Odsúdení na konflikt
Útok na indický parlament z 13. decembra síce otriasol verejnou mienkou v regióne, no na charaktere vzťahov medzi jeho dvoma hlavnými aktérmi, Indiou a Pakistanom, veľa nezmenil. Stal sa nástrojom a súčasne katalyzátorom napätia, ktorého korene sú omnoho hlbšie. Spoločná minulosť prispieva k tomu, že vzájomné vzťahy medzi Islamabadom a Dillí sú súčasťou vývoja vnútornej situácie.
Podľa indickej polície má útoky na svedomí „nesvätá koalícia“ Lashkar-e-Taiba (LeT), Jaish-e-Mohammad (JeM) a pakistanskej tajnej služby Inter-Service Inteligence (ISI). Jaish-e-Mohammad sformovali v decembri 2000. Má k dispozícii okolo 900 trénovaných, ľahko ozbrojených bojovníkov špecializujúcich sa na cielené útoky. Do stredu pozornosti sa dostala útokom na parlament štátu Džammú a Kašmír začiatkom októbra. Lashkar-e-Taiba, sídliaca rovnako ako predchádzajúca skupina v Pakistanom obsadenom Kašmíre (POK), má tiež vyše 900 ozbrojencov, z ktorých vraj 80 percent tvoria cudzinci. Jej hlavným terčom sú politici, samovražedné útoky a masové vraždy. Podľa indických tajných služieb sú LeT aj JeM financované ISI a v minulosti dokonca i Talibanom.
Staví Dillí na nacionalizmus?
Dnes o vine oboch skupín a úlohe Pakistanu žiadna z relevantných politických síl v Indii nepochybuje. Vládu premiéra Vádžpejího koaliční partneri tlačia k „rozhodným krokom“. Inak povedané, k útoku na tábory nachádzajúce sa na území kontrolovanom Pakistanom. Zároveň sa využíva situácia aj na presadenie protiteroristickej legislatívy. Proti zákonu sa pôvodne postavili najdôležitejšie opozičné strany - Indický národný kongres i Komunistická strana Indie - a na svoju stranu dokázali získať aj väčšinu verejnej mienky. Z návrhu zákona preto museli vypustiť najkontroverznejšie časti obmedzujúce novinárske slobody a idúce proti princípu prezumpcie neviny. Opozícia aj napriek tomu nesúhlasila. Nová situácia však zmenila pomer síl a Vádžpejího vláda môže prejsť do protiútoku.
Rozhodovanie v otázke ďalších vzťahov s Pakistanom nevychádza len zo zahraničnopolitických súvislostí. V najväčšom z indických štátov, Uttarpradéš, sa čoskoro budú konať voľby. Ich výsledok ovplyvní šance Národnej demokratickej koalície (NDA) premiéra Vádžpejího a jej základného kameňa, strany BJP, aj v celonárodných parlamentných voľbách. Vo svojej tradičnej bašte však BJP povážlivo stráca preferencie. Sociálna politika nikoho nepresvedčila, vládou otriasajú škandály a nezhody medzi partnermi. Jedinou možnosťou je stavať na vlne nacionalizmu. Ten už minulý rok zachránil vládne pozície počas vojny s Pakistanom o Kargil. V skutočnosti útok na parlament v tejto súvislosti už priniesol prvé ovocie. Pokiaľ pred 13. decembrom správam dominoval finančný škandál na ministerstve obrany, dnes sa naň v podstate zabudlo.
Mušarraf v delikátnej situácii
Z Islamabadu sa situácia samozrejme javí inak. Generál Mušarraf sa ocitol vo veľmi delikátnej situácii. Bez ohľadu na to, kto v skutočnosti stál za útokom v Dillí, faktom ostáva, že podpora ozbrojených skupín a destabilizácia boli dlhoročnými nástrojmi pakistanskej vlády voči Indii. Po konci Druhej svetovej vojny Pakistan stratil mnoho zo svojej strategickej dôležitosti pre Spojené štáty a ich vzájomné vzťahy mierne ochladli. To tiež znamenalo nie vždy bezpodmienečnú podporu od Washingtonu. Situáciu mimoriadne skomplikovalo „globálne ťaženie proti terorizmu“. Mušarraf sa ocitol medzi dvoma mlynskými kameňmi, z jednej strany tlačený USA a z druhej domácimi islamskými skupinami. Z hľadiska udržania si mocenského postavenia bolo preňho výhodnejšie postaviť sa na stranu Washingtonu. Z bývalého nástroja zahraničnej politiky sa tak stala zbytočná záťaž, nebezpečne zužujúca manévrovací priestor.
Prvé kroky proti islamským militantným organizáciám prijala islamabadská vláda krátko po začatí amerických operácií v Afganistane. Keď po útoku na parlament v Šrínagare boli na listinu teroristických organizácií zaradené i JeM a LeT, bolo to signálom na zmenu politiky aj východným smerom. Mušarraf však musí hrať o čas. Príliš radikálny postup by neúnosne destabilizoval situáciu v samotnom Pakistane. Islamské radikálne skupiny majú latentnú podporu väčšiny obyvateľstva. Na druhej strane je nevyhnutnosť súťažiť s Dillí o priazeň Spojených štátov. Táto priazeň kapitalizovaná do ukončenia sankcií, pôžičiek a hospodárskej pomoci mu pomáha udržať sa pri moci v krajine sužovanej hospodárskym úpadkom.
Od slov k možnej konfrontácii
Nedávny útok situáciu v oblasti vyostril. Prisilný medzinárodný tlak môže vládu generála Mušarrafa dostať do situácie, keď si bude musieť vybrať medzi vážnym nebezpečenstvom prevratu a vojenskou konfrontáciou s Indiou. I za cenu zhoršenia vzťahov s Washingtonom. Je ťažké robiť zovšeobecnenia, ale história naznačuje, že pakistanské elity väčšinou volia to druhé. Vývoj okolností dostal vzťahy medzi oboma krajinami do zložitej pozície. Indická reakcia na (podľa nej nepochybnú) vinu Pakistanu sa zatiaľ udržala v rovine diplomacie. Bezprostredne po útoku zaslal Mušarraf premiérovi Vádžpejímu odkaz nezvyčajne ostro odsudzujúci útok. Ale keď na základe vraj dostatočných dôkazov požadovalo Dillí konkrétne kroky proti LeT a JeM operujúcim z územia kontrolovaného Pakistanom, odpoveďou bola žiadosť o zaslanie dôkazov a ponuka spolupráce pri vyšetrovaní. Pre indickú vládu sa to ukázalo neprijateľné.
Pozorovatelia sa obávajú, že slovné potýčky môžu prerásť do vojenskej konfrontácie. Okrem už spomínaných dôvodov pôsobí i psychologický. India, podobne ako USA po 11. septembri, sa dnes cíti veľmi zraniteľná. Časté sú hlasy, že indická armáda má prekročiť Líniu kontroly, tvoriacu hranicu v Džammú a Kašmíre a sama zakročiť voči teroristom. Na oboch jej stranách prebieha pohyb a koncentrácia jednotiek. V prípade vojny sa mnohí s neistotou pozerajú na jadrové zbrane, ktoré obe krajiny vlastnia. Taký vývoj je však vysoko nepravdepodobný. Nie je v záujme Spojených štátov, aby sa v regióne vytvorilo ďalšie ohnisko konfliktu, ktoré by znamenalo i ohrozenie jadrových zbraní. A Washington je pre obe krajiny dnes z vojenského i ekonomického hľadiska kľúčovým spojencom. Každopádne, konečný kľúč k riešeniu má v rukách India. Na jej iniciatívu bude musieť Mušarraf reagovať v snahe čo najmenej oslabiť svoje postavenie.
Z globálneho hľadiska sú príčiny konfliktu medzi Indiou a Pakistanom omnoho hlbšie než Kašmír či rozdielny názor na usporiadanie v Afganistane. Ako dôvod oddelenia sa od Indie, a teda i dôvod vlastnej existencie, definoval Pakistan svoju moslimskosť. Ale India je formálne sekulárnym štátom, čo znamená, že je hinduistická aj moslimská. Napäté vzťahy medzi Dillí a Islamabadom pomáhajú udržať antimoslimské nálady v Indii a tým posilňujú pakistanskú štátnosť. Na druhej strane pre Indiu ako multietnický štát je najväčšou hrozbou separatizmus. Oddelenie Pakistanu bolo prvou výzvou jej štátnosti. Kašmír, videný v úzkej súvislosti s tým, je výzvou stále existujúcou. V dôsledku ekonomickej globalizácie v jej dnešnej podobe, rozdiely a napätie v indickej spoločnosti rastú a s nimi i strach zo separatizmu. Útok na indický parlament z 13. decembra vyostril vzťahy medzi krajinami, ktoré sa už mnohokrát za približne 50 rokov svojej existencie uchýlili k vojne. Je tak trochu iróniou dejín, že dnes, v dôsledku veľmi napätej situácie v regióne, je nádej na nevojenské riešenie o niečo väčšia.
Autor (1979) je študentom Univerzity Džavaharlála Néhrúa v Dillí
