Červené ruže Kolomanovi Sokolovi
Arizona leží ďaleko od Slovenska. Zdanlivo. Pensylvánia, New York, Virgínia, Kalifornia tiež. Mexiko a jeho Escuella de las Artes de Libro ešte o kus ďalej. Bližšie je Montparnasse, Montmartre a celý Paríž.
A najbližšie Praha, so spolkami Hollarom a Mánesom. Výtvarnou akadémiou a špeciálkou Maxa Švabinského. Učňovské roky v škole Gustáva Mallého v Bratislave. Košice s údenárstvom, kde tovarišil, a kresliarskou školou Eugena Króna. No a tá počiatočná bodka života, rodisko: Liptovský Svätý Mikuláš. Zdanlivo?
Všade je, bol a bude doma najväčší európsky grafik, ktorý dobyl aj Ameriku. Nič, nijaké z miest pobytov mu neleží ďaleko. Akokoľvek striedal trasy na mape, bol magicky priťahovaný domovom. V ňom aj nedávno (december 2001) Koloman Sokol oslávil svojich rovných 99 rokov.
Dar domovine
Obyčajne oslávenci dary dostávajú - Sokol z Liptova ich dáva. Galérii svojho rodiska poslal z Ameriky 48 obrazov, ktoré teraz v mesiaci majstrovho narodenia vystavovala ako slovenskú premiéru v Mirbachovom paláci Galéria mesta Bratislavy.
Aj keď sú tematicky a technikou rôznorodé, jednako majú spoločné krédo: spája ich spoločná túžba po domove. Kurátor výstavy, dlhoročný sledovateľ Sokolovej tvorby, Ivan Jančár charakterizoval Sokolov umelecký život ako „putovanie za vlastnou pravdou“. Pritom nikdy „nebolo dôležité, či je to v rámci sociálne orientovaných grafických listov alebo výsostne introvertných kresieb, vždy to boli diela maximálne prežité...“. A pripomína jeho dávny list o pretekoch so sebou samým: „Leonardo, Goya, Picasso? Každý z nich dosiahol svoj vlastný vrchol, bolo by hlúpe sa práve naň driapať. Ja závodím len sám so sebou a ten za mňa nik nezvládne.“
Dar prevzal z rúk ministra Kňažka primátor mesta Mikuláša. A darom na odplatu bol program míma Milana Sládka, ktorý za hudobného sprievodu fúkacieho mága Jiřího Stivína pantomímou vyjadril portrét maliara pri tvorbe.
Ľudia, kone, vtáci a psíci
Ďalekými cestami prešiel Koloman Sokol nielen na mape sveta, ale aj v rozvodnených umeleckých prúdoch, valiacich sa medzi generáciami. Pomohli mu k inšpirácii, odmietnuť imitácie a dopátrať sa samozrejmého tajomstva: všetok život na tejto planéte závisí jedine od ľudí a živom tvorstve.
A tak prúdi bez ohľadu na mnohoraké technické prístupy v Liptove či pod slnkom Mexika, v kútikoch a parkoch, záhradách domova alebo v uličkách, avenidách, či tančiarňach medzi muzikantmi a šantiacou chasou. Žije vo veľkých divadlách, medzi marionetkami, v ateliéri, mlčky, v dialógu, na poliach, kde vládne násilie, na lúkach pri milovaní, všade ich výtvarník hľadá a nachodí: ľudí, kone, vtákov a psíkov, najmä tých svojich. Bratislava si prvá vychutnala ich terajšie defilé: ženy v ateliéri, ženy debatujúce i nahé, vznešené Tri grácie, Pegasa, jazdcov v sedle, či len tak na koňoch, príbuzných, artistku, sambu a klarinet, teatro, masky, marionety, divadlo vtákov, sedliakov, starého učiteľa, pohreb, Circo Mexicano, tance, melódie, muzikantov, milencov, Pompeje... A násilie, stále, žiaľ, všadeprítomné, sťaby priam vizionársky upreté do diaľav tohto nového storočia.
Čas nášho žitia
Dojem z defilé Sokolovým stromoradím je krásny, dojemný. Ale aj desivý a otrasný. Prichádza čas, keď nebude bezpečný jedinký kút Zeme pred násilím, pred ktorým toľko ráz Koloman Sokol utekal? A bude v tomto storočí, do ktorého vchádza s nami, pre zeleň lúk a lesov, pre kone, vtáctvo, psíkov a - ľudí?
Mimochodom, menom milovaného psíka Samba, pôvodne určeného na pokusy, ktorému tak zachránil život, začal pred štvrťstoročím podpisovať svoje diela. Po ňom prišiel psík Brtko a psík Sasser. Všetci uhynuli. Sám spálil aj mnohé vlastné diela. Ale život a veľká viera v jeho pretrvanie mu ostali. Galéria Petra Bohúňa v Liptovskom Mikuláši si môže gratulovať, že túto vieru, prenesenú do melódií čiar, farieb, veršov a tónov a ozvláštnených vášní bude odteraz s ním naďalej môcť prežívať.
Centrum Kolomana Sokola
Paríž má svoje slávne kultúrne stredisko Centrum Georgesa Pompidoua, vo Viedni práve otvorili obdobne veľkolepé v Museums Quartier, vo Švajčiarsku chystajú v Neuchâteli Centrum Friedricha Dürenmatta a Slovensko sa skromne zapája zatiaľ pomenším a nie tak mnohovrstvovým Centrom Kolomana Sokola v Liptovskom Mikuláši. Prispeli k nemu viacerí domáci i zahraniční spozori, napríklad dvoma olejomaľbami aj generálny sponzor terajšej výstavy Henkel: je na nich donkichotovský Jazdec a poetická maľba Loďka, s ktorou sa vrátim.
Veľmi by sme sa prihovárali, keby popri, isteže veľmi záslužných kultúrnych strediskách mimo Bratislavy - veď aj Francúzi majú podobné, osobnostiam venované (Léger, Cocteau, Chagall) na Côte d´Azur - sa konečne prebudilo aj hlavné mesto, zvané neironicky „krásavica pri Dunaji“ a mohlo mať multikultúrne stredisko. Na mene či slávnostnom titulovaní nezáleží. Vincent Hložník predsa venoval stovku obrazov na „poklad“ Matici slovenskej - kde sú? Laco Novomeský a Vlado Clementis majú (alebo mali?) nadácie, kde sú výsledky? Veľké mená slovenskej kultúry a umenia zapadajú prachom, niet ich ani v kníhkupectvách, ani v knižniciach, galérie zatekajú, o nových ani slychu. A o nekonečne rozostavanej „katedrále“ Slovenského národného divadla prúdia namiesto peňazí na dostavbu len tupé, protinárodné a protikultúrne diskusie. Vstupujeme do Európy, klopeme často aj žobráckou palicou na privreté brány jej inštitúcií a čo jej ponúkame: iba paláce bánk a poisťovní, tenisové megacentrum a golfové ihriská?
Skoro v každom meste či mestečku „vyspelej“ Európy je aspoň tabuľa, pomníček, ba aj zástavôčka na mieste, kde žil, maľoval, koncertoval, písal, miloval, žil, či dožil tamojší alebo svetový básnik, maliar, politik, muzikant. U nás prevraty, puče a revolúcie dokážu často len odstrániť a zmiesť z povrchu Zeme pomníky, zničiť pamätné izby, demontovať pomníky. Sme krajinou kultúrneho ubúdania - ale čo postaví, čo pridá táto generačná vlna?
Páni primátori a župani, máte slovo!
Návrat budúcnosti
Pri mnohých premenách a prestavbách spoločnosti dokázali ich zástavníci vyliať so špinavou vodou aj dieťa. Škoda.
Vo výtvarníctve aj poézii prebiehali v medzivojnovom období slovné, aj tvorbou dokladané zápasy: či ostať patrioticky „primknutí k rodnej hrude“, alebo podľahnúť „blikajúcim svetielkam veľkého sveta“. Dunaj, či Seina? Alebo: oboje? Iba skutočne veľké osobnosti, ako Emil Boleslav Lukáč a Laco Novomeský, Vítězslav Nezval, Karel Teige, Adolf Hoffmeister, Ľudo Fulla, Miloš Bazovský a plejáda ďalších dokázali, že ide o „most medzi východom a západom“ a že domov a svet sú „dve strany jednej mince“. A tak nie výnimkou, lež pravidlom bolo, že cesty veľkých umelcov nezabudnuteľných generácií viedli zo slovenských mestečiek a dedín cez Prahu do Paríža a prevažne späť. Koloman Sokol bol, vlastne dosiaľ je, ich typickým vlajkonosičom.
Vtedy sme boli v Európe doma. Aj vo svete.
A tak tento veľký podnet chlapca spod Tatier môže byť príkladom mladým generáciám, nielen umeleckým, aj politickým.
Keby sme sa troška vrátili do minulosti, aj také maličkosti ako vernisáže by vyzerali trocha inak: kurátor, podkutý v dejinách umenia, aj nepochybne milujúci poznaním aj srdcom Sokola by nezabudol pripomenúť jeden z podstatných popudov tvorby - spätosť jeho generácie s tvorcami iných odvetví, najmä poéziou. Medzi vrcholy Sokolovej tvorby patria ilustrácie k Novomeského politickej zbierke Pašovanou ceruzkou, aj jeho celoživotné priateľstvo s týmto básnikom a jeho druhmi. Bez poézie nebolo v čase veľkého rozmachu a vykročenia do sveta ani maliarstva, ani hudby, nič z toho, čím sa malé Slovensko stalo postupne veľkým svojou kultúrou a svetovosťou. Ani mnohé Sokolove diela by nevznikli nebyť priateľstva a inšpirácie poetmi. Básnici Žáry, Reisel a celé pokolenia mladších písali verše špeciálne pre vernisáže, ako svoj „dar“ Gudernovi, Nevanovi, Hložníkovi, Chmelovi, Mudrochovi. Predvlani napísal osobitnú báseň Kolomanovi Sokolovi Milan Rúfus: „Maliar“. Jej premiéra bola pri vernisáži v kostole sv. Rocha na Strahove v Prahe pri obdobnej výstave, ktorú usporiadala Galéria Miro. Slováci si to ani nevšimli? Ani riadok? Škoda, že popri Sládkovi a Stivínovej hudbe neodzneli nijaké verše, hoci tie Rúfusove, a že dávno už slovenskí umelci spolu nekomunikujú. K výstave vyšiel pekný katalóg, vytlačený v Žiline, kde dokázali, že aj to vieme. Nešlo by to častejšie?
Poetickou bodkou bola galantná poklona hosťom vernisáže v mene džentlmena Kolomana Sokola: okrem katalógu dostali aj červené ruže. Je to náznak, že poézia sa pomaly vracia na kultúrne kurty. Je to návrat do budúcnosti? V Mirbachu sme počuli prvé kroky.
