Šanca pre nespokojných Kurdov
Podľa vyhlásení amerického prezidenta Georgea. W. Busha predstavuje Afganistan iba začiatok globálnej vojny proti terorizmu. Odštartovalo to vlnu špekulácií o tom, čo sa bude diať, keď dôjde k zavŕšeniu afganskej predohry.
Administratíva Spojených štátov oficiálne popiera, že ďalším v poradí bude (alebo vlastne vždy bol) Irak a pozornosť sa sústreďuje aj na iné vyprahnuté púštne krajiny, kde by bolo možné zopakovať afganský triumf. Somálsko je jedným z najhorúcejších kandidátov nielen preto, že pravdepodobne slúžilo ako základňa al-Káidy pre bombové útoky na americké ambasády v Keni a v Tanzánii v roku 1998, ale aj vďaka neslávnej americkej vojnovej operácii v Mogadiše v roku 1993, keď sa plánovaná 90-minútová misia elitnej jednotky Rangers zmenila na 17-hodinové peklo, v ktorom zahynulo 17 a bolo zranených 84 amerických vojakov. Značne naštrbené sú i jemensko-americké vzťahy, a to najmä od roku 1990, keď Jemen odmietol podporiť protiirackú koalíciu a na dôvažok je jemenský Hadramaut kolískou bin Ládinovho rodu.
Záujem o Kirkúk
Colin Powell počas svojej nedávnej návštevy v Ankare síce rozhodne poprel, že prišiel žiadať Turecko o podporu pri pripravovanej vojenskej operácii proti Bagdadu, no minister zahraničných vecí Turecka Ismaíl Cem potvrdil, že otázka Iraku bola jednou z tém americko- tureckých rozhovorov. Ankara sa v tejto súvislosti právom obáva znovuotvorenia kurdskej otázky, a aj keď väčšina tureckého obyvateľstva odsudzuje akúkoľvek kampaň proti Iraku, Turecko si nebude môcť dovoliť odporovať Spojeným štátom. Obzvlášť potom, čo na príhovor Washingtonu zvýšil Medzinárodný menový fond finančnú pomoc pre Turecko z 19 na 29 miliárd dolárov a Washington predniesol ponuku vymazať aj 7 miliárd z tureckého dlhu.
Kurdi, toto nearabské etnikum, majúce za sebou stáročia bojov za národnú samostatnosť, sa spomínajú len výnimočne, no s najväčšou pravdepodobnosťou budú zohrávať jednu z kľúčových úloh v akejkoľvek kampani namierenej proti Iraku. Sú lepšie organizovaní a jednotnejší ako Severná aliancia v Afganistane a s 20 tisícmi mužov v zbrani predstavujú ideálnu opozíciu súčasnému irackému režimu. Kurdská menšina, tvoriaca podľa oficiálnych zdrojov 17 percent irackej populácie, však nemá záujem o celý Irak. Požaduje najmä Kirkúk, kurdský Jeruzalem, a tak sa dá predpokladať, že každá priama kurdská vojenská zaangažovanosť Kirkúkom nielen začne, ale aj skončí. „Naším cieľom je vyriešenie otázky kurdského ľudu na základe funkčnej federácie v rámci demokratického Iraku,“ povedal 29. 11. 2001 Masúd Barzání, súčasný vodca Demokratickej strany Kurdistanu. A všetko to má ešte jeden háčik. Až tri pätiny irackej ropy pochádzajú práve z tohto regiónu, a tak sa ho Irak len tak ľahko nevzdá.
Znepokojené Turecko
Kurdskí predstavitelia pristupujú k americkým záujmom s veľkou opatrnosťou, pretože svetové veľmoci doteraz len zneužívali schopnosti irackej kurdskej menšiny destabilizovať pomery v krajine. Tak ako sa to stalo aj pri poslednom kurdskom povstaní, ktoré vypuklo v marci roku 1991 len krátko po podpísaní prímeria medzi Irakom a západnou koalíciou. Vtedy povstala väčšina zo stotisícovej irackej jazdy (fursan), vytvorenej z etnických Kurdov, a o necelý týždeň kontrolovala nielen tri severné provincie, vytvárajúc tak Kurdský autonómny región (KAR), ale i väčšinu provincie Tamím s Kirkúkom ako hlavným mestom. Súčasne sa kurdskí predstavitelia zúčastnili v marci 1991 aj na konferencii JACIO v Bejrúte, kde predstavili svoju stratégiu boja proti Saddámovmu režimu a formulovali hlavné črty postsaddámovského Iraku. (JACIO - Joint Action Committee of Iraqi Opposition je koalícia 32 opozičných zoskupení utvorená v Damasku v decembri 1990, ktorá má za cieľ zvrhnúť režim Saddáma Husajna a vytvoriť sekulárny demokratický štát.)
Perspektíva samostatného Kurdistanu však, prirodzene, značne znepokojila Turecko, krajinu s početnou kurdskou menšinou, ktorá počas „vojny v Zálive“ otvorila svoje vojenské základne koalícii vedenej Spojenými štátmi, a tak sa Kurdi nedočkali predpokladanej pomoci. Saddám Husajn sa poponáhľal s uznaním Kurdského autonómneho regiónu (24. 3. 1991), no s nasadením ťažkej bojovej techniky vyhnal ľahko vyzbrojených kurdských rebelov z Kirkúku. Dnešný život v irackom Kurdistane je o niečo lepší než vo vládou kontrolovanom Iraku. Nik netrpí nedostatkom základných potravín či zdravotníckej pomoci. Kurdské vedenie však pristúpi na novú „veľkú hru“ iba vtedy, keď dostane od Washingtonu železné záruky, že kurdské úsilie nezostane bez primeranej odozvy.
Nežiaduci šiíti
Kurdi však zďaleka nepredstavujú jedinú irackú opozičnú silu, ktorá by privítala odchod sunnitského režimu zosobneného v Saddámovi Husajnovi. Kurdi nie sú ani jediní, ktorí otvorene prechovávajú nedôveru voči americkým záujmom v krajine. Proti sunnitskému vládnucemu prúdu sa už dlhé roky stavajú aj šiíti na irackom juhu. Tí tvoria väčšinu irackého moslimského obyvateľstva, zatiaľ čo politická moc sa tradične sústreďuje v rukách sunnitskej menšiny. Posledné veľké šiítske povstanie, výdatne podporované Iránom, ktoré vypuklo, len čo zaschol atrament na dohode o prímerí medzi Irakom a spojeneckými silami 3. 3. 1991, nezapadlo do scenára západných mocností napriek tomu, že prezident Bush počas celej kampane opakovane vyzýval iracké obyvateľstvo na ozbrojený odboj. Možnosť vzniku nového šiítskeho štátu podľa iránskeho modelu znepokojila nielen Saudskú Arábiu a Kuvajt, ale aj samotnú americkú administratívu. A tak keď republikánske sunnitské gardy zaútočili na šiítskych rebelov a krvavo potlačili povstanie, zostali spojenecké mierové sily nemé a hluché.
Oponenti súčasného vládneho režimu sa vyskytujú aj v radoch samotných sunnitských moslimov. Hoci majú tri základné skupiny irackého obyvateľstva - šiíti, sunniti a etnickí Kurdi - len málo dôvodov, aby nezvrhli režim Saddáma Husajna, majú súčasne len pramálo dôvodov, aby opätovne zverili svoj osud do rúk Spojených štátov. Tie si totiž pod zmenou režimu v krajine predovšetkým predstavujú nástup novej liberálnej vlády v Bagdade, prostredníctvom ktorej si Washington zabezpečí priamu kontrolu nad rozsiahlymi irackými ropnými poliami.
Iracký ľud už trpel viac než dosť. Nadchádzajúci 16. január bude smutným jedenástym výročím začiatku „vojny v Perzskom zálive“, keď medzinárodná koalícia vedená USA zaútočila na Irak, odpovedajúc tak na irackú okupáciu Kuvajtu. Bombardovanie trvalo celých 42 dní a počas 110 leteckých útokov na Irak zvrhli 140 000 ton výbušnín. Útok si vyžiadal 62 000 priamych obetí (niektoré zdroje udávajú až 100 000) a následné povstania a dlhotrvajúce ekonomické sankcie, ktoré na Irak uvalila Bezpečnostná rada OSN štyri dni po irackej invázii do Kuvajtu, sú zodpovedné za smrť 1 až 1,5 milióna civilistov, z ktorých viac ako polovicu tvorili deti do päť rokov. Nové bombardovanie Iraku by nevyriešilo otázku terorizmu vo svete, ale len otvorilo ďalšiu smutnú kapitolu hrubej knihy ľudských tragédií.
