Ľudia z neho o ňom
Divadlo a.ha. - to sú ľudia s chuťou tvoriť, pracujúci na úkor svojho voľného času a pohodlia. Predstavenia, ktoré pripravujú, prinútia diváka nielen zamyslieť sa nad tým, ako a prečo žijeme, ale najmä nad sebou samým. Hostí z profesionálnych divadiel je v "aháčku" za desať rokov jeho existencie naozaj neúrekom. Prichádzajú so Slovenského národného divadla, Astorky a Divadla SNP v Martine. Vo svojich pôsobiskách sú profesionálmi, no ani v Divadle a.ha. sa nesprávajú ako amatéri. Poslednými predstaveniami tejto sezóny bola Krv od Johna Steinbecka a detská Duchovplná rozprávka. S divadelnou sezónou 2000/2001 sa Divadlo a.ha. rozlúčilo trojkoncertom Mariána Geišberga, Petra Kočiša a Jána Kronera v hre Stefana Caneva Druhá smrť Jany z Arcu. Tvorbu divadla na chvíľu prerušia trojmesačné divadelné prázdniny, po nich vhupne do svojej desiatej sezóny.
V malom priestore nemožno klamať Divadlo komorné, repertoárové, slobodné, generačné, založené na tesnom kontakte herca a diváka, čo si vyžaduje presvedčivú hru a prirodzenosť výrazu. Bude to už desať rokov, čo Divadlo a.ha. existuje a pripravuje pestrú škálu rôznorodých, hlboko zmyslových predstavení.
Na začiatku bola myšlienka, ktorá sa zrodila v hlavách tandemu pozostavajúceho zo Števa Korenčiho a Viki Janouškovej, terajšej riaditeľky a dramaturgičky divadla, ktorej sme položili niekoľko otázok.
Čo vás a vášho brata priviedlo k tomu, že ste sa podujali vybudovať divadelný súbor podľa vlastných predstáv?
- V slovenskom divadelníctve neexistuje slobodný výber spolupracovníkov. Ja so Števom sme chceli robiť spolu, nepodarilo sa nám však dostať do toho istého divadla. Len sme si sem-tam hosťovali na výmenu. Chceli sme spolupracovať i s rovnakými hercami, čo bol takmer neprekonateľný problém. Preto nám nezostalo nič iné, len skúsiť nacvičiť inscenáciu mimo štátneho divadla. Našli sme si priestor, Galériu M+ a vznikli prvé dve hry. Vtedy sme ešte netušili, že to vydrží tak dlho...
Dnes je už kolektív hercov, ktorí u vás hrajú, značne rozšírený. Kto z nich stál pri vás na začiatku, keď bolo dnešné "aháčko" ešte len v plienkach?
- Bol to Maroš Geišberg a Peter Šimun z Albeeho ZOO Story a Peter Kočiš s Dadou Sanitrovou v Topolovej Mačke na koľajniciach. Vedeli sme aj o ďalších, keby bol priestor. Galériu M+ totiž zrušili.
Podľa čoho si vyberáte ľudí, ktorých prizvete k spolupráci?
- Robíme s ľuďmi, s ktorými máme záujem a chuť pracovať. A vice versa, robia tu ľudia, ktorí si s nami rozumejú. Podstatným je, že všetci robia na inscenáciách, ktorých témy nás zaujímajú. Nikto "nemusí". Samozrejme, táto sloboda aj čosi stojí. Treba obetovať voľný čas, pričom nepravidelné skúšanie stojí aj viac energie a vôle. Finančne to určite nie je o zabezpečení existencie, ani o zárobkovom podniku.
Prvé pôsobisko Divadla a.ha. nebolo veru jednoduchým orieškom na rozlúsknutie.
- Po desiatich rokoch na to spomínam ako na niečo neľahké, čo sa podarilo. Drsno-romantické prostredie pivnice z neomietnutých tehál, so štrkom na podlahe. Šatňa vznikla odsunutím haraburdia až v deň premiéry. Svetelný pult - pamätihodnosť, štyri reflektory.
Potom ste prišli do Klubu Čierny havran na Bielej ulici.
- Je to tiež pivnica, ale už používaná ako divadlo. Viac reflektorov, šatňa s umývadlom. K Havranovi sme sa vrátili dvakrát. Druhý raz tam vznikol Správca. V roku 1996 sme začali skúšať a hrať v Miestnom kultúrnom centre na Školskej ulici, kde sídlime doteraz.
Kto vám pomohol, alebo akým spôsobom sa vám podarilo tento priestor získať?
- Myšlienka vznikla na základe predchádzajúcej spolupráce s Dionýzom Hutárom, najprv šéfom kultúry na "meste", teraz v Starom meste Bratislavy. Ponúkol nám Miestne kultúrne centrum (MKC) na Školskej a finančnú pomoc pri jeho postupnom zviditeľňovaní. Túto ponuku sme prijali a dnes je to už päť rokov, čo tam fungujeme.
Čo znamená skratka a.ha.? Často sa v názve vášho divadla opakovala a je súčasťou aj toho posledného.
- Skratka a.ha. znamená hostia. Spoločnosť a.ha. - prvý názov bol zafarbený trošku "kočovne", pretože ani v kútiku duše nám vtedy nenapadlo, že by z tejto čírej radosti z práce mohlo raz vzniknúť divadlo. Až s príchodom do MKC na Školskej ulici sme si dovolili ten luxus nazvať Divadlo a.ha. Pomaly sme získavali istotu, že táto strecha nad hlavou by azda mohla vydržať dlhšie.
Situácia dnešného divadelníctva je prinajmenšom kritická. Vaše divadlo nie je štátnou inštitúciou. Kto vás dotuje?
- Dotácie stále nemáme. Podpora od mestskej časti Staré mesto tkvie v bezplatnom prenájme priestorov, resp. v kupovaní jednotlivých predstavení. Financie na vznik inscenácie si však musíme zaobstarať sami, a to od podnikov, ktoré sú ochotné podporiť kultúru. Posledné dva roky nám pokrýva časť nákladov aj ministerstvo kultúry.
Koľko hier unesie repertoár "aháčka"?
- Tri tituly pre deti, šesť pre dospelých. Tento počet je totiž limitovaný hracími dňami, ktoré máme v MKC k dispozícii. V pondelok a v piatok hráme pre dospelých a v nedeľu poobede pre deti. Preto sme s premiérami trošku "pribrzdili". V minulej a tejto sezóne sme ich uviedli len tri. S príchodom novej premiéry musíme totiž jednu staršiu inscenáciu stiahnuť z repertoáru. Okrem divadelných predstavení však vytvárame i takzvané klubové programy, kam patria pravidelné koncerty folkovej a inej akustickej hudby, literárne večery a výstavy.
Pokiaľ ide o výber hry na spracovanie, na čej hlave leží táto zodpovednosť?
- Opäť trojdohoda - dramaturg, režisér, herec. Výber hry má niekoľko vymedzení: silná a zaujímavá téma, dobre napísaná komorná hra pre dvoch až štyroch hercov (len výnimočne sa u nás objavilo viac hercov), postava šitá hercovi na telo, s preňho inšpiratívnou témou. Herec v našom divadle musí s postavou viesť dialóg a priznať ho, aby mu diváci boli ochotní uveriť. V takomto priestore nemôže "klamať" ani herec, ani výtvarník, ani režisér.
Popri kmeňových hercoch pracuje u vás aj veľa hostí.
- Okrem nášho kmeňového režiséra Korenčiho tu hosťovali Juraj Nvota s obnovenou inscenáciou Trnavského divadla Letný deň a nedávno premiérujúci Dodo Gombár s inscenáciou Duchovplná rozprávka. Kmeňovým výtvarníkom divadla je Pavol Andraško, ktorý s nami spolupracuje od nášho príchodu do MKC Školská. Neskôr k nám pribudla kostýmová výtvarníčka Jana Kuttnerová. A okrem už spomínaného Geišberga, Šimuna, Kočiša, Korenčiho u nás hrajú Janko Kroner, Paťa Jariabková a ďalší.
Ako sa chystáte osláviť blížiace sa jubileum?
- V októbri oslavujeme trojité (opäť trojka) výročie: desať rokov existencie Divadla a.ha., desať rokov existencie MKC na Školskej a päť rokov našej vzájomnej spolupráce. Osláviť by sme ho chceli miniprehliadkou komorných divadiel. Niektoré by mali byť i zo zahraničia.
Odpoveď hľadám po celý život
Medzi prvých členov, ktorí stáli pri vzniku Divadla a.ha., patrí aj herec Marián Geišberg, predstaviteľ charakterových postáv.
Pamätáte sa ešte na úplné začiatky "aháčka"?
- Veľmi presne. Na začiatku bolo divadlo bez priestoru. Hrali sme v narýchlo uvoľnenej pivnici. Štyria ľudia - Viki Janoušková, Števo Korenči, Peter Šimun a ja. Raz do týchto priestorov bez šatne a WC prišiel na návštevu prezident Havel, ale ochranka ho nepustila.
Prečo?
- Divadlo malo len jeden východ a smernice zakazujú verejným činiteľom chodiť do takýchto priestorov. Petrovi Šimunovi potom povedal, ako mu bolo ľúto, že nemohol ísť na predstavenie.
Vaše divadlo prešlo v období vývoja určitými zmenami. Aj posledná domovská scéna absolvovala určitú rekonštrukciu.
- Po rekonštrukcii je divadlo samostatným priestorom s bufetom. Výsledkom je divadielko, aké sme si predstavovali. Jediné, čo hrozí, je, že divadlo tu bude a my už pre ponorkovú chorobu nebudeme mať čo povedať.
Ozaj, ponorková choroba. S Jánom Kronerom hráte nielen na javisku "aháčka", ale aj v SND. Neleziete si občas na nervy?
- Nie, práveže sa nám spolu veľmi dobre spolupracuje. Kedysi som tvrdil, že nie sú dôležité ani tak texty, ale v prvom rade chápanie situácie. Bral som ich na "ľavačku". Janko bol zástancom opaku. Vravel, že texty treba perfektne ovládať a z nich sa už situácia vyvinie. Postupne som vo svojom náhľade na spôsob práce povolil nielen ja, ale i Janko. Dlho sme sa stretávali a hľadali. Teraz si veľmi dobre rozumieme.
Často sa zaoberáte pojmom sloboda, nechýba ani vo vašich piesňach a poviedkach. S jej vidinou ste vstupovali aj do Divadla a.ha.
- Fenomén slobody ma zaujíma. Odpoveď na túto otázku hľadám po celý život. Každé jedno ročné obdobie života mám na slobodu iný názor. Ostáva za tým všetkým len túžba - jav, na ktorý budem prichádzať neprestajne. Neviem, či budem slobodný až vtedy, keď budem mať dobré dôchodkové zabezpečenie, nebudem musieť chodiť do práce, keď sa dobre najem, alebo budem robiť, čo sa mi zachce. Počítam však s tým, že ani toto tak presne nebude.
Môže človek, podľa vás, dosiahnuť slobodu?
- Kým bude žiť v spoločnosti, nedosiahne ju.
V živote treba často robiť kompromisy. Aký postoj zaujímate k tomuto faktu?
- Robím ich, ale dosť nerád. Človek je však k nim väčšinou donútený. Ak vidím, že je to potrebné a veci by sa bez kompromisu nepohli dopredu, som schopný ho urobiť. Ide o to, čo ním strácam a čo získavam. Spoločnosť, v ktorej človek žije, sa však nemôže prispôsobiť človeku. Človek spoločnosti áno.
Píšete texty piesní, ste spevákom a muzikantom. Dávnejšie vám vyšiel album pesničiek Nápoky. Chystáte niečo nové?
- Pripravujem ďalší album. Už je do polovice nahraný a dokončovať sa bude v júli.
zhovárala sa Jana Jurkovičová
