Na tomto svete sme iba na prázdninách
Štefan Moravčík, spisovateľ
Štefan Moravčík sa narodil 22. decembra 1943 v Jakubove (okres Malacky). V rokoch 1963 až 1968 absolvoval filozofiu a dejepis na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Postupne pracoval vo vydavateľstve Tatran, ako dokumentátor v Univerzitnej knižnici, referent na Zväze slovenských výtvarných umelcov, vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ, od roku 1995 ako šéfredaktor mesačníka Slovenské pohľady. Vydal vyše dvadsať básnických zbierok pre deti a tiež toľko pre dospelých. Po debute s básnickou zbierkou Slávnosti baránkov (1969) a zbierke O veľkej zmyselnosti bielych ovečiek (1970) vydáva po deviatich rokoch Čerešňový hlad. Po prvej knihe pre deti Raketa so zlatým chvostom (1980) raketovo vydal ďalšie knižky pre deti až po Chcete vidieť zlatú Bratislavu?, Veselé potulky po Slovensku (obe v roku 2000) a Veselé potulky po svete (2001). V prozaickej tvorbe vychádza najmä zo skúseností prežitých na rodnom Záhorí a z jeho bohatej ľudovej slovesnosti. Zostavil viacero antológií, do ktorých napísal doslovy a edičné poznámky.
Nedávno v bratislavskom Klube slovenských spisovateľov odovzdali dve ceny. Za doterajšiu tvorbu pre deti básnikovi Štefanovi Moravčíkovi cenu Trojruže a známemu ilustrátorovi Martinovi Kellenbergerovi Cenu Ľudovíta Fullu. Štefan Moravčík, naslovovzatý Záhorák, je naozaj jeho mágom. Dokazuje to v doterajšej tvorbe. Nečudo, že mu udelili literárne ocenenie „za pôvab, s ktorým dokázal bravúrnu hru s jazykom povýšiť na výnimočný fantazijno-poznávací fenomén modernej detskej literatúry“.
Čo pre vás znamená cena Trojruže?
- V dnešnom ignorovaní akéhokoľvek kultúrneho činu ocenenie cenou, ktorú udeľuje Literárny fond, Slovenská sekcia IBBY a Bibiana, za celoživotné dielo pre detskú literatúru ma prekvapilo dvakrát. Prvý raz tým, že si ma všimli. A druhýkrát výškou ocenenia - desať tisíc korún. Pre deti som písal a píšem rád. Je to paradox, vždy, keď mi bolo najťažšie, keď som za totality trpel, písal som žartovné, veselé básničky. Tvorbou som sa dostával zo svojich stresov. Mnohokrát som si dával otázku, načo je písanie? Prišiel som na to: Aby moje písanie deti potešilo, dvíhalo im detskú predstavivosť, posmeľovalo ich. Veď aj ony prežívajú stresy. Treba im pomôcť. Nepáčilo sa mi, ako sa vyučuje literatúra. Chcel som, aby deti mali radosť zo života, aby si plnili povinnosti, lebo literatúra má aj mladého človeka zaujať, zdokonaľovať. Som veľmi spokojný, že písanie pre deti mi pomohlo a hádam som tým pomohol aj ja deťom.
Koľko knižiek pre deti ste už vydali?
- Dosť. Nikdy som to nepočítal. Vyše dvadsať. Čítal som raz duchaplnosť jedného ironika, ktorý povedal, že hra so slovami nepatrí do lyriky, pretože lyrika má byť iba o citových záchvevoch, o akomsi počasí ľudskej duše. A tam sa, podľa neho, nemá čo hrať so slovami. Povedal som si, no a čo? Však píšem pre deti, deti sú hravé, budem sa i ja hrať so slovami. A tam je to veľmi vítané, pretože slovenčina pre nich nie je milovaný predmet, ťažko sa učia poučky, gramatiku. Aj ja som sa gramatiku ťažko učil, učil som sa pomocou čítania. Veľa som čítal. Svojou doterajšou tvorbou som sa usiloval otrocký život detí trošku osloviť, oradostniť, pretože ich detstvo už nie je také, aké som ešte ja zažil. Tá voľnosť v prírode, v lone dediny, spontánnosť, šantivosť, bláznivosť. To akosi v dnešných deťoch chradne. To nie sú hravé deti môjho vnímania, to sú už malí géniovia, ktorí majú väčšie mozgy, než sú oni. Pýtam sa, kam to vedie, keď aj pomocou všelijakých televíznych seriálov stráca sa v nich citový život?!
Hoci ste výsostný lyrik, hráč so slovom, píšete aj prózu. Domnievate sa, že táto doba je vhodná pre lyriku?
- Skôr pre (de)lyriku, delírium. Svet sa zvíja v strašných hrôzach. Veľmi som sa tešil na toto storočie, na nové tisícročie. A zrazu, všetkých nás koplo do tváre. Aj li-teratúra už nemôže byť taká ako dosiaľ. To, čo sa stalo, tie nečakané náhody, určite na nás striehnu, povedzme, i na ulici. Teraz ide o nový prístup k životu, o nový prístup k literatúre. Každá mladá generácia prichádza s niečím novým. Hoci bude voda horieť a svet vybuchovať, mladí vždy budú trvať na svojom: Dajte nám na stôl všetko, čo nám patrí! Zamestnanie, peniaze, čistú zemeguľu, aby sme mohli dôstojnejšie žiť.
Vaše básne, poviedky a rozprávky sa naozaj dobre čítajú, oslovia deti aj dospelých, sú nádherné, nápadité, plné metafor, kalambúrov, slovných hračiek, sršia hravosťou. Prečo ste vlastne začali písať i pre tých najmladších čitateľov?
- Moje rozprávky vznikli tak, že som ich najprv rozprával svojim deťom. Nestačili im uspávankové rozprávky z rozhlasu, či televízie. Ony si pýtali niečo nové, aj keď som prišiel domov unavený, povedali mi: „Tatko, poď nám rozprávať!“ A tak sa to začalo. Ony my vymysleli ZOO naopak, také ZOO, kde sa zvieratká vysmievajú ľuďom, uzatvoreným v klietkach. Takéto rozprávanie sa im páčilo. Vtedy som pochopil, že pre deti treba písať tak, aby ich to zaujalo, aby sa im to páčilo. Deti, to sú veľkí ľudia, potichučky prekračujúci normy.
Spomenuli ste, že ste sa tešili z nového tisícročia. Táto zmena priniesla aj nové televízne seriály, v ktorých nájdeme plno násilia, streľby, mŕtvol, bezcitnosti. Teraz beží japonský seriál Pokémon, ktorý tiež v človeku nepestuje krásno, cit. Skôr vzdor. Nechcete vy napísať televízny seriál, ktorý bude milý, hravý, nápaditý, v ktorom nebude dominovať streľba, surovosť, ale šľachetné ľudské srdce, ktoré akoby sa z dnešných dní vytrácalo?
- Žartujete?! Dnešné televízie na Slovensku nespolupracujú so spisovateľmi. Napísal som už seriály, samozrejme, pod inými menami práve vtedy, keď som nemohol publikovať. Ležia v skrini. Televízia si ich nevšimla. Dnes nemáš šancu presadiť sa s humanitnými seriálmi. Terajšie televízne seriály pre deti vychovávajú tak, aby si zvykali na násilie, vraždy. A deti v televízii si pustia radšej vraždu ako iný program. Viete, čo po záhorácky znamená Pokémon? Je to slovná hračka: Po kém on? Po kom je on! Naozaj, som rád, že žijem, že sa ráno prebudím, vydýchnem si, dotknem sa stola, stoličky, pohára. Lebo na tomto svete oproti večnosti sme iba na prázdninách. Vážme si to, čo teraz máme. Nemáme sa prečo vyvyšovať. Aké pyšnosti si tu má človek namýšľať?
Bolo to ešte za predchádzajúceho režimu, keď mi profesor Ján Paulíny povedal, že ste talent, ktorý sa na Slovensku rodí raz za sto rokov. Storočie už prešlo. Súhlasíte?
- Ja za to nemôžem. To povedal profesor. Ja môžem iba rozmýšľať, prečo to povedal. Priznám sa, že som vždy veľmi zvedavý, čo to-ktoré slovo znamená. Pre mňa etymológia, korene slov, jazykoveda je rovnaká poézia ako písanie veršov. Preto aj náš najväčší etymológ profesor Šimon Ondruš je mojím veľkým kamarátom. Český jazykovedec Pavel Eisner povedal, že poézia je dotiahnutie najväčších schopností energií, ktoré sa v jazyku nájdu. Som presvedčený, že slovenské básne nemôže písať básnik, ktorý nie je Slovák, kto to nemá v duši, kto to nemá v srdci. Môže byť akokoľvek elegantný, ekvilibristický, chýba tam vrúcnosť, dôvernosť, dôverčivosť, chýba tam naša veľkorysosť, naša história. Lebo človek, ktorý píše, musí nevdojak všetko prežiť. A prijímateľ, ktorému to básnik doručí, nemusí prísť ihneď, môže prísť o sto rokov. Taký Samo Bohdan Hroboň bol a je ešte nedocenený štúrovský básnik. Až dnes si ho vážime, ako trpel, ako tvoril. Až teraz si ho vážime ako génia.
Dobrodružstvo jazyka, nové slová vznikali všelijako. Vtedy sa ešte nepoužívalo slovo vzduch, ale luft. Slovo vzduch sme prebrali od Rusov - vozduch. Mnohí básnici vtedy vymýšľali nový jazyk, vytvárali novú slovotvorbu, napríklad Samo Bohdan Hroboň a v Čechách František Ladislav Čelakovský, Josef Dobrovský a iní, ktorí si v pražskej kaviarni Slávia jedného dňa povedali, že nebudú hovoriť po nemecky „Gutten Tag“, ale „nazdar“. A to sa aj ujalo. To považujem za dobrodružstvo jazyka. A literatúra je pre mňa kontext, ktorý mi umožňuje v tomto živle sa hrať.
Nechtiac hovoríte aj o českej literatúre. Máte a mali ste radi aj Bohumila Hrabala, však ste ho aj prekladali. V čom je jeho sila, jedinečnosť?
- Krčmové historky. Spisovatelia, básnici sú väčšinou ľudia, ktorí vymetajú krčmy, kluby, lebo tam sa vytvárajú, rozprávajú príbehy. Náš Vinco Šikula - presne ako Garcia Márquez a ďalší velikáni pera - nám stokrát zopakoval príbeh z rodnej Dubovej. A na našich očiach, úsmevoch testoval, či sa historka v takomto podaní ujme, či osloví čitateľa alebo nie. Vinco vedel nádherne spojiť trapas s jedinečnosťou. V takomto príbehu neexistuje pátos, tam vyhráva obyčajný človek, urazený človek zo zlého postavenia, nezamestnaný, bezdomovec, šialenec, ktorý zbiera nepovšimnutý materiál. Treba si vážiť tých, ktorí podčiarkujú týchto zvláštnych ľudí, fanatikov, lebo rozhlas a televízia z nás urobili tovar. Podobáme sa jeden na druhého ako vajce vajcu. Ale že žijú ľudia, ktorí sú ešte zvláštnejší ako zvláštni, ktorí o svete môžu všeličo povedať, to bola hrabalovská pekná úloha. Taký Hrabal nám na Slovensku veľmi chýba.
Ocitli sme sa v modernom, inom svete, svete počítačov, internetu, mobilov. Ako by sa dali tieto elektrotechnické výdobytky vedy tvorivo využiť?
- Nijako. Ja som konzervatívny človek, mňa to nebaví. Nemám mobil. Môj kamarát, taliansky básnik Michele Collona mi raz povedal, že keď ma uvidí s mobilom, už bude vidieť, že krachujem. Nechcem si nechať rušiť svoju pokojnú hlavu. Pozriem si najviac video. A tým sa to končí. Na módu, rozličné šoky neviem prísť.
Vo svojich článkoch, recenziách ste ostrý ako britva, sršíte nápadmi, ste ako vyvierajúca studnička živej vody. Kde sa táto tvorivá sila vo vás berie, je to ten „boží dar“?
- Božedarenisko. Som Záhorák. Už za mladi som chodil do kostola. To je tá moja prvá štylizácia. Bez rodiny, bez kostola neverím, že by som sa stal spisovateľom. Rodina, kostol, škola sú veľmi dôležité. V mojich mladých rokoch sa učiteľky stali učiteľmi. Nezvládli to. Nemali autoritu. A to sa prejavilo aj na výchove. A kto nemá autoritu, nemôže mať výsledky. Ako to povedal veľký Dostojevskij? „Kde niet Boha, všetko je dovolené.“
Vraj ste chceli byť dušpastierom? Je to pravda? - Bývali sme oproti fare, do kostola som chodil miništrovať. A pán farár presviedčal mamu, nech ma dajú na teológiu. Zavoňali mi dievčatá, nechcel som sa toho vzdať. Aj v kádrovom posudku som mal napísané, že som nábožensky založený. Vedel by som aj kázeň vytvoriť, ale literatúra...
Ako vlastne prežívate ocenenie Trojružou?
- Ako som už naznačil, trošku som sklamaný. Na Slovensku je to tak, že človek musí byť spokojný s každou odrobinkou, ktorú ti dajú, hodia ako holubovi na námestí.
Je to náhoda, že práve v tú istú chvíľu, v Klube slovenských spisovateľov, ilustrátor mnohých vašich kníh Martin Kellenberger získal Cenu Ľudovíta Fullu?
- S Martinom sme vytvorili tandem, s jeho ilustráciami som spokojný. Raz ja, druhýkrát on vymyslí námet, napíšem ho a on to parádne zilustruje. Takto sa dopĺňame, dobre spolupracujeme. V jeho ilustráciách je veselosť, bujarosť. Našli sme sa!
S hosťom SLOVA sa zhováral Štefan Balák
