Reklama
Reklama

Politický zemepis časť 7a

FRANCÚZSKO
Počet zobrazení: 576

FRANCÚZSKO

Francúzska ústava nepozná pojem národnostná menšina, hoci krajina je etnicky veľmi pestrá. Žije tu (v tisícoch) 300-500 Provensálčanov, ktorých jazyk je bližší katalánčine ako francúzštine, 1400 Nemcov (Alsasov a Lotrincov), 1100 Talianov, 1000 Bretóncov, 600 Židov, 300 Poliakov, 280 Korzičanov, 260 Rómov, po 250 Kataláncov, Arménov, Flámov, 130 Baskov. 81 % obyvateľstva sa hlási k rímskym katolíkom, 5 % k moslimom, 1,5 % k protestantom, 1,1 % k židom, 0,5 % k ruskej a gréckej ortodoxnej cirkvi. V krajine žije niekoľko miliónov prisťahovalcov, najmä z moslimského sveta.

Ústava dáva prezidentovi výrazné právomoci. Volí sa všeľudovým hlasovaním na 7 rokov. Môže predsedať vláde, menovať a odvolať predsedu vlády a jej členov na návrh premiéra, vyhlásiť referendum o politickom zámere, resp. zákone, vyhlásiť zákon s 15-dňovým odoslaním parlamentu na konečné schválenie a rozpustiť senát aj Národné zhromaždenie bez súhlasu poslancov a senátorov. Je garantom národnej nezávislosti a integrity francúzskeho územia. Súčasnou hlavou štátu je republikán Jacques Chirac.

Francúzsky parlament má dve komory: Národné zhromaždenie a Senát. Národné zhromaždenie sa skladá z 577 poslancov, ktorí sú volení dvojkolovým väčšinovým systémom. Ten spôsobuje, že vládnuca koalícia nemusí mať nadpolovičnú väčšinu voličských hlasov, aby mala absolútnu prevahu v zákonodarnom orgáne. Dvojkolový väčšinový systém spôsobuje výraznú polarizáciu na pravicu a ľavicu. Pre socialistov, na rozdiel od iných európskych štátov, sú bližšími spojencami komunisti ako centristickí liberáli. Z 577 poslancov 22 zastupuje zámorské územia, a to: Réunion 5, Guadeloupe a Martinique po 4, Francúzska Guyana, Francúzska Polynézia a Nová Kaledónia po 2, Mayotte, Wallis a S. P. et Miquel po 1. Senát má 321 členov, volí sa nepriamo zástupcami mestských a departmentných rád na deväť rokov. Každé tri roky sa konajú voľby tretiny senátorov.

V ľavej časti spektra sú najsilnejší socialisti. PS (Socialistická strana) patrí medzi najstaršie sociálnodemokratické strany. Jej program sa hlási k antikapitalistickej alternatíve vývoja. V roku 1981 poštátnila značnú časť finančných ústavov a veľkých priemyselných podnikov. Po návrate k moci v r. 1988 jej radikalizmus ustúpil. Socialistov vedie súčasný premiér Lionel Jospin. MRG (Hnutie ľavicových radikálov) vzniklo v júli roku 1972 odštiepením od Radikálnej strany. Pred poslednými voľbami sa premenovalo na PRS (Stranu socialistických radikálov). Predstavuje sekularistickú, antimonopolistickú ľavoliberálnu stranu, blízku k sociálnej demokracii. Z malej strany vyšlo niekoľko významných európskych politikov (Bernard Tapie, Catherine Lalumierová, Bernard Kouchner). PCF (Francúzska komunistická strana) bola v rokoch 1945-56 najsilnejšou stranou v štáte a do r. 1978 dominovala na ľavom spektre. Má okolo 600 000 členov a jej predsedom je Robert Hue. Osobitosťou ľavého spektra sú extrémne zoskupenia, medzi ktorými dominujú trockisti v LO (Robotnícky zápas). Strana v posledných voľbách do Európskeho parlamentu prekročila päťpercetnú hranicu. Zelených reprezentuje vládna strana Les Vert, ktorá sa prikláňa k ľavici a GE (Generácia ekológie), ktorá má bližšie k pravici.

Pravicu predstavuje najmä RPR (Združenie pre republiku), ktoré vzniklo premenovaním UDFR (Zväzu demokratov za republiku Francúzska), založeného po zlúčení dvoch strán podporujúcich generála de Gaulla. RPR je klasická pravicová strana so silnejšími prvkami vlastenectva Vo viacerých otázkach oponuje politike USA. UDF (Zväz pre francúzsku demokraciu) predstavuje pravocentristický zväz štyroch spojencov stojacich napravo od stredu. Predstavujú pestré spektrum od neoliberálov cez kresťanských demokratov k pravicovým sociálnym demokratom. Spomenúť možno aj UC (Zväz stredu) a PRRS (Strana radikálov a radikálnych socialistov), ktorá spočiatku reprezentovala pokrokárske antiklerikálne stredné vrstvy a usilovala o sociálny reformizmus, no dnes presadzuje neoliberalizmus. PR (Republikánska strana) presadzuje nekompromisný liberalizmus a minimálne štátne zásahy. FN (Národný front) je nacionalistickou stranou, ktorú založil alžírsky veterán Jean-Marie Le Pen v roku 1972. Vystupuje nepriateľsky k cudzincom, najmä k prisťahovalcom z arabského sveta. Le Pen sa usiluje o zjednocovanie nacionalistických strán starého kontinentu. V januári 1999 zo strany vystúpil člen vedenia Bruno Mégret a založil Národný front-Národné hnutie.

Vo voľbách v roku 1997 získali socialisti 245 mandátov, neogaullisti z RPR 140, UDF 109, PCF 37, malé ľavicové strany spolu 29, ľavicoví radikáli z MRG/PRS 13, ostatná ľavica 9, ostatná pravica 7, MDC 7, les Verts 7 a liberáli z LDI 1. Vo voľbách do Európskeho parlamentu, ktoré sa uskutočnili na pomernom princípe, päťpercentný limit prekročili okrem tradičných strán trockisti (LO) a pravicové zoskupenie Poľovníkov. Na Korzike získala vo voľbách v marci 1999 najviac hlasov profrancúzska pravica (39,2), ďalej ľavica (27,31), autonomisti a separatisti (23,45) a stred získal 7,11 percenta.

(V upravenej forme prebraté z publikácií Svetozára Krna, ktorých reedícia sa práve pripravuje)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama