Reklama
Reklama

Veľké ambície malého Slovenska

Malé Slovensko akoby sa strácalo na mape sveta, je preto logická ambícia našej zahraničnej politiky o jeho zviditeľnenie. Pred časom sa hovorilo o kandidatúre SR na miesto nestáleho člena Rady bezpečnosti OSN. V akom štádiu sa táto aktivita nachádza? - Pozícia nestáleho člena Rady bezpečnosti je vždy výrazom veľkej dôvery medzinárodného spoločenstva, v to, že daný štát dokáže zastupovať záujmy a názory väčšej časti členských krajín OSN
Počet zobrazení: 891

Jaroslav Chlebo, štátny tajomník Ministerstva zahraničných vecí SR

Narodil sa 31. mája 1956 v Poprade. Na UPJŠ v Košiciach získal titul doktora práv v odbore medzinárodné právo. V roku 1986 vstúpil do diplomatických služieb. O tri roky ho vyslali ako tlačového atašé na veľvyslanectvo v Dillí. Po vzniku samostatnej Slovenskej republiky sa stal pracovníkom jej veľvyslanectva v Dillí, ktoré naposledy viedol ako chargé d´affaires. Od roku 1994 na MZV SR pôsobil vo funkcii riaditeľa tlačového odboru ministerstva a plnil aj funkciu jeho hovorcu. Po odchode pracoval vo firme Omnia a krátko ako komerčný právnik. Za štátneho tajomníka MZV SR ho na návrh SDĽ vymenovali 3. novembra 1998.

Malé Slovensko akoby sa strácalo na mape sveta, je preto logická ambícia našej zahraničnej politiky o jeho zviditeľnenie. Pred časom sa hovorilo o kandidatúre SR na miesto nestáleho člena Rady bezpečnosti OSN. V akom štádiu sa táto aktivita nachádza?

- Pozícia nestáleho člena Rady bezpečnosti je vždy výrazom veľkej dôvery medzinárodného spoločenstva, v to, že daný štát dokáže zastupovať záujmy a názory väčšej časti členských krajín OSN v rámci diskusie medzi stálymi členmi RB, ktorá nebýva vždy efektívna. Slovensko sa už raz pokúsilo kvalifikovať na pozíciu nestáleho člena Rady, no nevydarilo sa to. Dlhší čas sme nemohli využiť funkciu prezidenta na to, aby v náš prospech loboval. Problémom tiež bolo, že sme pôvodne mali ambíciu na predsedníctvo Valného zhromaždenia OSN a v priebehu kampane došlo k zmene. To sa odrazilo aj na tom, ako nás vnímali ostatní. V konečnom účtovaní sme teda súboj s Ukrajinou prehrali. Tesne, ale predsa.

Tesná prehra však naznačuje, že naše ďalšie šance by vôbec nemuseli byť zlé. Budeme lobovať ďalej?

- Vzhľadom na to, že sa nám už podarilo vygenerovať veľmi solídnu podporu medzinárodného spoločenstva, osvojilo si vedenie ministerstva i vláda myšlienku, že by stálo za to zopakovať tento pokus pre roky 2006 a 2007. Je to síce ešte pomerne ďaleko, no už v tomto období prebiehajú určité kontaktné rozhovory. S približovaním termínu sa tomu bude prispôsobovať aj naša práca. Budeme systematicky rozširovať informácie, oslovovať partnerov tak, aby bol výsledný efekt taký, aký si želáme.

Má vlastne dnes Slovensko zastúpenie na význačnejších postoch v medzinárodných organizáciách?

- Samozrejme. Máme zastúpenie i v mechanizme OSN a OBSE. Teraz tiež kandiduje náš predstaviteľ, vedúci stálej misie v New Yorku Peter Tomka za člena komisie pre medzinárodné právo. Spomenúť však treba najmä Jána Kubiša, ktorý je generálnym tajomníkom Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe.

Pomerne nedávno nás prijali do exkluzívneho klubu najbohatších krajín sveta OECD. Čo nám prináša toto členstvo?

- Nie celkom presne je OECD interpretovaná ako klub najbohatších krajín. Pri vzniku tejto organizácie bola najmä ekonomická pomoc, ktorú Spojené štáty po Druhej svetovej vojne poskytli rozbitej Európe. My sme, žiaľ, na tejto pomoci neparticipovali, čiže neboli sme ani súčasťou organizačnej štruktúry, z ktorej po doznení Marshallovho plánu vznikla dnešná OECD. Jej základným cieľom je stimulovať hospodársky pokrok členských krajín, ale nielen ich. Ide o vytváranie vhodného ekonomického prostredia na to, aby sa mohli riešiť aj sociálne otázky. Hľadajú sa pritom optimálne mechanizmy na riešenie problémov či už daných štátov, regiónov alebo viacerých oblastí ekonomiky. Každá členská krajina môže čerpať zo skúseností partnerov bez toho, že by za to musela zaplatiť. Na druhej strane má šancu priamym spôsobom ovplyvňovať koncipovanie tejto politiky.

Dôležitou zložkou vašej agendy ako štátneho tajomníka sú styky s rozvojovými krajinami. Čo ich vlastne odlišuje od rozvinutých štátov? Sú na to konkrétne kritériá?

- Je to predovšetkým terminologická otázka. Rozlišovanie na rozvinuté a rozvojové krajiny dnes nesie dosť výraznú pečať poplatnosti obdobiu pred 10-15 rokmi. Mnohokrát je v tradičnom vnímaní našich ľudí rozvojová krajina oveľa vyvinutejšia ako Slovensko. Delenie sveta na rozvinutý a rozvojový v zásade kopírovalo tradičnú schému jeho rozdelenia na vyspelý Sever a tradične menej rozvinutý Juh, no toto kritérium nikdy neplatilo absolútne. V zásade sa dá povedať, že ide len o akýsi prežitok. Z tohto hľadiska sa nik zvlášť neuráža, pokiaľ ho zaraďujeme do skupiny rozvojových krajín. V podstate ide o krajiny združené v skupine G 77.

Sú medzi rozvojovými krajinami prioritné, ktoré znamenajú pre nás viac či už z ekonomického alebo strategického hľadiska?

- Logická predominancia našej pozornosti európskemu prostrediu znamenala, že sme najmä v predošlom desaťročí nevenovali adekvátnu pozornosť rozvoju vzťahov s tradičnými priateľmi, ktorých máme na všetkých kontinentoch, osobitne v Afrike a Ázii. V tejto obrovskej skupine krajín sa nachádza množstvo tradičných partnerov, a to nielen z politického, ale najmä z ekonomického hľadiska. Bývalé Československo malo, pokiaľ išlo o objem zahraničnoobchodného obratu, najväčšieho partnera v arabskom svete. Podobne ako v prípade ruského sme aj z arabského trhu veľmi rýchlo vycúvali a prenechali priestor pre pôsobenie svetovým firmám. Išlo o trestuhodné zanedbávame odbytiska, kde mali výrobky nášho priemyslu tradičné meno. Nik z našich odberateľov nevedel pochopiť, prečo sme prestali komunikovať. Našou úlohou je znovu otvoriť dvere, ktoré boli pribuchnuté, a pokúsiť sa vrátiť na tieto trhy.

Mohli by ste konkretizovať?

- Pripomeniem toľko spochybňovanú komunikáciu s Líbyou, ktorá tradične predstavovala pre československú ekonomiku odbytisko približne jednej miliardy dolárov. Čo by to z hľadiska parametrov súčasného zahraničného obchodu mohlo znamenať, netreba ani zdôrazňovať. Mohli by sme hovoriť aj o Egypte a ďalších arabských krajinách, pretože toto teritórium ostáva pre nás veľmi zaujímavé. Obdobne by sa dalo hovoriť o Chile, ktoré je pre nás príklad toho, ako by sme mohli v rámci reštrukturalizácie našej ekonomiky ďalej postupovať. Veľmi málo doposiaľ využívame šance, ktoré poskytuje pre prienik slovenských výrobkov do priestoru Strednej a Južnej Ameriky. Za relatívne málo investícií by sme mohli dosiahnuť maximálny efekt z vývoznej kapacity nášho priemyslu.

Riadenie zahraničného obchodu môže byť trecou plochou medzi ministerstvami hospodárstva a zahraničných vecí. Obchodní radcovia sú totiž obchodníci aj diplomati zároveň. Ako si rozdelili kompetencie MZV a MH?

- K prekrývaniu aktivít jednoznačne dochádza už preto, že sa zvolila tradičná schéma z čias federácie. Na jednej strane má MZV delegovanú výlučnú kompetenciu v oblasti zahraničnej politiky a zastupovania záujmov štátu v zahraničí, na druhej strane má MH kompetencie v zahraničnom obchode. Dlhý čas sa tu nedosahovala synergia a ani sa o to nik neusiloval. Na začiatku súčasného volebného obdobia sme mali eminentnú snahu tento deficit odstrániť, čo sa nám napriek určitým peripetiám podarilo. Pokiaľ ide o obchodných radcov, existoval svojho času zámer vytvárať autonómnu štruktúru mimo rámca zastupiteľského úradu, čo bolo úplne scestné. Akýkoľvek zástupca štátu, vysielaný do zahraničia, je predstaviteľom zastupiteľského úradu, teda podlieha jedinému vedeniu.

Za našu krajinu lobuje aj šport, kultúra... Kde máme v zahraničí kultúrne centrá a ako sa delia kompetencie medzi MZV a ministerstvom kultúry?

- Spomínané centrá nazývame Slovenské inštitúty. Sú zriadené pri viacerých európskych zastupiteľských úradoch, napríklad v Budapešti, Prahe, Moskve, Berlíne, Ríme a vytvárajú sa v Londýne a Paríži. Ich sieť prispôsobujeme prioritám našej zahraničnej politiky. Keďže prioritou je európska integrácia, počítame v krátkom čase so Slovenským inštitútom aj v Bruseli. Pokiaľ ide o presah kompetencií, využívame komunikáciu s MK i z hľadiska personálneho výberu pri obsadzovaní postov a metodologickom usmerňovaní. V zásade však tieto pracoviská podliehajú takému režimu ako ostatné zložky MZV.

Dotknime sa i tzv. rómskej turistiky. Nemôže sa stať, že nás EÚ preradí na zoznam štátov, ktorých obyvatelia potrebujú pre vstup do ktorejkoľvek krajiny únie víza?

- Prehodnotenie vízovej praxe voči občanom SR je v rozpore so zásadnou úpravou v tejto oblasti, ktorá hovorí o bezvízových stykoch. No musíme to rešpektovať, keďže ide o suverénne právo každej krajiny, ktorým sa usiluje chrániť pred prílevom nežiadúcej imigrácie. Na druhej strane sa snažíme dosiahnuť určitú liberalizáciu, pretože sme si vedomí, aké komplikácie môže spôsobiť napríklad tranzitujúcim cestujúcim veľmi rigidná forma prístupu britských úradov. Samozrejme, turistika viacerých Rómov je fenomén, ktorý sme doposiaľ celkom nezvládli. Harmonizácia vízovej politiky EÚ aj vo vzťahu k Slovensku je do značnej miery výsledkom systematického tlaku, ktorý sme vyvíjali v predchádzajúcom období. Aj vďaka tomu sa podarilo dosiahnuť naše zaradenie na zoznam štátov, ktoré nevyhnutne nemusia mať s krajinami schengenského priestoru víza. Nemyslím si, že by nám hrozilo jednorázové preradenie do skupiny štátov, ktoré víza potrebujú.

Aká je vízová situácia s Ruskom a Ukrajinou po uľahčujúcich úpravách? Pripravujeme sa na aktívnejšie atakovanie našich hraníc po vytvorení schengenského múru, začlenení Slovenska do EÚ?

- Rozhodnutie o zavedení vízovej povinnosti voči občanom spomínaných dvoch krajín, Bieloruska a v dlhšom časovom horizonte, minimálne šesť mesiacov pred vstupom do EÚ, aj Kuby, vychádzalo z politického a praktického vyhodnotenia celej situácie. Akékoľvek kroky k liberalizácii vízového režimu by teda nemali negovať toto rozhodnutie. Nedá sa počítať ani v budúcnosti s tým, že by sa plne odstránila vízová povinnosť pre všetky skupiny návštevníkov. Jej zavedenie malo aj negatívne dopady, napríklad v turistickej výmene a maloobchodnom obrate. No treba si uvedomiť, že dosť veľkú zložku týchto kvázi pozitívnych ukazovateľov predstavovali rozličné pokútne formy turistiky a o takýto spôsob komunikácie nemáme záujem. Seriózni návštevníci z daných teritórií sú pre nás rovnako vítaní ako hostia z iných oblastí, no musíme sa držať istých pravidiel.

Na základe akej logiky sme začali budovať honosnú colnicu v Jarovciach, keďže hranica s Rakúskom by sa mala stať po našom vstupe do EÚ len formálnou?

- Táto colnica bola fakticky hotová, keď sme v roku 1998 prichádzali do vlády. Takže ju v plnom rozsahu možno pripísať na konto toho, čo sa dialo v predchádzajúcom období. Osobne som kritický voči takémuto megalomanskému uvažovaniu nielen v prípade Jaroviec, ale aj diaľničného prechodu medzi SR a ČR, či v Rajke smerom do Maďarska. Slovensko sa usilovalo budovať takýmto spôsobom infraštruktúru, ktorá nás programovo vytesňovala mimo Európy. Tá je predsa typická nielen slobodou pohybu osôb, ale aj tovaru a kapitálu. Takéto inštalácie na prechodný čas sú vyhadzovaním peňazí z vrecák daňových poplatníkov.

Ste spolupredsedom slovensko-maďarskej zmiešanej komisie zaoberajúcej sa aj otázkou národnostných menšín. Sú v danej sfére problémy, ktoré sa nedarí vyriešiť?

- Vo vzťahu k našim krajanom žijúcim v Maďarsku sme vytýčili tri základné priority. Prvou je pomôcť im v úsilí o zachovanie si identity tým, aby mali prístup k prísunu informácií formou každodenného kontaktu. Tam by bolo treba doriešiť otázku príjmu televízneho signálu v Maďarsku. Naším zámerom je tiež, aby Budapešť v rámci národnostného vysielania televízie a rozhlasu prijala ústretové opatrenia voči slovenskej menšine, pretože naši krajania kriticky hodnotia aktuálny stav. Druhá dôležitá oblasť je zabezpečenie výuky slovenského jazyka na maďarských školách. U našich južných susedov dnes nefunguje ani jedna škola, ktorá by v plnom profile vyučovala v slovenčine. Vždy ide len o výuku niektorých predmetov v materčine. Dôležitou zložkou pri zachovávaní identity Slovákov je aj to, akým spôsobom sa k nim dostáva božie slovo. To je v Maďarsku obrazne povedané pole neorané.

A aká je situácia našich menšín v Juhoslávii a Rumunsku?

- Nemožno hovoriť o nejakom probléme vo väzbe na štátnu moc daných krajín. Práve v Juhoslávii sú predstavitelia našej menšiny veľmi dobre zapísaní aj u súčasných vedúcich predstaviteľov. Vojvodina bola tradične vnímaná ako opozičná, čo sa prejavilo i v posledných demokratických voľbách, kde Slováci prevažne hlasovali za terajšiu vládnu moc. Naši krajania tam nemali nikdy ambície získavať pre seba viac ako oprávnené požiadavky, takže nedochádzalo k výraznejšiemu stretu záujmov. Situácia v Rumunsku je zložitejšia preto, že je tam komplikovanejšia sociálna realita, no tiež nevieme o problémoch v komunikácii medzi menšinou a štátnymi orgánmi.

Akú dôležitosť prikladáte prihraničnej spolupráci a vzniku euroregiónov?

- V EÚ sú práve prihraničné oblasti najväčším beneficientom členstva v Únii. Najrozvinutejšími časťami členských krajín v prostredí blízkom strednej Európe sú práve prihraničné regióny. U nás sú naopak tieto oblasti, s výnimkou Bratislavy, najmenej rozvinuté. Preto musíme prekonávať najväčšie deficity. Má to svoje logické odôvodnenie z predchádzajúcich desaťročí, keď sa hranice nekoncipovali pre spoluprácu, ale pre oddeľovanie kultúr, štátov a etník. Základným rozmerom v tejto oblasti je však miestna iniciatíva. Z úrovne štátnych orgánov môžeme len dávať impulzy. Konkrétna spolupráca závisí od aktivity na obecnej a regionálnej úrovni, ako si dokážu identifikovať spoločné záujmy a hľadať prostriedky na ich dosahovanie.

S hosťom SLOVA sa zhováral Tibor Mrocek

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama