicitu. Inak to nepôjde.

Povedali ste, že ženy nemajú žiadnu šancu, ak nevyvíjajú silný tlak. Ženské organizácie by teda mali hovoriť priamo s európskymi úradníkmi...

- Áno. V EÚ panuje princíp loby. Ten, kto nemá loby, neexistuje. A to si musia ženy uvedomiť. Niekedy čakáme, že nám spadne z neba manna, ale nič také sa nedeje, a preto sme nespokojné. Musíme jasne definovať naše požiadavky a až vtedy sa dá hovoriť o tom, čo je uskutočniteľné. Jedna žena sa sťažovala, že v Poľsku vyhadzujú z domov ženy s deťmi. To sa na európskej úrovni riešiť nedá, to je záležitosť vnútroštátneho práva. Existuje však veľa možností riešiť postavenie žien na nadnárodnej úrovni, napr. v oblasti pracovného práva. Takéto požiadavky treba však systematicky predkladať a potom lobovať.

Čo by ste poradili ženám, ktorým sa podarilo dosiahnuť želanú zmenu legislatívy, ale v praxi to všetko vyzerá celkom inak?

- Tu existuje ohlasovacia povinnosť. Problémom je, že konkrétne znenie zmluvy a zákonov závisí od právnikov. Je však dôležité zahrnúť do vyjednávania aj sociologické kritériá. Tie sa aplikovali napr. pri vstupe Španielska a Portugalska do EÚ. Pretože sú to chudobné krajiny, rozhodlo sa o zriadení kohézneho fondu. A peniaze sa tam len tak sypali. Takéto odhady by mali mapovať aj situáciu žien. Problémom je, že sa ženy neodvážia klásť požiadavky. Neustále sa tvrdí, že spoločnosť je chudobná, a preto si ženy nemôžu nič nárokovať.

Myslíte si, že ženy uspejú len pomocou kvót, ak sa chcú podieľať na politike?

- Volebné systémy sú odlišné, a preto sa musia používať odlišné metódy. Výsledky však dokazujú, že aj keď s inými prostriedkami ako sú kvóty, napr. systémom zipsu, bez zodpovedajúcich opatrení to nejde. Ako som už povedala, vo väčšine európskych krajín získali ženy aktívne a pasívne volebné právo v rokoch 1918-1920. Bolo teda dosť času na ich zahrnutie do politiky, no nestalo sa tak. Došlo k tomu, až keď sa zaviedli príslušné nástroje. A argumentácia typu: "veď nechceš byť v politike na základe kvót (Quotenfrau), mala by tu byť predsa najlepšia žena" je pomýlená, lebo pokiaľ v politike nie sú ženy na základe kvót, nie je tam žiadna. Alebo len jedna. Preto treba zavádzať podobné opatrenia. Pritom každý systém má svoje regionálne kvóty, teda za každú provinciu alebo spolkovú krajinu sa dostane do parlamentu len určitý počet kandidátov. Nikto sa však nepozastavuje nad tým, že sa zvolí istý počet "hlúpych" Tirolčanov a "chudáci múdri Viedenčania" sa tam nedostanú. Regionálne kvóty sú teda bežné, a ja nevidím dôvod, prečo by nemali existovať kvóty aj pre pohlavia.

zhovárala sa Tatiana Súľovská

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984