Reklama
Reklama

Strata záujmu a dôvery

Väčšina komentárov o výsledkoch volieb do zastupiteľstiev vyšších územných celkov a na post ich predsedu sa pohoršovala nad hraním s tzv. maďarskou kartou, no zvyčajne obchádzala najzávažnejší fakt, ktorý z nich vyplynul. Ak na voľby prišla len asi štvrtina oprávnených voličov, musíme hovoriť o ich fiasku.
Počet zobrazení: 555

Väčšina komentárov o výsledkoch volieb do zastupiteľstiev vyšších územných celkov a na post ich predsedu sa pohoršovala nad hraním s tzv. maďarskou kartou, no zvyčajne obchádzala najzávažnejší fakt, ktorý z nich vyplynul. Ak na voľby prišla len asi štvrtina oprávnených voličov, musíme hovoriť o ich fiasku. Výsledky sú vlastne nereprezentatívne a nie je ani jasné, akú budú mať orgány vyšších územných celkov (VÚC) skutočnú autoritu.

Podstatná časť obyvateľov Slovenska, napriek želaniam propagátorov idey veľkých samosprávnych útvarov a žúp, nie je nadšená víziou regionálnej samosprávy. Chápe ju v podstate ako zbytočný medzistupeň medzi obcou a štátom. Výnimku tvoria príslušníci maďarskej menšiny a viacerých lokálnych politických štruktúr. Tradícia uhorských žúp, ktorá sa týkala najmä výsadných vrstiev, bola už dávno premazaná rozličnými formami centralistického usporiadania.

Keď sa niekedy argumentuje, že ak to funguje v Rakúsku, prečo by to nemalo aj nás, tak sa zabúda na to, že Štajersko či Dolné Rakúsko majú za sebou osem storočí kontinuálnej histórie, počas ktorej sa stihlo sformovať silné povedomie krajinskej spolupatričnosti. Naproti tomu na Slovensku sa ani odborníci nevedia dohodnúť, či vznik VÚC je deviata alebo jedenásta reforma územno-správneho členenia za posledných sto rokov. Ako potom môže fungovať nejaký pocit spoločnej identity? Hranice dnešných krajov a okresov sú veľmi neprirodzené. Ľudia by sa dokázali stotožniť buď s tradičnými regiónmi predstavovanými starým župným rozčlenením (Liptov, Orava atď.), alebo so systémom krajov a okresov, ktorý tu existoval medzi rokmi 1960 - 1990, resp. 1996.

Po rokoch experimentov čoraz horšie


Ďalšia príčina neúspechu tkvie v strate záujmu občanov o politiku a dôvery v demokratické inštitúcie ako také. Prestávajú veriť, že demokracia, trhová ekonomika, slobodné voľby, samostatná štátnosť, európska integrácia a pod. im môžu priniesť niečo dobré. Veľká časť populácie má pocit, že sa po rokoch experimentovania má čoraz horšie ako v 80. rokoch. Verejnosť, najmä na vidieku a v sociálne nižších vrstvách, je všeobecne presvedčená, že si polepšila iba úzka vrstva politikov a rozličných zbohatlíkov, ktorí k svojmu majetku nemohli prísť poctivou prácou. Nevidí preto dôvod nato, aby legitimizovala postavenie takejto elity.

Politické strany a spoločenské organizácie sú málopočetné, stáva sa, že nemajú viac členov ako počet funkcií, ktoré ponúkajú. Slovenská politika pôsobí v istom odtrhnutí od obyvateľstva. Veľká časť občanov sa domnieva, že svet politiky sa jej netýka, má pocit, že sa politika nezaoberá tým, čo ona považuje za dôležité, že politici nevedia zrozumiteľne objasniť spojitosť fenoménov „vysokej politiky“ s každodennými starosťami voličov.

Ak sa intelektuál z Bratislavy dostane do kontaktu s nižšími vrstvami z niektorých chudobnejších oblastí, zistí, že ľudia očakávajú od politiky zlepšenie svojej materiálnej situácie. Tú vnímajú ako jediný barometer toho, či niektorá vláda je dobrá alebo nie. Pritom činnosť exekutívy nevnímajú ani tak prostredníctvom celkového zlepšenia situácie v štáte.

Na vlne sentimentu


Pritom ich najviac štve, že existujú skupiny, ktoré sa majú relatívne dobre. Tie stotožňujú s poslancami a politikmi. Vyplýva to zrejme z toho, že dlhé roky na Slovensku bolo lepšie materiálne postavenie spojené s príslušnosťou k politickej moci, hoci to už nie je pravda, pretože sa objavila skupina jednotlivcov a celých rodín s mnohonásobne väčším majetkom. Mnoho obyčajných ľudí sa domnieva, že Národná rada, poslanci, ich asistenti, politické strany sú zbytočne drahé a nepotrebné. Celá mašinéria politickej demokracie je im cudzia a nepochopiteľná. Uprednostnili by model paternalistického štátu, do chodu ktorého by nezasahovali, ktorý by skresával všetkých, čo veľmi vyskakujú a priveľa zarábajú, za čo by ako protihodnotu očakávali slušné materiálne zabezpečenie. Dovedené do dôsledkov - vyhovoval by im socializmus 70. - 80. rokov. Pravda, keby štátna moc bola menej ideologická, neotravovala ich schôdzami a všelijakým marxizmom-leninizmom a neboli problémy s chodením do kostola.

Na tejto vlne sentimentu však ľavicové a postkomunistické subjekty (SDSS, SDĽ, KSS) veľmi neprofitovali - na rozdiel od bývalej NDR. Málo totiž reflektovali iné požiadavky a očakávania potenciálnych voličov. Preto sa ich politické sympatie obracajú skôr na HZDS-ĽS, kde cítia silu a autoritu a zároveň aj uspokojenie istých očakávaní v oblasti národnej a náboženskej, čo ľavicové strany svojím internacionalizmom a ateizmom nedokážu. V Mečiarovom hnutí mnohí vidia aj záštitu pred Maďarmi. Prišiel čas uviesť, že v podmienkach takmer 20-percentnej nezamestnanosti sa politické slobody stávajú iluzórnymi. Človek si musí dávať dobrý pozor, aby si nepohneval miestnych podnikateľov či úradníkov, ktorí v danej lokalite kontrolujú prístup k pracovným príležitostiam.

Štát vždy patril iným


Mnohým intelektuálom to strašne prekáža, no na Slovensku je stále prítomný strach pred maďarským nebezpečenstvom. Udržiavať ho pomáha i situácia na južnom Slovensku, kde pri terajšom volebnom systéme SMK a teda občania maďarskej národnosti takmer do posledného miesta obsadili miestne zastupiteľstvá aj v obciach, kde Slováci tvoria väčšinu. A začínajú sa sťažnosti typu: „Omše sú iba po maďarsky, slávia sa iba maďarské sviatky, nedovolia postaviť pomník slovenským osobnostiam...“

Bežný radový slovenský občan bol celé generácie vychovávaný v takom duchu, že štát nie je jeho. Že patrí Maďarom, Čechom, komunistom a iným pánom (najmä tzv. pánom z veľkého mesta), a tak necíti nijakú mieru zodpovednosti za jeho chod a osud, a ani presvedčenie, že má rešpektovať jeho pravidlá a zákony.

Tragédia slovenských tzv. štandardných strán (KDH, DS, SDĽ) spočíva v tom, že nechcú poznať slovenského voliča, ktorého očakávania sú veľmi konkrétne a málo spojené s akoukoľvek politickou víziou. Uspejú len vtedy, keď voliča dokážu presvedčiť, že ich politika bude taká, že povedie pomerne rýchlo k materiálnej prosperite najširších vrstiev. Len tie politické štruktúry, ktoré zabezpečia svojou politikou rast životnej úrovne stredných a nižších vrstiev, majú šancu na dlhodobé prežitie.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama